Žiaľ, aj keď darcovstvo krvi je vysoko humána činnosť, musela starostka za dezinfekciu zaplatiť 200,- € ! Čítate dobre – dvesto Eur.
Od 07.30 do 10.30 hod. pracovníci NTS B. Bystrica po odmeraní teploty (kde došlo k prvej selexii) z 33 ochotných dobrovoľných darcov krvi zaregistrovali pracovníci NTS 26 darcov, z ktorých krv odobrali 18-tim. Z uvedeného počtu boli 4 prvodarcovia. Akousi perličkou bol darca krvi, ktorý mal telesnú teplotu „len“ 33 stupňov, za čo si vyslúžil podozrenie, že práve „vystúpil z chladničky“.
Vzhľadom na problematické dopravné spojenie do obce, darcovia a hostia, ktorí prišli podporiť túto akciu, pricestovali vlastnými autami a dokonca desiatka darcov na motocykloch. Sedem z nich bolo z najvzdialenejších miest. Gen. Ing. Peter Vojtek z Hurbanova, gen. Ján Baránek zo Žiliny, Marcel Lévai zo Senca, Jozef Blaho z Prešova, Štefan Soos z Michaloviec...
Ochotní darovať krv boli nasledovní darcovia:
Ing. Marie Kissová, Mária Legátová z Tornale, Mgr. Zuzana Marčeková z Mochoviec, Ing. Iveta Nikušová zo Suchej nad Parnou, plk. Ing. Mgr. Pavel Švelka zo Žiliny, Marcel Kušnír z Lučenca, gen. Ing. Peter Vojtek z Hurbanova, Marian Gall z Lehoty nad Rimavicou, Karina Emingrová a ThDr. Marian Bodolló z Hnúšte, Adriana Kapcová a Štefan Kapec z Kalinova pri Lučenci, Slavomír Skalák zo Včeliniec, ThDr. David Varga-Eštók z Bratislavy, Anna Ivanová a Jaroslav Ivan z Rimavskej Bane, Jaroslav Petrinec z Rimavských Janoviec, JUDr. Martina Lakotová z Banskej Bystrice, Mgr. Miloš Zverina z Nitry, Ing. Miroslav Hukel z Blhoviec, Ing. Veronika Rízová, Dušan Krnáč, Róbert Gál z Rimavskej Soboty, Ing. Mária Lakotová, Alžbeta Bibláková, Denisa Vilhanová, Eva Hryhová, Mgr. Adriana Hriňová, Andrej Očenáš, Ľuboš Zauška z Čierneho Potoka.
Darcov krvi prišli pozdraviť: za Klub generálov SR gen. Ing. František Blanárik, bývalý minister pôdohospodárstva Ing. Pavol Koncoš a akademik Juraj Hraško, bývalý predseda Trnavského VÚC Dr. h. c. Ing. Tibor Mikuš, PhD...
V rámci debaty pri posedení po odberoch krvi padol návrh, že by Obecné zastupiteľstvo v Čiernom Potoku malo obec premenovať na „Krvavý“, alebo „ČERVENÝ" POTOK. Veď za 15 rokov organizovania odberu krvi pod logom „KVAPKA KRVI SNP“ darovalo krv vyše 300 darcov, medzi nimi aj darcovia z Poľska a Ruskej federácie.
Pre každého účastníka čakalo po odbere občerstvenie a chutný guľáš, ktorý „ukuchtili“, ako tradične, Martinka Kureková a Silvia Hriňová.
Po skončení odberu krvi o 11.00 hodine sa konalo spomienkové zhromaždenie pri príležitosti 76. výročia SNP a jednotlivé delegácie a hostia za Pochodu „Buchenwaldského chóru“, položili vence a kytice k pamätníku obetí maďarských fašistov zo 4.11.1944, kedy hortyovskí fašisti odvliekli do koncentračného tábora z obce a okolitých osád 15 mužov, z ktorých zahynulo v koncentračnom tábore Flossenbürg 12 našich predkov. (V rovnakom tábore pravdepodobne boli popravení aj povstaleckí generáli Golian, Jurech, Malár a Viest.)
Vďaka Klubu generálov SR, ktorí z uvedeneného koncentračného tábora doniesli a obci venovali symbolickú prsť zeme, rovnako ako v rodisku gen. Jurecha v Bošácej, gen. Viesta v Revúcej a gen. Golianovi v Trenčíne.
Vence k pamätníku položili ako prví potomkovia zavraždeného Štefana Kapca, rodiny Golianovcov, za obec Čierny Potok a ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu predseda JUDr. Jozef Pupala, Ing. Julius Boršoš, Ing. Ján Sebíň, Ing. Zdenek Pupala, nasledovali Marija Weschina, tretia tajomníčka veľvyslanectva RF v SR a jej asistentka Olina Brodneva, Klub generálov SR. Za Sláviu Nitra Mgr. Miloš Zverina, akademik Juraj Hraško a Rudolf Jurenka, za Oblastný výbor SZPB arm. generála Rudolfa Viesta Revúca JUDr. Ján Kochan, Pavol Hruška a Ján Lacko, za ZO SZPB plk. Perschlovej Martin, Božena a Imrich Zollerovci a pplk. Ing. Ján Puchoň, za KVV Žilina Ján Riecky, za USÚ Žilina plk. Ing. Mgr. Pavel Švelka, za ObV SZPB Lučenec a ZO SZPB Poltár Ing. Jozef Cérovský, Rudolf Václavík, Viera a Ján Iždínskí, za ObV SZPB v Rimavskej Sobote JUDr. Štefan Baláž, Ing. Pavol Koncoš a Mgr. Koloman Migra, potomkovia bojov proti fašizmu – rodina Juraja Lakotu, gen. Imricha Gibalu, Júliusa Patúša, Václava Fajčíka, Jozefa Sebíňa, Františka Hriňa...
Po kladení vencov zaznela slovenská hymna a hymna Ruskej federácie.
Po hymnách si účastníci pri pamätníku obetí fašizmu uctili minútou ticha zosnulého gen. Pavla Honzeka – člena KG SR a predsedu Oblastného výboru SZPB v Rimavskej Sobote a člena NR SZPB Ing. Pavla Brndiara. Po príhovoroch hostí, predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku odovzdal členské legitimácie novým členom základnej organizácie: Mgr. Zuzane Marčekovej z Mošoviec, Dr. h. c. Ing. Tiborovi Mikušovi, PhD., Jurajovi Kozárovi z Ivanky pri Dunaji, ThDr. Marianovi Bodollóvi z Hnúšte, Ing. Radke a Ing. Petrovi Štokovcom z Košíc, Mgr. Milošovi Zverinovi z Nitry, Alžbete Nociarovej z Rimavskej Soboty.
Na základe osobnej žiadosti bola odsúhlasená prihláška nových členov, a to akademika prof. Juraja Hraška, DrSc. a Rudolfa Jurenka z Nitry.
Na záver stretnutia predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu poďakoval menovite všetkým, ktorí sa podieľali na zabezpečení uvedených akcií.
Foto: autor príspevku, pplk. J. Puchoň, Božena Zollerová, Alžbeta Pupalová.
JUDr. Jozef Pupala
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.