s reprezentačným trénerom Borisom Lieskovským ml., Adamom Balčíkom (obidvaja Samurai Klub Košice) a Tiborom Figeiom (Falcon Rim. Sobota).
Na tatami nastúpil 35-ročný Tibor Figei v spojenej kategórii juniorov, seniorov a veteránov bielych až modrých pásov v športovom zápase s chocken morote (dlhý meč obojruč). Prebojoval sa až do finále, kde porazil japonského chanbaristu a stal sa tak historicky prvým majstrom sveta zo Slovenska v chanbare. Potreboval na to šesť víťazných zápasov. V jeho kategórii štartovalo okolo 40 pretekárov, zväčšia ázijského pôvodu. Nadviazal takto na svoj úspech z Majstrovstiev Európy z mája tohto roka, odkiaľ si odniesol taktiež prvé miesto v chocken morote.
Potešiť sa z fantastického úspechu všestranného talentovaného športovca prišlo 8. novembra pred Radnicu v Rimavskej Sobote množstvo obyvateľov mesta aj fanúšikov a v obradnej sieni Radnice ho slávnostne privítalo a ocenilo vedenie mesta. Primátor JUDr. J. Šimko vyjadril hrdosť na to, že práve naše mesto „vychovalo“ svetového športovca a že v športe, ktorý je doménou tzv. východu, zvíťazil Slovák a Rimavskosoboťan. Tiborovi sa poďakoval za výbornú reprezentáciu a poprial mu ešte mnoho ďalších krásnych víťazstiev. Na Radnicu Tibora sprevádzala aj jeho rodina a potešiť sa z jeho úspechu prišli aj malí falconisti z Rimavskej Soboty.
Chanbara je moderné športové bojové umenie, ktorého cieľom je naučiť sa bojovať so špeciálne upravenými športovými mečmi. Používa všetky pôvodné bojové disciplíny (nielen) Ázie.
Majstrovi sveta v chanbare Tiborovi Figeimu sme zablahoželali k úžasnému úspechu a zároveň sme mu položili aj niekoľko otázok:
Tibor, akému športu ste sa začali venovať ako prvému a kedy?
Ako 12 - ročný som sa začal venovať taekwondu (5 rokov som cvičil - modrý pás). Potom na vysokej škole som začal cvičiť wing tsun (12 rokov som cvičil - čierny pás, inštruktor) a eskrimu (9 rokov som cvičil - inštruktor).
Akým druhom športu sa celkovo venujete?
Medzitým v roku 2008 som začal s dynamickou športovou streľbou, čo robím až dodnes. Stal som sa aj rozhodcom, ako národný rozhodca som sa zúčastnil aj ME v brokovnici 2009 v Čechách, MS v brokovnici 2012 v Maďarsku a ME v puške 2015 tiež v Maďarsku. Som 2-násobným Majstrom Slovenska a Maďarska v športovej streľbe IPSC a v Steel Challengi. Celkovo mám 15 medailí z republikových šampionátov zo Slovenska a z Maďarska v rôznych zbraniach. Medzitým som už ale minulý rok pocítil túžbu vrátiť sa k bojovým umeniam, lebo posledné 2 roky už nebol čas sa im venovať, keďže mám aj rodinku a skoro trojročného syna. A na jednej sociálnej sieti som našiel propozície ohľadom Majstrovstiev SR v chanbare, písal sa november 2015. Po niekoľkých telefonátoch som zistil, že aj v našom meste je už pár mesiacov chanbara a o 2 dni nato som už absolvoval prvý tréning. Na ďalší deň som už bol na spomenutých Majstrovstvách SR v chanbare v Košiciach. Vybojoval som tam jedno individuálne 4. miesto a 2. miesto v tímových súťažiach. A týmto sa to všetko začalo.
Čím je toto bojové umenie zaujímavé, príťažlivé, v čom spočíva jeho podstata?
Chanbara je veľmi dynamické športové bojové umenie s mečmi, bezpečné, keďže sa súťaží s nafúknutými mečmi, používajú sa prilby a chrániče rúk. Je veľmi zábavné pre všetky vekové kategórie. Ide o to, aby ste zasiahli súpera čo najrýchlejšie koncom meča, zásah musí byť ale čistý, to znamená z náprahu a musíte byť prvý, ktorý zasiahnete.
Môže toto umenie naučiť niečo človeka aj po ľudskej, psychologickej stránke?
Po psychologickej stránke určite, lebo tu máte len jednu šancu, hrá sa na prvý víťazný zásah a finále na dva. Takže Vás naučí koncentrovať sa na 100 percent a naučí Vás využiť prvú šancu a dať do toho všetko. Je to ako v živote, kde niekedy máte len jednu, max. dve šance a ak ju nevyužijete, možno prídete o niečo veľmi cenné. Táto filozofia pochádza od samurajov, ktorí bojovali len vtedy, keď museli a bránili česť rodiny. Po ľudskej stránke sú to tie cnosti, ktoré so sebou prináša, disciplínu, oddanosť a odovzdať zo seba maximum. Keď sa Vám to podarí, je možné všetko v živote.
Čo je na chanbare najťažšie, čomu je potrebné venovať najväčšiu pozornosť?
Musíme byť technicky dobrí, 100 percentne sústredení, nabudení v správnej chvíli a psychicky vyrovnaní.
Ako vyzerajú Vaše tréningy, z čoho pozostávajú?
Moje tréningy sú rôznorodé, záleží, v akej fáze prípravy sa nachádzam. Väčšinou sa venujeme precvičeniu základných techník s mečom v kihondose (súborné cvičenia) a datotsu (športový boj) s rôznymi druhmi mečov. Venujeme sa taktiež cvičeniam na rozvoj rýchlosti a výbušnosti, či už horných, ale aj dolných partií tela. Ďalej je to taktika, psychologická príprava a kondičná príprava.
Aké úspechy ste už v tomto športovom umení dosiahli?
Chanbare sa venujem presne jeden rok. Za ten čas som sa v máji v Paríži stal Majstrom Európy v disciplíne chocken morote (dlhý meč obojruč) a získal som taktiež jedno 3. miesto v tate kodachi (krátky meč - štít). V júni som bol v Taliansku v Salerne na medzinárodnej súťaži "Hirpinia Cup". Napriek tomu, že mi neotvorili moju obľúbenú disciplínu som v konkurencii čiernych pásov vybojoval krásne 2. miesto v disciplíne tate chocken (dlhý meč - štít) a spolu s reprezentačným trénerom Borisom Lieskovským ml. sme v tímovej súťaži vybojovali jedno prvé a druhé miesto. A naposledy to boli Majstrovstvá sveta v Tokiu v Japonsku minulý víkend, kde som v disciplíne dlhý meč obojruč (chocken morote) vybojoval historicky prvý titul majstra sveta pre Slovensko. Súťažím v kategórii nižších pásov (biele až hnedé pásy).
Ako Vaše úspechy vníma Vaša rodina?
Moja rodina vníma moje úspechy veľmi pozitívne, podporujú ma. Počnúc od rodičov, cez manželku,
trénerov, kamarátov, sponzorov, môjho zamestnávateľa SOŠ Tornaľa a tiež pomohlo aj mesto Rimavská Sobota. Je to úspech kolektívu a nie jednotlivca. Ja nie som profesionálny športovec, neživí ma to, ani som nebol nikdy nejaký extra talent, mám svoju rodinu, prácu ako každý, a bez rodiny a všetkých, ktorých som vymenoval, by som takéto úspechy nedosiahol. Je to aj ich úspech.
Aké boli Vaše pocity bezprostredne po získaní titulu majstra sveta?
Pocity bezprostredne po získaní titulu boli trošku zmiešané. Najskôr som sa išiel poďakovať môjmu reprezentačnému trénerovi, ktorý ma povzbudzoval, ktorému môžem veľa ďakovať a tiež ostatným reprezentantom. Nemal som čas si ani poriadne vydýchnuť, prišlo na rad fotenie a potom na rad hneď prišli ďalšie disciplíny tímové. Všetko som si to uvedomil až o niekoľko dní neskôr.
Aké sú Vaše plány do budúcnosti?
Mám 35 rokov, myslím si, že ešte 2, 3 roky viem súťažiť na podobnej úrovni a chcem si to užiť maximálne, oddať sa tomu a odovzdať svoje skúsenosti mladším. Na budúci rok koncom júla budú po dlhých rokoch znova Svetové hry v Európe, konkrétne v Poľsku vo Wroclawe. Je to taká malá olympiáda pre rôzne bojové umenia, kde sa predstaví aj chanbara. V novembri sa uskutočnia Majstrovstvá Európy v Taliansku. A o dva roky by som sa mal predstaviť znova na Majstrovstvách sveta v Tokiu, ak všetko pôjde podľa plánu.
Sponzori Tibora Figeia: RSnet, Theatro, Flavon, BestPatron
Tiborovi ďakujeme za rozhovor a prajeme mu ešte veľa ďalších úspechov!
(Zdroj: REGIONOVINY.SK)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.