Odber krvi sa začal už od 08.00 hodiny a postupne prichádzali darcovia krvi z blízkeho a ďalekého okolia. Do 11.00 hodiny prišlo darovať krv celkom 30 darcov. Zo zdravotných dôvodov však šiesti krv nemohli darovať. Aj im však patrí poďakovanie, že krv darovať chceli.
Odber krvi sa okrem hlavného loga, niesol v duchu pomoci ľuďom, ktorí túto nenahraditeľnú tekutinu potrebujú k obnove svojho zdravia, alebo záchrane života. Tak aj tento odber krvi bol venovaný bývalej študentke Gymnázia Ivana Kraska v Rimavskej Sobote Veronika K. z Rimavských Janoviec, ktorá krátko po úspešnej maturite sa musela podrobiť opakovanej transplantácii pečene a napriek maximálnemu úsiliu zdravotného personálu Rosseweltovej nemocnici v Banskej Bystrici, nás navždy opustila.
DO 27.7. 2017 za Veroniku darovalo krv v B. Bystrici celkom 31 darcov krvi. K nim sa svojim počinom darovať krvi pripojilo v rámci KVAPKY SNP na Čiernom Potoku ďalších 30 darcov ochotných darovať krv.
Do Čierneho Potoka prišli darovať krv aj vzácni darci krvi: bývalý náčelník Generálneho štábu OS SR, podpredseda Klubu generálov SR genpor v.v. Ing. Peter Vojtek, generálny duchovný ozbrojených síl SR a ozbrojených zborov SR plk.ThDr. Marian Bodolló, dekan a riaditeľ kancelárie uvedenej inštitúcie Dávid Vargaeštók,
Nasledovali ich ďalší darcovia krvi: Tibor Demeter z Kráľa, Marian Spodniak z Aboviec, Daniel Fedák z Čičaroviec, Pavel Galo z Držkoviec, Gergely Pál z Tácht, Miroslav Kochan a Matej Škvarka z Hrachova, Jaroslav Ivan z Rimavskej Bani, Ing.Miroslav Hukel z Blhoviec, Slavomír Skalák, Jaroslav Pinzík, Alžbeta Bibláková z Tornale, Adriana Kapcová z Kalinova, Veronika Rízová, Róbert Gál, Tibor Volgyi z Rimavskej Soboty, Branislav Konečný z Mojína, Jaroslav Petrinec z Rimavských Janoviec, Peter Dúbrava z Banskej Bystrice, Juraj Kozlok, Adriana Póczosová, Beáta Póczosová, Kinga Póczosová z Dubna, Nikolett Kunyia a Adrian Gyula Kunyia z Hajnáčky, Ing. Mária Lakotová a Mgr. Adriana Hriňová z Čierneho Potoka. Z nich Beata Póczosová, Nikolett Kunyia, Adriana Gyula Kunya, Peter Dúbrava a Branislav Konečný darovali krv po prvý raz a tak ich vítame v rodine darcov krvi. Všetci darcovia krvi obdržali od organizátorov odberu upomienkové predmety a pochutili si na kvalitnom guľáši, ktorý tradične pripravila Martinka Kureková a Silvia Hriňová za asistencie pani starostky Čierneho Potoka Svetlany Šufliarskej.
Za aktívný prínos k humanite a popularizácii obce Čierny Potok, propagácie Kvapky SNP obecné zastupiteľstvo udelilo pánovi genpor.v.v. Ing. Petrovi Vojtekovi (daroval krvi v rámci uvedenej akcii už po tretí krát) Čestné občianstvo obce Čierny Potok.
Za zdarnú prípravu, zabezpečenie a priebeh Kvapky SNP je okrem darcom krvi poďakovať aj touto cestou, všetkým, ktorý sa na príprave a organizovaní kvapky krvi podieľali.
JUDr. Jozef Pupala
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.