V 5. lige účinkovali Krásnohorské Podhradie, Gemerská Poloma, Gemerská Hôrka, Lipovník a Dobšiná. Po jesennej časti však došlo k odhláseniu Lipovníka.
V Krásnohorskom Podhradí došlo k zmene trénera, novým trénerom na jeseň bol Miloš Gallo. Káder doplnili napríklad Molitoris, Kopas či Mészner (čítaj nižšie). Došlo aj k zmene výboru.
Do deväťčlenného výboru zvolili: predseda klubu – Štefan Kún ml., tajomník – Ladislav Jobbáď ml., pokladník a hospodár – Jozef Erdöfalvi ml., členovia – Norbert Vanyo, Zoltán Molčan, Tibor Szarka, Peter Szarka ml., Erik Bodnár, Zuzana Mišurová.
Na jar boli novými hráčmi Barczi, Bollo, P. Breuer a dorastenci Bošela, Lükö a Zubatý. Naopak z kádra odišiel Drobňák a tréner Miloš Gallo odišiel hrať za G. Polomu. Novým trénerom sa stal Zoltán Breuer.
Gemerská Poloma doplnila káder o D. Kakalejčíka, M. Boroša a R. Horvátha. Na jar boli novými hráčmi Miloš Gallo, Maroš Gallo a Michal Fecko. Naopak do Vyšnej Slanej odišiel Peter Rogos. Najvýraznejšími zmenami v kádri Dobšinej bol odchod S. Grančáka a príchody M. Arvaya, M. Vargu, M. Strelku a P. Sanislóa.
Gemerská Hôrka odohrala v rámci letnej prípravy tri prípravné stretnutia. V Turni n/B. podľahlo vysoko 0:8, s Kráľom zvíťazila 3:2 a s Krh. Dlhou Lúkou remizovala 0:0. Káder pred jesennou časťou doplnili viacerí noví hráči (Marchevský, Krága, Javora, Gergely, Medvec, Makši, Flander...).
Po jeseni bolo umiestnenie mužstiev nasledovné: 7. miesto – G. Hôrka, 9. miesto – Krh. Podhradie, 10. miesto – Lipovník, 11. miesto – G. Poloma, 14. miesto – Dobšiná.
Celkové umiestenie: Dobšiná 12. miesto, Gemerská Hôrka 8. miesto, Krh. Podhradie na 5. miesto, G. Poloma na 10. miesto.
V 1. triede sa víťazom sa stala Krh. Dlhá Lúka, postup však odmietla. Druhá skončila Drnava, na poslednej priečke bolo Vlachovo so ziskom 9 bodov. Zo súťaže však nezostupoval nikto – bolo v nej len 13 mužstiev (FK Apex Kružná sa v priebehu jesene odhlásil).
Honce účinkovali v 2. triede, najlepší hráči odišli do Rož. Bystrého. Funkcionári nechceli, aby futbal v obci zanikol, a tak klub prihlásili do 2. triedy. Nováčikom bolo mužstvo Štítnika, keď IV. liga sa presťahovala do Sokolian. V tomto ročníku boli favoritom na postup Dedinky, čo potvrdili aj prvým miestom.
Niektoré prestupy a hosťovania
Alexander Szabó – Rožňava – Krh. Podhradie
Roland Horváth – Rožňava – G. Poloma
Martin Strelka – Rožňava – Dobšiná
Lukáš Drobňák – Rožňava – Krh. Podhradie
Jaroslav Strelka, Ladislav Dávid – Rožňava – Rudná
Branislav Kuzma – Kissos Kissonegras F.C. – Rožňava
Michal Gere – Rožňava – Moldava n / B.
Matej Chochol – G. Poloma – Rožňava
Michael Boroš – Rožňava – G. Poloma
Radoslav Kuzma – Rožňava – Lipovník
Patrik Milata – Lipovník – Rožňava
Filip Kovács – Rožňava – Barca
Ján Gelda – Rožňava – N. Slaná
Michal Savčák – Borša – Rožňava
Lukáš Drobňák – Krh. Podhradie – Rožňava
Matúš Mészner – Štítnik K. T. – Krh. Podhradie
Slavomír Kopas – Lokomotíva Košice – Krh. Podhradie
Marek Molitoris – Bidovce – Krh. Podhradie
Štefan Maliňák, Juraj Rusnyák – Kružná – Krh. Podhradie
Tamás Anna – Krh. D. Lúka – Krh. Podhradie
Juraj Jurínyi – Krh. Podhradie – Krh. D. Lúka
Stanislav Grančák – Dobšiná – Krh. Podhradie
Dávid Bollo, Jaroslav Barczi – Lipovník – Krh. Podhradie
Gabriel Lázar – Krh. Podhradie – Jablonov n / T.
Marián Varga – Lipovník – Dobšiná
Martin Arvay – Betliar – Dobšiná
Peter Sanisló – Rudná – Dobšiná
Milan Zahoranský – Dobšiná – Vlachovo
Jozef Barnák – Dobšiná – Vyšná Slaná
Roman Die – G. Poloma – Nižná Slaná
Peter Rogos – G. Poloma – Vyšná Slaná
Dominik Kakalejčík – Štítnik K. T. – G. Poloma
Ján Makši, Attila Gergely – Gemer – G. Hôrka
Csaba Flander – Dlhá Ves – G. Hôrka
Ladislav Javora, Zoltán Krága – Tornaľa – G. Hôrka
Marek Marchevský – Štítnik K. T. – G. Hôrka
Roman Medvec – Revúca – G. Hôrka
Patrik Šaliga – G. Hôrka – Hriňová
Vladislav Vávra, Ivan Lörinc – Lipovník – G. Hôrka
Ladislav Varga – Kružná – G. Hôrka
Ján Čižmár – Štítnik K. T. – Krh. D. Lúka
MFK Dobšiná, zdroj: Karol Csobádi
FK Lokomotíva CHZ Dedinky
Zaujímavosti
V Nižnej Slanej museli striedať rozhodcu
V stretnutí 17. kola II. triedy medzi Nižnou Slanou a Honcami po prestávke už nenastúpil hlavný rozhodca L. Šalamon na hraciu plochu z dôvodu zranenia svalu. Musel ho tak nahradiť asistent rozhodcu J. Molnár.
Dedinky cestovali do Čoltova dvakrát
Futbalisti Dediniek pricestovali na stretnutie 17. kola do Čoltova okolo desiatej hodiny dopoludnia. Na ich prekvapenie nebolo vylajnované ihrisko a v okolí hracej plochy nenašli ani živej duše. Až neskôr sa dozvedeli, že došli so šesťhodinovým predstihom, nakoľko sa zápas mal odohrať v UHČ, teda o 17.00 hod. „Vychádzali sme z rozpisu, kde je uvedené, že Čoltovo hrá svoje domáce zápasy v nedeľu o 10.30 hod. Neskôr sme už zistili, že domáci požiadali po niekoľkých jesenných kolách o zmenu hracieho času. Bola to naša chyba, nakoľko sme úradné správy nesledovali dôsledne. Vrátili sme sa domov a poobede opäť do Čoltova vycestovali,“ uviedol funkcionár Lokomotívy CHZ Dedinky Peter Revay.
V Drnave bol inzultovaný rozhodca L. Petro hráčom Betliara Ľ. Orabincom v 56. min. stretnutia.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.