Sobota 29. mája 2021 bola pre nášho vzácneho človeka, športovca i organizátora v tomto regióne jeho posledným dňom.
Česť jeho pamiatke!
Bližšie o PhDr. Jánovi Kováčovi st., sa dočítate v nasledujúcich riadkoch, ktoré som prevzal z dnešného článku: Zomrela slovenská stolnotenisová legenda z Rožňavy Ján Kováč. uverejnenom v denníku Korzár Gemer.
V deň, keď rožňavský Geológ začal boje na záverečnom stolnotenisovom turnaji majstrovstiev Slovenska, v rožňavskej nemocnici prehral svoj posledný zápas zakladateľ oddielu, bývalý excelentný hráč, funkcionár i predseda Východoslovenského stolnotenisového zväzu, čestný člen Slovenského stolnotenisového zväzu, rozhodca, tréner, no i otec legiend rožňavského stolného tenisu Jána a Milana – PhDr. Ján Kováč st.
Hráči Geológa Rožňava nastúpia na semifinálové stretnutie s čiernymi páskami a jeho pamiatku si uctia minútou ticha.
Kto bol Ján Kováč (†86)
Stolný tenis v Rožňave a vlastne v celom okrese je neodmysliteľne spätý s menom Jána Kováča. Bol pri jeho začiatkoch v šesťdesiatych rokoch, rovnako aj v ďalších veľkých chvíľach. Pod jeho trénerským dohľadom vyrástlo viacero výborných hráčov.
Keď s ním Korzár robil rozhovor v roku 2014 pri príležitosti jeho jubilea 80 rokov, stále bol aktívny, aj keď si už užíval zaslúžený dôchodok.
Študentské časy
Narodil sa v Liptovskom Hrádku. „Mesto bolo mekkou volejbalu, a tak som sa mu počas svojich študentských rokov naplno venoval. Bol som spolu s Milanom Jánskym či bratmi Staršími v žiackom mužstve, ktoré dosahovalo vynikajúce výsledky. Vyhrali sme krajské majstrovstvá a následne sme išli na do Písku na majstrovstvá Československa. Tam sme vyhrali skupinu, no ďalej sme sa nedostali,“ začal pred necelými siedmimi rokmi svoje rozprávanie Ján Kováč.
Ako junior bol v širšom reprezentačnom kádri volejbalistov. Hrával na poste smečiara. So stolným tenisom začínal ešte na základnej škole. „Vtedajšej meštianke,“ podotkol.
„Založili sme pingpongový krúžok, ktorý trénoval M. Haluška. Mali sme dobré výsledky v rámci okresu, mali sme ísť na majstrovstvá kraja do Košece. No keď si riaditeľ školy zrátal, že to asi nebude jednorazová záležitosť, a nemyslel si, že to škola finančne zvládne, tak nás odhlásil.“
V nasledujúcich rokoch bol v popredí záujmu volejbal, stolný tenis bol v úzadí.
Príchod do Geológa
Zmena však prišla s príchodom do Rožňavy, kam sa presťahoval po svadbe v roku 1961. Ako učiteľ ruštiny nastúpil na gymnázium.
Našiel si tu športovo zameraných priateľov. Raz sa ho spýtali, či nepôjde s nimi na majstrovstvá okresu v stolnom tenise.
„Hovorím im, hral som to niekedy, tak to skúsim. Nakoniec som sa dostal až do finále a vyhral to. Vtedy sa ma predseda telovýchovy pán Lentvorský spýtal, za aký klub som hral. Ja mu na to, za žiadny, len tak som si prišiel zahrať. On mi na to, že nejaký musí napísať. Tak som sa spýtal, aké kluby tu fungujú. Vymenoval ich a medzi nimi bol aj Geológ. Ten sa mi zapáčil, tak som sa stal členom Geológa,“ s úsmevom vysvetlil J. Kováč.
Spočiatku trénoval sám, no ako dorastala mládež, snažil sa ju podchytiť. „Doma v garáži sme mali stále rozložený pingpongový stôl a chlapci tam chodili hrávať. Aj dlho do noci. Majoroš, Majančík, moji synovia Janko a Milanko, stále mali obrovskú chuť, stále chceli hrať a nikdy nepovedali, že sú unavení.“
V žiackych súťažiach tak prišli prvé úspechy. Viackrát boli na majstrovstvách Slovenska či na vtedajšej pionierskej olympiáde.
V Nitre skončili na druhom mieste za Spartou Praha. Rožňava sa takto dostávala do stolnotenisového povedomia.
Na ceste hore
Darilo sa mužstvu dospelých. „Prvý zápas sme hrali doma v Rožňave. V jednej triede gymnázia, ešte teraz je tam hák, čo držal svetlo nad stolom,“ usmial sa J. Kováč a pokračoval:
„Ako súpera sme mali Vyšné Hágy, kde bol najlepším hráčom Korbačka. Spolu s Pištom Mackom sme rozoberali, ako súpera a hlavne Korbačku zdolať. No keď prišli, tak sme sa zľakli, že sme hrali ako o život. Vyhrali sme 13:1. Bola to fantázia. Ešte aj teraz na to spomíname, keď sa stretneme.“
Mužstvo rýchlo postupovalo hore, každý rok do vyššej súťaže. Dostali sa až do I. divízie, odkiaľ sa išlo do ligy.
„No ťažko sa bolo tam dostať. O postup sme hrali proti Myslave. Viedli sme 7:5, no oni to rôznymi aj nefér spôsobmi otočili. Prehrali sme. Nemohli sme sa dostať do ligy, aj keď sme na to mali,“ zaspomínal J. Kováč. Mužstvo hralo vtedy v zostave Jánsky, Husár, Koutek, Tomko a J. Kováč.
Aktívne sa stolnému tenisu ako hráč venoval do svojich 45 rokov. „Trochu aj ľutujem, že som to vtedy nechal. Boli sme na turnaji v Revúcej. Boli tri skupiny, v každej bol jeden Kováč a každý ju vyhral. Vo finále som sa tak stretol so synmi Jankom a Milankom. Kým Milana som ešte porazil, Janko porazil mňa a stal sa víťazom. Vtedy som si povedal, keď už ťa deti 'bijú', je načase ukončiť kariéru,“ povedal J. Kováč.
Odvtedy sa venoval už len trénerskej a funkcionárskej činnosti. Počas tej trénerskej vychoval veľa kvalitných hráčov, akými boli Majoroš, Soltész, Z. Gallo či iní. Jeho dvoch synov si všimol Zajíček z Košíc, a tak už ako žiaci hrávali za Ruskov v celoštátnej lige.
Naďalej dominovali aj vo svojej vekovej kategórii, o čom svedčia aj štyri diely kroniky. Okrem toho v nich J. Kováč zachytil aj históriu stolného tenisu v okrese Rožňava.
Kronika
Myšlienka začať písať kroniku Geológa prišla po jednom rozhovore pre vtedajšie okresné noviny Zora Gemera.
„Ten rozhovor robili šéfredaktor Ondrej Doboš a Ján Jung. Vtedy som sa rozhodol zachytávať dejiny klubu. Dobre sa robí, ak sú úspechy, a nám sa vtedy darilo,“ uviedol J. Kováč. Okrem toho dopisoval do Zory Gemera, často bola celá zadná strana venovaná stolnému tenisu.
Postupne ešte ako hráč sa J. Kováč začal presadzovať aj ako funkcionár v stolnotenisovom hnutí. Začal ako predseda okresného zväzu, päť rokov bol predsedom krajského zväzu. Potom pokračoval do pléna Slovenského stolnotenisového zväzu v Bratislave.
Stolní tenisti z Rožňavského okresu dosahovali úspechy, k tomu usilovná práca zanietených funkcionárov, nečudo, že začali prichádzať aj ponuky z Bratislavy.
Geológ tak organizoval majstrovstvá Československa, Slovenska. Vrcholom v tom čase bol zápas Európskej ligy Československo – Sovietsky zväz v roku 1974.
„Aj keď sme prehrali 3:4, boli to chvíle, na ktoré sa nedá zabudnúť,“ podotkol J. Kováč.
Pamätný bol aj do istej miery exhibičný zápas Rejdová vs. Československo, ktorý bol istým spestrením pobytu reprezentačného tímu v Rožňave.
„Bolo to niečo nenormálne, najlepšia agitácia a propagácia stolného tenisu. V plnej telocvični sa zišla celá Rejdová,“ zaspomínal J. Kováč.
Od turistiky k pingpongu
TJ Geológ Rožňava sa pred stolným tenisom venoval turistike a šachu. S rozvojom stolného tenisu však dostal nový impulz.
„Veľký kus práce urobil vtedajší riaditeľ Geologického prieskumu Š. Molčík, ako aj pán A. Telecký, ktorý sa postaral o halu. Spolu s pánom O. Rozložníkom tvorili základ realizačného tímu Geológu,“ povedal J. Kováč.
Za tie desaťročia toho bolo mnoho, ale čo naozaj najviac tešilo J. Kováča z toho, čo dosiahol? „Sú to plody mojej práce. Spočíva to v tom, že vidím, že moja snaha nevyšla nazmar. No úspechy už dosahujú aj žiaci mojich žiakov. Teším sa tomu, že prebrali po mne štafetu a ďalej odovzdávajú skúsenosti,“ zhrnul J. Kováč.
Ak by mohol, zmenil by niečo vo svojom živote? „Keď sa pozriem dozadu, tak si myslím, že nič by som nemenil. Lebo všetko, čo prišlo, bolo z môjho vnútra a to nebola len mechanická robota, ale bolo to všetko zo srdca. Nemôžem nespomenúť manželku Magdalénu, ktorá mala pre nás vždy pochopenie. Určite pomohlo aj to, že sama bola športovkyňa a keď mohla, cestovala s nami. Bez jej pochopenia by to určite nešlo,“ vyznal sa J. Kováč.
„Je to krásna vec, keď svoju profesiu robíte ako hobby. Asi by som nevedel robiť nič iné ako stolný tenis a učenie. Niekedy som sa čudoval, za čo ma platia, lebo som to robil s láskou. Prosto som sa vo svojom povolaní našiel,“ povedal J. Kováč.
Ešte aj neskôr sa stávalo, že ho na ulici či v obchode oslovili bývalé žiačky. Od roku 1961 do augusta 1978 učil ruštinu na rožňavskom gymnáziu, potom prešiel na miesto zástupcu riaditeľa na Strednej zdravotníckej škole, kde pôsobil do roku 1995. Odvtedy si užíval dôchodok.
K životnému jubileu dostal J. Kováč od Východoslovenského stolnotenisového zväzu najvyššie vyznamenanie – diamantovú plaketu.
Tých ocenení za ostatné roky dostal už viac, tak s humorom podotkol: „Kým som aktívne pracoval, tak som nedostal nič, keď som prestal, ocenenia sa len hrnú." Jedným dychom však dodal: „Ak by som sa mohol narodiť ešte raz, tak by som nič na svojom živote nemenil.“
(pp)

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-