Sobota 29. mája 2021 bola pre nášho vzácneho človeka, športovca i organizátora v tomto regióne jeho posledným dňom.
Česť jeho pamiatke!
Bližšie o PhDr. Jánovi Kováčovi st., sa dočítate v nasledujúcich riadkoch, ktoré som prevzal z dnešného článku: Zomrela slovenská stolnotenisová legenda z Rožňavy Ján Kováč. uverejnenom v denníku Korzár Gemer.
V deň, keď rožňavský Geológ začal boje na záverečnom stolnotenisovom turnaji majstrovstiev Slovenska, v rožňavskej nemocnici prehral svoj posledný zápas zakladateľ oddielu, bývalý excelentný hráč, funkcionár i predseda Východoslovenského stolnotenisového zväzu, čestný člen Slovenského stolnotenisového zväzu, rozhodca, tréner, no i otec legiend rožňavského stolného tenisu Jána a Milana – PhDr. Ján Kováč st.
Hráči Geológa Rožňava nastúpia na semifinálové stretnutie s čiernymi páskami a jeho pamiatku si uctia minútou ticha.
Kto bol Ján Kováč (†86)
Stolný tenis v Rožňave a vlastne v celom okrese je neodmysliteľne spätý s menom Jána Kováča. Bol pri jeho začiatkoch v šesťdesiatych rokoch, rovnako aj v ďalších veľkých chvíľach. Pod jeho trénerským dohľadom vyrástlo viacero výborných hráčov.
Keď s ním Korzár robil rozhovor v roku 2014 pri príležitosti jeho jubilea 80 rokov, stále bol aktívny, aj keď si už užíval zaslúžený dôchodok.
Študentské časy
Narodil sa v Liptovskom Hrádku. „Mesto bolo mekkou volejbalu, a tak som sa mu počas svojich študentských rokov naplno venoval. Bol som spolu s Milanom Jánskym či bratmi Staršími v žiackom mužstve, ktoré dosahovalo vynikajúce výsledky. Vyhrali sme krajské majstrovstvá a následne sme išli na do Písku na majstrovstvá Československa. Tam sme vyhrali skupinu, no ďalej sme sa nedostali,“ začal pred necelými siedmimi rokmi svoje rozprávanie Ján Kováč.
Ako junior bol v širšom reprezentačnom kádri volejbalistov. Hrával na poste smečiara. So stolným tenisom začínal ešte na základnej škole. „Vtedajšej meštianke,“ podotkol.
„Založili sme pingpongový krúžok, ktorý trénoval M. Haluška. Mali sme dobré výsledky v rámci okresu, mali sme ísť na majstrovstvá kraja do Košece. No keď si riaditeľ školy zrátal, že to asi nebude jednorazová záležitosť, a nemyslel si, že to škola finančne zvládne, tak nás odhlásil.“
V nasledujúcich rokoch bol v popredí záujmu volejbal, stolný tenis bol v úzadí.
Príchod do Geológa
Zmena však prišla s príchodom do Rožňavy, kam sa presťahoval po svadbe v roku 1961. Ako učiteľ ruštiny nastúpil na gymnázium.
Našiel si tu športovo zameraných priateľov. Raz sa ho spýtali, či nepôjde s nimi na majstrovstvá okresu v stolnom tenise.
„Hovorím im, hral som to niekedy, tak to skúsim. Nakoniec som sa dostal až do finále a vyhral to. Vtedy sa ma predseda telovýchovy pán Lentvorský spýtal, za aký klub som hral. Ja mu na to, za žiadny, len tak som si prišiel zahrať. On mi na to, že nejaký musí napísať. Tak som sa spýtal, aké kluby tu fungujú. Vymenoval ich a medzi nimi bol aj Geológ. Ten sa mi zapáčil, tak som sa stal členom Geológa,“ s úsmevom vysvetlil J. Kováč.
Spočiatku trénoval sám, no ako dorastala mládež, snažil sa ju podchytiť. „Doma v garáži sme mali stále rozložený pingpongový stôl a chlapci tam chodili hrávať. Aj dlho do noci. Majoroš, Majančík, moji synovia Janko a Milanko, stále mali obrovskú chuť, stále chceli hrať a nikdy nepovedali, že sú unavení.“
V žiackych súťažiach tak prišli prvé úspechy. Viackrát boli na majstrovstvách Slovenska či na vtedajšej pionierskej olympiáde.
V Nitre skončili na druhom mieste za Spartou Praha. Rožňava sa takto dostávala do stolnotenisového povedomia.
Na ceste hore
Darilo sa mužstvu dospelých. „Prvý zápas sme hrali doma v Rožňave. V jednej triede gymnázia, ešte teraz je tam hák, čo držal svetlo nad stolom,“ usmial sa J. Kováč a pokračoval:
„Ako súpera sme mali Vyšné Hágy, kde bol najlepším hráčom Korbačka. Spolu s Pištom Mackom sme rozoberali, ako súpera a hlavne Korbačku zdolať. No keď prišli, tak sme sa zľakli, že sme hrali ako o život. Vyhrali sme 13:1. Bola to fantázia. Ešte aj teraz na to spomíname, keď sa stretneme.“
Mužstvo rýchlo postupovalo hore, každý rok do vyššej súťaže. Dostali sa až do I. divízie, odkiaľ sa išlo do ligy.
„No ťažko sa bolo tam dostať. O postup sme hrali proti Myslave. Viedli sme 7:5, no oni to rôznymi aj nefér spôsobmi otočili. Prehrali sme. Nemohli sme sa dostať do ligy, aj keď sme na to mali,“ zaspomínal J. Kováč. Mužstvo hralo vtedy v zostave Jánsky, Husár, Koutek, Tomko a J. Kováč.
Aktívne sa stolnému tenisu ako hráč venoval do svojich 45 rokov. „Trochu aj ľutujem, že som to vtedy nechal. Boli sme na turnaji v Revúcej. Boli tri skupiny, v každej bol jeden Kováč a každý ju vyhral. Vo finále som sa tak stretol so synmi Jankom a Milankom. Kým Milana som ešte porazil, Janko porazil mňa a stal sa víťazom. Vtedy som si povedal, keď už ťa deti 'bijú', je načase ukončiť kariéru,“ povedal J. Kováč.
Odvtedy sa venoval už len trénerskej a funkcionárskej činnosti. Počas tej trénerskej vychoval veľa kvalitných hráčov, akými boli Majoroš, Soltész, Z. Gallo či iní. Jeho dvoch synov si všimol Zajíček z Košíc, a tak už ako žiaci hrávali za Ruskov v celoštátnej lige.
Naďalej dominovali aj vo svojej vekovej kategórii, o čom svedčia aj štyri diely kroniky. Okrem toho v nich J. Kováč zachytil aj históriu stolného tenisu v okrese Rožňava.
Kronika
Myšlienka začať písať kroniku Geológa prišla po jednom rozhovore pre vtedajšie okresné noviny Zora Gemera.
„Ten rozhovor robili šéfredaktor Ondrej Doboš a Ján Jung. Vtedy som sa rozhodol zachytávať dejiny klubu. Dobre sa robí, ak sú úspechy, a nám sa vtedy darilo,“ uviedol J. Kováč. Okrem toho dopisoval do Zory Gemera, často bola celá zadná strana venovaná stolnému tenisu.
Postupne ešte ako hráč sa J. Kováč začal presadzovať aj ako funkcionár v stolnotenisovom hnutí. Začal ako predseda okresného zväzu, päť rokov bol predsedom krajského zväzu. Potom pokračoval do pléna Slovenského stolnotenisového zväzu v Bratislave.
Stolní tenisti z Rožňavského okresu dosahovali úspechy, k tomu usilovná práca zanietených funkcionárov, nečudo, že začali prichádzať aj ponuky z Bratislavy.
Geológ tak organizoval majstrovstvá Československa, Slovenska. Vrcholom v tom čase bol zápas Európskej ligy Československo – Sovietsky zväz v roku 1974.
„Aj keď sme prehrali 3:4, boli to chvíle, na ktoré sa nedá zabudnúť,“ podotkol J. Kováč.
Pamätný bol aj do istej miery exhibičný zápas Rejdová vs. Československo, ktorý bol istým spestrením pobytu reprezentačného tímu v Rožňave.
„Bolo to niečo nenormálne, najlepšia agitácia a propagácia stolného tenisu. V plnej telocvični sa zišla celá Rejdová,“ zaspomínal J. Kováč.
Od turistiky k pingpongu
TJ Geológ Rožňava sa pred stolným tenisom venoval turistike a šachu. S rozvojom stolného tenisu však dostal nový impulz.
„Veľký kus práce urobil vtedajší riaditeľ Geologického prieskumu Š. Molčík, ako aj pán A. Telecký, ktorý sa postaral o halu. Spolu s pánom O. Rozložníkom tvorili základ realizačného tímu Geológu,“ povedal J. Kováč.
Za tie desaťročia toho bolo mnoho, ale čo naozaj najviac tešilo J. Kováča z toho, čo dosiahol? „Sú to plody mojej práce. Spočíva to v tom, že vidím, že moja snaha nevyšla nazmar. No úspechy už dosahujú aj žiaci mojich žiakov. Teším sa tomu, že prebrali po mne štafetu a ďalej odovzdávajú skúsenosti,“ zhrnul J. Kováč.
Ak by mohol, zmenil by niečo vo svojom živote? „Keď sa pozriem dozadu, tak si myslím, že nič by som nemenil. Lebo všetko, čo prišlo, bolo z môjho vnútra a to nebola len mechanická robota, ale bolo to všetko zo srdca. Nemôžem nespomenúť manželku Magdalénu, ktorá mala pre nás vždy pochopenie. Určite pomohlo aj to, že sama bola športovkyňa a keď mohla, cestovala s nami. Bez jej pochopenia by to určite nešlo,“ vyznal sa J. Kováč.
„Je to krásna vec, keď svoju profesiu robíte ako hobby. Asi by som nevedel robiť nič iné ako stolný tenis a učenie. Niekedy som sa čudoval, za čo ma platia, lebo som to robil s láskou. Prosto som sa vo svojom povolaní našiel,“ povedal J. Kováč.
Ešte aj neskôr sa stávalo, že ho na ulici či v obchode oslovili bývalé žiačky. Od roku 1961 do augusta 1978 učil ruštinu na rožňavskom gymnáziu, potom prešiel na miesto zástupcu riaditeľa na Strednej zdravotníckej škole, kde pôsobil do roku 1995. Odvtedy si užíval dôchodok.
K životnému jubileu dostal J. Kováč od Východoslovenského stolnotenisového zväzu najvyššie vyznamenanie – diamantovú plaketu.
Tých ocenení za ostatné roky dostal už viac, tak s humorom podotkol: „Kým som aktívne pracoval, tak som nedostal nič, keď som prestal, ocenenia sa len hrnú." Jedným dychom však dodal: „Ak by som sa mohol narodiť ešte raz, tak by som nič na svojom živote nemenil.“
(pp)

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-