FK Apex Kružná
Klub účinkoval v V. lige – JZ v sezóne 1999/2000, po roku však vypadol do 1. triedy. V 1. triede pôsobil v rokoch 2000 – 2005, kedy obsadil poslednú priečku a vypadol do 2. triedy. V 2. triede pôsobil do roku 2007, kedy ju vyhral a vrátil sa do 1. triedy. Tam však hral iba jeden rok a opäť vypadol do 2. triedy. V roku 2010 vyhral 2. triedu a začal pôsobiť v najvyššej okresnej súťaži. V roku 2011 sa odhlásila z 1. triedy, ale od ďalšieho ročníka hrala 2. triedu. V roku 2016 vyhrala 2. triedu a hrala 1. triedu do roku 2019, kedy došlo k zániku FK.
ŠK Jablonov nad Turňou (v V. lige účinkoval pod názvom FK Slovtranszgas )
Klub účinkoval v V. lige – JZ v rokoch 1998 – 2003. Potom pôsobil len v 1. triede do roku 2018, kedy zanikol.
FK Plešivec
Klub hral dvakrát V. ligu – JZ (2004/2005 a 2006/2007). Potom pôsobil v 1. triede do roku 2011, kedy vypadol do 2. triedy. V 2. triede pôsobil do roku 2015, kedy zanikol. Potom došlo k obnove FK, ale neskôr k zániku FK (rok 2020).
FK Lokomotíva CHZ Dedinky
Klub hral V. ligu – JZ v sezóne 2005/2006, po roku vypadol do okresu. V 1. triede pôsobil do roku 2010. Potom došlo k vypadnutiu do 2. triedy. Neskôr vyhral 2. triedu, ale v priebehu jesene 2014 došlo k odhláseniu z 1. triedy.
FK Kovo Kunova Teplica
Tento klub viackrát pôsobil v V. lige – JZ (1997/1998, 1998/1999, 2000/2001). Po poslednom vypadnutí vyhrala 1. triedu, ale postup odmietla. V nasledujúcej sezóne skončila druhá. V roku 2003 došlo k fúzii so Štítnikom, po jeseni došlo k odhláseniu z 1. triedy. Za zmienku stojí pokus o obnovu, keď v 7. lige hrala Pašková / K. Teplica, aj ten klub však zanikol.
FK Baník Štítnik
Klub postúpil do V. ligy – JZ v roku 2002 z tretej priečky 1. triedy, keďže K. Teplica a Lipovník nemali záujem hrať vyššiu súťaž. Od roku 2003 hrával v V. lige – JZ pod názvom Štítnik K. T. do roku 2006, kedy ju vyhral. Po účinkovaní v IV. lige – JUH (2006 – 2011) musel klub začínať od 2. triedy. V roku 2013 postúpil do 1. triedy, kde účinkoval. Na jar 2015 sa odhlásil zo súťaže. K obnove došlo v roku 2015, neskôr v sezóne 2016/2017 boli v obci dva kluby, potom však došlo k zániku.
FK Baník Nižná Slaná
Klub účinkoval v V. lige – JZ v sezóne 2001/2002, obsadil 11. miesto, ktoré však na udržanie nestačilo. Potom pôsobil v 1. triede do 4. kola jesene 2004, kedy sa odhlásil z 1. triedy. V roku 2005 sa prihlásil do 2. triedy, kde účinkoval do roku 2015, kedy ju vyhral. Po ročnom pôsobení v 1. triede však došlo k zániku klubu v kategórii dospelých a neskôr aj v kategórii prípravka.
FK Tatran Betliar
Tento klub vyhral najvyššiu okresnú súťaž v roku 1994. V V. lige pôsobil do roku 1998, kedy ju vyhral. Potom pôsobil v IV. lige – JUH do jesene 2003, kedy došlo k odhláseniu. Klub začal pôsobiť v 1. triede. V roku 2009 ju vyhral, ale postup odmietol. V roku 2013 opäť vyhral 1. triedu, tentokrát postup využil. V V. lige – JZ pôsobil do roku 2015, kedy vypadol a pôsobí v 6. lige doteraz.
FK Gemerská Hôrka
Klub pôsobil v V. lige – JZ od roku 2007 do roku 2011. Potom došlo k reorganizácii piatych líg VsFZ. Preto od ďalšej sezóny účinkoval v V. lige K – G do sezóny 2017/2018, kedy došlo k odstúpeniu zo súťaže. Potom začal účinkovať v okresných súťažiach.
MFK Dobšiná
Klub pôsobil v V. lige K – G od roku 2011 do roku 2017, kedy v lete odstúpil. Začínať tak musel od najnižšej okresnej súťaže. Predtým pôsobil v V. lige K – G (1990/1991 – 1991/1992, 1993/1994, 1995/1996). V súčasnosti pôsobí v 6. lige.
FK Krásnohorské Podhradie
Tento klub pôsobil v V. lige JZ od r. 2003 po r. 2009, kedy vypadol do 1. triedy. Po roku sa vrátil do V. ligy. Neskôr pôsobil v V. lige K – G, dokonca ju aj vyhral a postup aj využil v roku 2016. V súčasnosti pôsobí v IV. lige – JUH.
FK Kovstav
Ako Rožňava B účinkoval v sezóne 1993/1994 v V. lige K – G a od r. 1994 ako Kovstav. V r. 1995 vypadol do okresu, po roku sa vrátil, potom však v r. 1997 vypadol do 1. triedy. V nej účinkoval do roku 2003. Potom pôsobil v 2. triede, neskôr ako Rožňava B. V roku 2012 zanikol.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.