gulášové, osso bucco (s kosťou). (V článku používame aj nespisovný, ale zľudovený názov kližka.)
A keď sme už pri názvosloví, uvedieme teda aj cudzojazyčné názvy: v angličtine je to shank, v nemčine hesse, u Maďarov to je marhalábszár a v Taliansku geretto anteriore. Mnohí z vás ste možno ani netušili, že všetky tieto názvy označujú jeden a ten istý druh mäsa, spisovne zvaný hovädzí močing. A rovnako veľa ľudí zrejme netuší, aký kulinársky zážitok sa ukrýva medzi svalmi tohto druhu mäsa.
Trochu anatómie
Močing je vlastne svalovina z predkolenia nohy, ktorá obopína vretennú kosť hovädzieho dobytka. Z anatomického hľadiska je močing tvorený skupinou viacerých svalov, ktoré sú pomenované ako naťahovače a ohýbače prstov a zápästia. Močing zo zadnej končatiny je väčší, hrubší a obsahuje aj viac mäsa ako ten z prednej nohy. Na samotnom močingu možno ešte rozoznať tzv. karabáčik, čo je hrubší, a teda aj viac cenený sval.
 |
 |
 |
 |
 |
Vzhľad a vlastnosti
Na pultoch sa objavuje väčšinou kližka už rozdelená. Celý sval je pokrytý tenkou polopriesvitnou blanou. V celku má tvar klinovitého valca s priemerom 15 - 20 cm a dĺžkou cca 25 - 30 cm. Tieto hodnoty sú však značne pohyblivé v závislosti od pohlavia, veku a plemena zvieraťa. Keďže končatiny hovädzieho dobytka sú v permanentnom pohybe, mäso je tvorené dlhými vláknami, svalovina je silno prerastená spojivovým tkanivom a šľachami. Práve spojivové tkanivo je tvorené elastickými kolagénnymi vláknami. Po tepelnej úprave tieto tkanivá zmäknú a dodávajú mäsu šťavnatosť, vláčnosť a jemnosť. Uvoľnený kolagén zasa dodáva glejovitú konzistenciu. Kuchári vedia, že ak má mať ich omáčka perfektnú štruktúru a lesk, musia ju pripraviť z vývaru práve z močingu. Mimochodom, glej, po česky klih, tvorí slovný základ českého názvu kliška, ktorý sme si osvojili aj na Slovensku a pretvorili na kližku. Močing prekvapivo neobsahuje veľa tuku, a tak za svoje peniaze dostávate v podstate čisté mäso. Vo verzii s kosťou sa nám zasa obnažuje špik z kosti, ktorý je priam nabitý minerálmi a vitamínmi.
Ako upraviť
Vrchnú blanu je vhodné odstrániť. Najmä pri mäse zo starších kusov je tuhá a mení farbu na nepriehľadnú až tmavožltú. Ak sme kúpili celý kus močingu, najskôr ho nakrájame pozdĺž svalových vlákien. Celý močing sa dá rozdeliť na jednotlivé tenké, dlhé svaly. Tieto potom krájame naprieč vláknami na kocky požadovanej veľkosti. Na kližke zo zadnej nohy nájdeme aj tuhú šľachu, ktorú odstránime.
 |
 |
 |
 |
 |
Ako variť
Močing je svojimi vlastnosťami priam predurčený na prípravu výdatných a silných gulášov. Vo viacerých receptoch sa pritom odporúča kombinovať ho s hovädzím krkom, prípadne plecom, aby vývar nebol až príliš glejovitý. Ak by ste si však mysleli, že využiteľnosť kližky končí za hranicami gulášového hrnca, budete asi prekvapení šírkou a rozmanitosťou receptov, kde všade ju môžeme upotrebiť. Najmä v krajinách okolo Stredozemného mora nájdeme množstvo receptov na jeho dusenie či pečenie v celku. Pre naše končiny ešte stále netradičnou úpravou je močing s kosťou (osso bucco), ktorý sa najčastejšie dusí so zeleninou.
Odporúčané recepty:
https://www.masodomov.sk/recept/hovadzie-na-taliansky-sposob
https://www.masodomov.sk/recept/osso-bucco
https://www.masodomov.sk/recept/madarsky-gulas-s-haluskami
https://www.masodomov.sk/recept/pomaly-peceny-mocing-so-sampinonmi
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.