„Pre všetkých to znamenalo veľa snahy navyše a ja som úprimne hrdý na každého. Každý z nich je vzorom v tej svojej kategórii,“ dodal.
Pomáhala celá nemocnica
Sieť nemocníc Svet zdravia a sieť polikliník ProCare každý rok v rámci galavečera Liga výnimočných oceňuje tých najlepších v sieti, ktorí sa významne pričinili k rozvoju zdravotnej starostlivosti na Slovensku. Vlani odovzdala desať ocenení a jednu špeciálnu cenu.
V kategórii Najlepšia nemocnica si ocenenie odniesla tá rimavskosobotská. Vlani bolo pre ňu najväčšou výzvou vybudovanie urgentu. Ministerstvo zdravotníctva SR totiž nemocnicu zaradilo do pevnej siete všeobecných nemocníc, v ktorých majú byť vytvorené urgentné príjmy prvého typu. Pri pavilónovom type nemocnice však bolo náročné nájsť vhodný priestor, ktorý by bol vstupnou bránou pre pacienta a vymyslieť jeho logistiku. Nemocnica to navyše musela zvládnuť v krátkom čase a s obmedzenými zdrojmi.
„Na projekte sa prierezovo podieľala celá nemocnica. Cez deň i po nociach pomáhal snáď každý, aby sme vytvorili samostatný priestor, ktorý spĺňa všetky najprísnejšie kritériá predpísané rezortom. Keď po dvoch mesiacoch prišli na kontrolu z rezortu zdravotníctva a zdravotných poisťovní, na nových urgentných príjmoch ešte zaschýnali steny,“ hovorí riaditeľ Nemocnice Svet zdravia Rimavská Sobota Richard Hrubý.
Ocenenie je podľa jeho slov pre nemocnicu obrovským prekvapením, ale zároveň výsledkom každodennej poctivej práce, ktorú všetci zamestnanci v nemocnici vykonávajú. „Pre mňa je to záväzok do budúcna, aby sme minimálne v takejto miere pomáhali rozvíjať nemocnicu aj naďalej,“ dodal.
Urgentný príjem
Nové pracovisko, ktoré funguje od leta minulého roka, sa nachádza na prízemí pavilónu C, v budove interného oddelenia. Ponúka dva oddelené vstupy – pre mobilných pacientov, ktorí na pracovisko prídu sami a bezbariérový vstup pre pacientov privezených záchrannou zdravotnou službou. Ich ošetrenie je založené na modernom triediacom systéme pacientov, tzv. triáži.
„Pacienti sú po zaregistrovaní zdravotníckym pracovníkom rozdelení do piatich skupín podľa závažnosti ich zdravotného stavu, čo určuje poradie ich ošetrenia. Osoby s potrebou resuscitácie a bezodkladnej podpory životných funkcií majú najvyššiu prioritu a sú riešení bezodkladne,“ vysvetľuje Hrubý. Naopak, ak príde pacient s menej závažnou komplikáciou, je možné, že bude v čakárni sedieť dlhšie, keďže systém uprednostňuje najvážnejšie prípady.
Zázemie urgentného príjmu poskytuje štyri expektačné elektricky polohovateľné lôžka s monitorovacím systémom vitálnych funkcií a infúznymi pumpami. Pri nejasnej diagnóze tak lekári počas niekoľkých hodín sledujú zdravotný stav pacienta a následne rozhodnú buď o jeho prijatí na lôžkové oddelenie alebo odporučia domácu liečbu. Ak si zdravotný stav vyžaduje ďalšie vyšetrenia, pacient je vnútronemocničnou dopravou prevezený na ďalšiu diagnostiku do iného pavilónu.
Nový urgentný príjem nahradil doterajšie ambulancie ústavnej pohotovostnej služby na jednotlivých oddeleniach nemocnice, akútni pacienti sa tak už nemiešajú s hospitalizovanými a pacient so zdravotným problémom prichádza vždy na jedno miesto.
Ocenení v Lige výnimočných 2018
V roku 2018 ocenenie získali:
MUDr. Zuzana Haniková, Oddelenie vnútorného lekárstva, Nemocnica Svidník (Čin roka)
MUDr. Karolína Lyciusová, Kožný stacionár, Nemocnica Trebišov (Talent roka)
Mgr. Eva Kavčáková, Oddelenie fyziatrie, balneológie a rehabilitácie, Železničná nemocnica Košice (Najlepší zdravotnícky zamestnanec)
PhDr. Katarína Košíková, Onkochirurgické oddelenie, Mammacentrum sv. Agáty Banská Bystrica (Najlepšia sestra)
MUDr. Dagmar Bodáková, MBA, Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny, Nemocnica Galanta (Najlepší lekár)
Všeobecná ambulancia pre deti a dorast, Nemocnica ProCare Medissimo, MUDr. Andrej Čižmár (Najlepšia ambulancia)
Infektologické oddelenie, Nemocnica Michalovce, MUDr. Štefan Zamba a PhDr. Viera Ivanková (Najlepšie oddelenie)
Poliklinika ProCare Central Bratislava (Najlepšia poliklinika)
Nemocnica Svet zdravia Rimavská Sobota (Najlepšia nemocnica)
MUDr. František Samsely, Oddelenie fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie, Železničná nemocnica Košice (Sieň slávy)
Nemocnica Partizánske (špeciálna cena za úspešné naštartovanie reprofilácie).
Jana Fedáková
SPOZNALI SME NAJLEPŠÍCH V SIETI ZDRAVIA - video z ocenenia
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.