Formy si často vyrábali medovnikári sami. Vyrezávali ich hlavne z hruškového dreva, pretože tie boli najkvalitnejšie. Medovníky z nich tak boli zdobené reliéfnym vzorom odtlačeným od formy. Spočiatku boli medovníky dostupné hlavne v mestách, postupne sa však prostredníctvom jarmokov a pútí rozšírili i do vidieckeho prostredia. Častokrát sa ako spomienkové predmety vystavovali medzi oknami v prednej izbe.
Koncom 19. storočia začali medovnikári používať cukor, ktorý cesto zjemňoval, preto ho bolo možné vykrajovať. Tradičné medovníky tvarované v drevených formách sa postupne začali vytrácať a do popredia sa dostali kovové formy na vykrajovanie. Postupne tak zaniklo i tradičné medovnikárstvo.
Okrem výroby a predaja svojich výrobkov – medovníkov, sa medovnikári venovali aj voskolejárstvu a sviečkarstvu.
Rožňavskí medovnikári spočiatku nemali v Rožňave svoj cech. Boli členmi cechu v Bratislave, neskôr, v roku 1736 sa stali členmi cechu levočských medovnikárov a niektorí začiatkom 19. storočia i členmi košického cechu. Vlastný cech mali v Rožňave v roku 1820, kedy im boli 9. júna 1820 udelené cechové artikuly. Okrem medovnikárov z Rožňavy sa členmi tohto cechu stali aj medovnikári z iných miest. V roku 1822 mal cech približne 20 členov. Rožňavskí medovnikári však neboli so svojím privilégiom spokojní, pretože vôbec nevenovalo pozornosť voskolejárstvu. Odlievanie, napr. sviečok z vosku, patrilo tiež k dôležitej činnosti tohto cechu. Výhrady mali aj k stanoveniu dvojročnej učňovskej doby a tiež vandrovky.
Rožňava zohrala v minulosti významnú úlohu v obchode s medom, významným artiklom obchodu bol aj vosk a voskové sviečky. Rožňavčania skupovali med zo širokého okolia a predávali ho nielen na domácich, ale i zahraničných trhoch. Svoje postavenie v obchode si chránili a proti konkurencii používali aj drastické metódy. Medovnikári, ktorí med ďalej spracovávali vo svojich dielňach, mohli med nakupovať výhodnejšie. Voskové sviečky z Rožňavy mali najlepšiu povesť v celej krajine. Až po rožňavských sviečkach nasledovali sviečky z Banskej Bystrice a z Nového Mesta nad Váhom, kde sa vyrábali v menšom množstve. Popri levočskej medovine bola najvýznamnejšia medovina z Rožňavy.
Spomienkou na bohatú tradíciu medovnikárskeho remesla v Rožňave sú drevené medovnikárske formy, majstrovský list zo začiatku 19. storočia s pohľadom na mesto v podobe veduty od maliara, grafika, medirytca a učiteľa kreslenia Johanna Baumertha a zaujímavo zdobené cechové pečatidlo z roku 1820, na pečatnom poli s rytým nápisom v kruhopise v znení: SIG.D.PR.ROSNAUER LEB.U.WACHS.Z.H.LAADE. 1820. Uprostred pečatného poľa je rytý motív – nad tromi úľmi s poletujúcimi včelami sa nad mestom vznáša okrídlená guľa so symbolom života a nádeje, na ktorej stojí ženská mytologická postava s nad hlavou vejúcim závojom. Rúčka pečatidla je zo železa a má osemhranný tvar s valcovitým ukončením. Spomínané predmety sú evidované v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave.
Sylvia Holečková,
Banícke múzeum v Rožňave
Zdroje:
TAJTÁK, Ladislav a kol. Dejiny Rožňavy I. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1978. 508 s.
Zbierkový fond Baníckeho múzea v Rožňave, fondy História I a Národopis



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a