Štefan Burčo (26)
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (12)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera (31/50)... bude pokračovať ako "Historia Dobsinensis".
Dobšiná je moje rodisko (*1947) a mestečko, kde som prežil detstvo i čas mladosti. Mesto, podobne ako iné v minulosti okrem morových epidémií trápil najmä oheň. Keď sa ozvalo "horííí..." ľudia vybehli z domov a bežali pomáhať hasiť, lebo oheň si nevyberal a často spustošil i väčšinu mesta. Mestská rada prijala myšlienku založiť dobrovoľný hasičský zbor, a tak od roku 1875 fungoval "Dobschauer Feuerwehr", ktorý si už v roku 1879 postavil dom a cvičnú vežu! Hneď v začiatku mal 135 aktívnych členov. V roku 1923 už hrala hudobná hasičská kapela.
S požiarmi to bolo zlé. V roku 1786 vyhorela veľká časť mesta, v r. 1855 dokonca i evanjelický kostol, v r. 1903 17 domov na Novej ulici, 1910 píla, 1931 až 25 domov na Zimnej ulici...
Ako dieťa som obdivoval nádherné červené hasičské auto (dnes v múzeu) a ukážky činnosti hasičov na námestí, a to za (i keď niekedy trochu falošnej) dychovky...
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (11)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (28/50)
O "Stratenskej skalnej bráne" sa v povesti vraví, že ju vybudovali permoníci pre vládcu Kovlada... Ale aká je skutočnosť?
Brat bulharského cára Ferdinanda I. Coburga – vojvoda Filip – dal vyriešiť dopravu z Horehronia do Stratenej, kde bola významná huta.
Tak v roku 1890 bola vybudovaná dopravná trasa z Horehronia do Stratenej a doliny Hnilca.
Predtým cesta viedla z Dobšinej cez Čuntavu na Besník a Telgárt. Skalná brána bola vyústením "Stratenského kaňonu", ale na konci druhej svetovej vojny bola zničená...
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (10)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (25/50)
POVESŤ – to je epika na historickú tému a vznikla na pevnom základe a dej sa odohráva často na konkrétnom mieste a odvíja sa od skutočnosti, ale často sa vyskytujú i nadprirodzené bytosti.
Ako vzniká povesť uvediem na príklade: Traja dobšinskí baníci sa vracali z roboty v bani doliny "Tešnárky" a ako zvyčajne sa zastavili v okoloidúcej krčme "U Turzáka" a hneď si rozkázali "štrimflovicu"!
"Štrimflovica" – to je fľaška s domácou pálenkou, ktorú krčmár dával do fusakle, štrimfle – ponožky, pančuchy, a ukrýval pred "daňovníkmi" pod pultom.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (9)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (22/50)
Eugen RUFFINY (1846 – 1924) – 15.6.1870 spolu s Gustávom Langom, Andrejom Megom, Ferdinandom Fehérom a skupinou baníkov pri skúmaní priepasti v svahu kopca "Duča" zostúpili do podzemia s ľadovou výzdobou.
Ľadová krása bola už v roku 1887 ako prvá jaskyňa na svete osvetlená elektrickým prúdom!
O zaujímavom živote človeka plného entuziazmu sa môžete dočítať v pekne spracovanej knihe Jozefa Červínku: "Objaviteľ".
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (19/50)
V Plešivci nájdete peknú pamätnú tabuľu (autor: Frico Motoška) na zasadnutie štatariálneho súdu Gemerskej a Malohontskej župy, kde boli odsúdení na smrť povrazom:
Štefan Marko Daxner, Ján Francisci a Michal Bakulíny.
6.11.1848 už stavali šibenicu..., zachránili ich prehraté bitky Maďarov s cisárskymi!
Dôvodom odsúdenia bolo, že revolucionári nechceli dopustiť, aby slovenské gardy boli zadelené do maďarského vojska proti cisárovi.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (7)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (16/50)
...o hutníctve sa zmienim tiež len ako laik.
Produkt práce baníkov bolo výhodne čiastočne spracovať na mieste a k tomu boli dané možnosti i v údolí povodia Slanej.
Najodbornejšie informácie obdržíte v "Baníckom múzeu" v Rožňave. Ja som si pre ilustráciu vybral prácu pri vysokých peciach. Vraj už v roku 1680 bola u nás prvá vysoká pec v Uhorsku a huty – maše boli i v okolí Dobšinej, o čom svedčia názvy: Nižná Maša (pri žel. stanici) Vyšná Maša (v smere na Čuntavu), Dobšinská Maša (na Hnilci)... Najnovšie nadšenci histórie baníctva a hutníctva pracujú na ich záchrane, oprave i rekonštrukcii.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (6)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera (13/50)
Ako to bolo s prepadnutím Dobšinej?
Fiľakovo – perla uhorskej pevnosti sa v r. 1554 dostala do rúk Turkom. Turci začali hrad i podhradie zveľaďovať! Mustafa Sokoli vybudoval džamiju s minaretom, kúpele, záhrady... Mesto sa stalo mestom obchodu s dieľňami, vodovodom...
Okolité obce však prosperitu nepociťovali, ale naopak museli platiť vysoké dane, a ak tak neurobili, bolo "zle-nedobre".
Príkladom môže byť i DOBŠINÁ. Beg ich už od roku 1580 upozorňoval na možné sankcie za neposlušnosť a neskoré platenie "daní". V roku 1584 sa to stalo skutočnosťou!
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (5)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (10/50)
Donedávna sme Gombasek poznali len ako miesto peknej jaskyne v údolí Slanej pod Silickou planinou Slovenského krasu. Ako "Podzávoz" bol však i miestom Pavlínskeho kláštora, ktorého zakladateľom bol jeden z Bebekovského rodu. Prosperitu zažíval najmä v 15. storočí, ale šíriaca sa reformácia v 16. stor. zapríčinila jeho úpadok a zánik.
Zaujímavou historkou je, že v roku 1566 ho Juraj Bebek s vojakmi prepadol, dal mníchov vyzliecť z habitov a prinútil obliecť šaty pohanských mníchov... – to bola zábava! Aj tu vraj odznela hrozba-kliatba pre Juraja: "do roka a do dňa", a ten naozaj o rok zomrel.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného GEMERA (4)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného GEMERA. (7/50)
Vrátime sa do 14. storočia, kedy na našom území nastal rozvoj a každá dedina chcela mať kostol, ako miesto na stretávanie, miesto na vyznávanie svojho náboženstva a miesto, ktoré by malo pre ich duševný život obohatenie... Z ďalekého Talianska prišli majstri fresiek a s nimi i vyškolení remeselníci a zanechali v našej oblasti vyše 23 objektov s nádhernými nástennými maľbami. FRESKY – boli robené technikou "secco" t. j. na suchú omietku. Dnes na túto unikátnu a vyspelú stredovekú kultúru upozorňuje zriadená "Gotická cesta", po ktorej sa oplatí túlať a poznávať históriu. Mňa najviac fascinujú fresky v Koceľovciach a samotný kostolík "Všetkých svätých" v Henckovciach. Ten patrí k bohatému fondu vidieckych ranogotických kostolíkov, ktorých vznik súvisel s nemeckou kolonizáciou a od roku 2012 vďaka dobrovoľníkom i odborníkom je opravovaný a reštaurovaný.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (3)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (4/50)
Povesti sú zväčša založené na konkrétnej lokalite a niekedy aj na osobách. Každý pri vyslovení mien "Rómeo a Júlia" vie, že ide o pútavý príbeh veľkej lásky. V našom Gemeri máme viacero takýchto dvojíc.
Jedna z nich je Mária Séči (Széchy) a František Vešeléni (Wesselényi). Krásavica, vnučka Alžbety Báthoričky, si vyslúžila meno "Muránska Venuša". Príbeh si zaslúži Vašu pozornosť. Svojím príspevkom na nádhernú povesť – skôr reálnu históriu, len upozorňujem ilustráciou povesti o tom, ako František liezol na Muránsky hrad za svojou milou, ako jej vypisoval listy s oslovovaním "crarissima a dulcissima"... aký bol ich život a aký osud...?
Viac...
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (2/50)
Napísal(a) :S. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera
pod týmto názvom sme začali uverejňovať pred niekoľkými dňami so súhlasom autora Štefana Burča, nášho známeho výtvarníka z Rožňavy, 50 častí kreslených obrázkov. Spoločne sme sa s autorom dohodli, že ich uverejníme aj na našej webovej stránke Maj Gemer. Má to iba jediný cieľ, čo najjednoduchšie, ale pritom umelecky zaujímavo priblížiť históriu i povesti nielen obyvateľom Gemera, ale všetkým, čo sa takýmto spôsobom zaujímajú o históriu nášho vďačného regiónu. Ilustrovaná história teda
môže pokračovať ďalšou zaujímavou povesťou (2/50), a to z mestečka ROŽŇAVA nad riekou Slaná – jeden maďarský básnik ju prirovnal k dukátom v klobúku. Mestečko ležiace v kotline sa tiež pýši slávnou baníckou minulosťou. Ako toto mestečko k menu prišlo? Povesť spomína pastierika, ktorého kravička stratila zvonec. Šiel ho hľadať a našiel zlatú trojružu... na tom mieste jeho blízki kopali a naozaj našli zlato... a nielen to! To prilákalo ďalších a osade dali meno po ružiach ROSENAU (nem.) a neskôr Rozsnyó (maď.).
Štefan Burčo vytvoril Malú ilustrovanú históriu horného Gemera
Napísal(a) od + sb
Na sociálnej sieti začal nedávno uverejňovať svoje obrázky náš známy výtvarník Štefan Burčo. Z jeho tužky, pera, či štetca, vzišlo niekoľko pozoruhodných výtvarných diel. V oblasti výtvarnej tvorby sa venuje krajinomaľbe i drobnej úžitkovej grafike, je autorom ilustrácií, desiatok návrhov na logá, na odznaky a plagáty. Jeho záľuba vo filatelii ho priviedla aj k navrhovaniu príležitostných poštových pečiatok. V tomto čase, keď mnohých „obohatila“ pliaga v podobe koronavírusu a vyradila ich z ich najmä fyzickej činnosti, ale i vyučovacieho procesu, on porozmýšľal trošku ináč ako využiť voľný čas na dôchodku. Spomenul si na niektorých autorov z rodnej Dobšinej, a keďže žije v okresnom meste Rožňava, využil ich bohaté námety z nášho horného Gemera a pretavil ich do zaujímavých obrázkov v podobe ilustrácií i s krátkymi vysvetľujúcimi textami. Práce tejto témy nazval Malá ilustrovaná história horného Gemera, ktorú venoval histórii a povestiam horného Gemera, so zameraním najmä na staré banícke mestečko a jeho rodisko Dobšinú.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.