Zanechal po sebe množstvo písomných materiálov, poznámok, dokumentov, spracovaných častí... Jeho bohatý archív objektívnym pohľadom zachytáva dianie v obci. Svojím obsahom i novými faktami, argumentmi tak rozširuje i zapĺňa medzery v kronike obce. Opisuje a osvetľuje menej známe podrobnosti zo života občanov i obce. Obohacuje históriu obce.
Kompletnú zbierku vlastní jeho dcéra Ing. Monika Genčiová (rod. Bradáčová). Oslovili sme ju a požiadali o spoluprácu i možnosť zverejniť postupne jednotlivé časti na webovej stránke Maj Gemer. Súhlasila. Jej ústretovosť si vážime a ďakujeme.
Na úvod uvádzame jeho vzťah k rodnej obci, ktorú opísal slovami: „Moja rodná obec Rakovnica je mojou srdcovou záležitosťou. Milujem ju preto, že v obci je krásny východ slnka, keď kikiríkajú kohúty. Krásny je aj jeho západ, keď sa dymí z komínov a cvrlikajú cvrčky.
Krásna je jar s plnými záhradami rozkvitnutých ovocných stromov, spevom drozdov a slávikov, keď sa príroda zobúdza zo zimného spánku a všetko sa zelená. Milujem leto, keď dozrievajú klasy obilia a v chládku lesných porastov voňajú dubáky. Na lúkach rozvoniava pokosené seno, keď príroda otvára náruč voľného pohybu a pobytu v nej.
Fascinujúca je jeseň, keď sa z lesa ozýva trúbenie jeleňov. V záhradách sklonené vetvy ovocných stromov ponúkajú svoje plody. Dovára sa lekvár zo sliviek, jeho vôňa napĺňa celú dedinu. Keď sa teším zo zberu úrody z vlastnej záhrady, ktorú som sám dopestoval.
Nádherný je pohľad, keď sneh zasype lesy, polia a v tichu belostnej prírody nájde človek sám seba. Počas krátkych dní a dlhých večerov má možnosť rekapitulovať, čo všetko za rok urobil. Krásne je stretávať sa s ľuďmi, s ktorými som vyrastal, prežíval svoje radosti i starosti, ktorým som dôveroval a oni dôverovali mne.
Po dlhodobej odlúčenosti z obce som dospel k záveru, že známych môže mať človek na tisíce, ale ozajstných priateľov nájde doma medzi svojimi. Preto som sa stále s potešením vracal domov. Doma sú ľudia voči sebe úprimnejší, otvorenejší a človek sa môže na nich spoľahnúť, keď bude potrebovať pomôcť, že mu aj pomôžu.“
P R E D S L O V A U T O R A
História Rakovnice je málo objavená aj preto, že sme sa jej celé stáročia nevenovali. Je samozrejmé, že história bola zapísaná v rôznych kronikách, historických zápisoch, knihách a rôznych kultúrnych pamiatkach, ktoré nám hovoria o pôvode a jej založení.
Ucelená história nebola doteraz spracovaná a podľa rôznych podkladov sa niektoré údaje rozchádzajú. Nakoľko som väčšinu života prežil v obci Rakovnica v 20. storočí, rozhodol som sa zmapovať a do jedného celku spracovať obdobie od roku 1900 do roku 2000. Som si vedomý toho, že z historického hľadiska v terajšej dobe nemá veľkú historickú obdobu. Pre budúce generácie môže poskytnúť informácie, ktoré som sám prežil, ako i informácie, ktoré som získal od spoluobčanov narodených v rokoch 1920 a neskôr, ktoré počuli od svojich rodičov. Ľudia odchádzajú, ale poznatky a ideály by mali ostať. Preto aspoň takýmto spôsobom zachovajú hodnoty, ktoré vytvárali predošlé generácie i súčasné generácie a prejavme im úctu, akú si zaslúžia. Netreba veľkých slov, lebo život sa skladá z tisícov malých okamihov, malých činov a hrdinstiev, smútku a nešťastí tak samozrejmých ako život sám.
Obec Rakovnica počas 20. storočia prešla rôznymi udalosťami, ktoré ovplyvňovali život v nej. Počas tohto storočia podstúpila dve svetové vojny, hospodársku krízu, vysťahovalectvo, pomaďarčovanie obyvateľstva, ktoré sa vždy hlásilo k Slovákom. Prežila socializáciu dediny, vstup armád Varšavskej zmluvy, ako i nežnú revolúciu v roku 1989. Existencia v tomto období je charakteristická do roku 1945, kde život bol ťažký, čo sa prejavilo v životnej úrovni, bývaní, kultúre, doprave a pod. a po roku 1945, kedy po oslobodení nastal prudký rozmach obce, elektrifikáciou obce, bytovou výstavbou, výstavbou verejných komunikácií, v školstve, doprave, obchode, sociálnom zabezpečení, bytovej vybavenosti až po dnešnú automatizáciu, internetizáciu a výpočtovú techniku.
Niektoré činnosti zanikli, niektoré však ďalej vznikajú, a tak ako naše deti nechceli uveriť, aký život sme prežili my a naši rodičia, možno ani ich deti po prečítaní týchto spomienok nebudú chcieť tomu veriť. Vývoj spoločnosti sa však nedá zastaviť.
Je to faktografické vyznanie, emócie idú nabok a história potvrdí, či je to pravda alebo nie. Na historické posúdenie je to z hľadiska histórie veľmi blízka minulosť, a preto posúdenie historických faktov ponechávam na historikov. Každý občan Rakovnice by sa mal zaujímať o svoju minulosť, poznať svojich predkov, kultúru, sociálne postavenie, aby bol hrdý na svoju budúcnosť.
Vyjadrujem svoje presvedčenie pre tých, ktorí si moje spomienky, fakty a udalosti prečítajú, že získajú prehľad, ako sa v obci Rakovnica v 20. storočí žilo. Prajem im šťastnejší a radostnejší život v 21. storočí, lepší ako sme ho prežívali my.
Pri čítaní týchto skutočností prajem čitateľom pohodu, radosť z rozširovania osobných poznatkov z histórie obce Rakovnica v období rokov 1900 – 2000.
Autor: Ján Bradáč
Použitá literatúra a pramene:
Kronika obce Rakovnica
Školská kronika škôl v Rakovnici
Ján Šlosár: Rakovnica 1327-1999
Rakovnické obecné noviny
Dušan Kováč: Dejiny Slovenska 1998
Doc. PhDr. Ladislav Tajták, CsC: Národné dejiny Slovenska
Lexikón slovenských dejín. SPN 1999
Ila Bálint: Gömör megye, 1944
Anton Špiesz: Ilustrované dejiny Slovenska, 2000
Vlastný výskum autora
GEOGRAFICKÁ POLOHA OBCE
Obec Rakovnica leží v západnej časti Rožňavskej kotliny. Rozkladá sa v údolí, kde sa stýka Slovenský kras so Slovenským rudohorím, v severnej časti Plešiveckej planiny a na južných svahoch Tureckej. Susedí s obcami Rožňavské Bystré, Rudná, Kružná a Plešivec. Údolím, v šírke asi 200 metrov, tečie Genčiansky potok (neskôr Hončiansky). Názov získal podľa toho, že pramení nad obcou Honce (predtým Genč), ktorý odvádza vody z Rožňavského Bystrého a prameňov zo Šinárovej doliny, z potoka od Studne do Vjarbú, Nízkeho potoka a Henclovej doliny a vlieva sa v Brzotíne do rieky Slaná. Slúžil zároveň ako náhon na vodný mlyn. Množstvo vody, ktoré ním preteká, je závislé od vonkajšieho počasia. Priemerná teplota vody bola 7 o C. Do roku 1950 žili v ňom rôzne živočíchy, najmä ryby a raky. Po začatí činnosti Jednotného roľníckeho družstva a využívaním umelých hnojív raky úplne vymreli. Po zregulovaní potoka podobný osud postihol aj ryby.
Chotár je pahorkatinový až vrchovinový. Má tvar hruškovitý, podlhovastý, najširší na severnej strane Plešiveckej planiny medzi chotárom Bok a Bučina, najužší tvar na Holom vrchu a Tureckej. Nadmorská výška v strede dediny je 358 m, v chotári od 316 do 823 m. Nadmorská výška Mních 655 m, Iváďo-kaplnka 545 m, Turecká 823 m, Hostinec 434 m, Kunšová lúka 343 m, Studňa 517 m. Rozloha katastra je 711 hektárov, z nej pripadá na poľnohospodársku pôdu 309 ha, na lesné plochy 329 ha a na ostatnú pôdu – zastavanú časť 73 ha. Rozloha obce bola narušená 14.3.1939, keď obec bola pripojená k Maďarsku. V roku 1945 po oslobodení boli hranice obce obnovené do dnešného stavu.
Gemerské pásmo má veľmi pestrú geologickú stavbu. V južnej časti prevláda vápencové podložie a zo severnej časti Mních, Iváďo, Dubina, Turecká – železná ruda, ktorá bola až do roku 1973 hlavným zdrojom obživy tunajšieho obyvateľstva.
(POKRAČOVANIE)

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-