Výsledky na jeseň:
Kružná – Plešivec 9:1, góly: Varga 3, Kerekeš 3, P. Fabian, Kamenský 2
Štítnik – Kružná 2:1, gól: Varga
Kružná – Krh. Podhradie B 7:1, góly: Kerekeš 3, Mezei, Kamenský, Varga 2
Krh. Dlhá Lúka B – Kružná 1:7, góly: Kerekeš 3, Varga 2, Kamenský 2
Kružná – Pača 3:0, góly: Varga, Görgei, Bocko vlastný
Kružná – Rakovnica 2:1, góly: R. Polyák, Kerekeš
Ml. Brzotín – Kružná 0:12, góly: Kerekeš 7, Varga 3, Strelka
Kružná – G. Hôrka B 5:0, góly: Varga, Kerekeš 2, Mezei, Kamenský
Slavošovce – Kružná 1:4, góly: Varga, Kamenský, Salai, Kerekeš
Výsledky na jar:
Kružná – Štítnik 3:0, góly: Dókuš, Kerekeš, Görgei
Krh. Podhradie B – Kružná 1:4, góly: Varga 2, Kerekeš, Dókuš
Kružná – Krh. Dlhá Lúka B 9:1, góly: Varga 4, Salai, Kerekeš 3, Görgei
Pača – Kružná 1:4, góly: Lukáč, Varga 2, Kerekeš
Rakovnica – Kružná 2:7, góly: Fabian, Varga 2, Kerekeš 2, Lukáč 2
Kružná – Ml. Brzotín 15:0, góly: Kerekeš 8, Dókuš, Ruszó, Görgei 3, Fabian 2
G. Hôrka B - Kružná 1:1, gól: vlastný M. Szabó - Dózsa
Najlepší strelci:
Po jeseni: 20 – Kerekeš, 14 – Varga, 8 - Kamenský
Celkovo: 36 - Kerekeš, 24 – Varga
Najviac z mužstva odohral Oto Kerekeš – 1425 minút
Tabuľka II. triedy po jeseni
| 1. | Kružná | 9 | 8 | 0 | 1 | 50:7 | 24 |
| 2. | Pača | 9 | 6 | 2 | 1 | 37:17 | 20 |
| 3. | Štítnik | 9 | 6 | 1 | 2 | 26:17 | 19 |
| 4. | Gem. Hôrka B | 9 | 6 | 0 | 3 | 29:17 | 18 |
| 5. | Rakovnica | 9 | 4 | 3 | 2 | 21:14 | 15 |
| 6. | Plešivec | 9 | 2 | 3 | 4 | 22:27 | 9 |
| 7. | Krh. Podhradie B | 9 | 2 | 3 | 4: | 18:28 | 9 |
| 8. | Krh. Dlhá Lúka B | 9 | 2 | 1 | 6 | 25:26 | 7 |
| 9. | Slavošovce | 9 | 1 | 2 | 6 | 17:32 | 5 |
| 10. | Ml. Brzotín | 9 | 0 | 1 | 8 | 5:61 | 1 |
Konečná tabuľka II. triedy
| 1. | FK Apex Kružná | 14 | 12 | 1 | 1 | 80:11 | 37 |
| 2. | FK Gemerská Hôrka B | 14 | 9 | 2 | 3 | 60:25 | 29 |
| 3. | TJ Sokol Pača | 14 | 9 | 2 | 3 | 50:33 | 29 |
| 4. | Šk Baník Štítnik | 14 | 6 | 3 | 5 | 49:39 | 21 |
| 5. | TJ Baník Rakovnica | 14 | 5 | 4 | 5 | 33:31 | 19 |
| 6. | FK Krh. Podhradie B | 14 | 4 | 2 | 8 | 33:47 | 14 |
| 7. | TJ Jednota Krh. Dlhá Lúka B | 14 | 2 | 1 | 11 | 33:68 | 7 |
| 8. | TJ Mladosť Brzotín | 14 | 1 | 1 | 12 | 15:99 | 4 |
Poznámka: zo súťaže odstúpili Plešivec a Slavošovce.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.