Aj v druhom prípravnom futbalovom zápase Nižná Slaná podľahla súperovi z Vlachova Doporučený
Napísal(a) Štefan Tomášik
Nižná Slaná – Vlachovo 0:2 (0:0). Góly hostí: M. Gál, T. Pitoňák, rozhodca: Ján Palacko. Diváci: 23, aj menšia skupina z Vlachova, aj bývalí hráči Vladimír Hlaváč, Marián Poťmák. Komentár: Aj v druhom prípravnom zápase nastúpila 25. marca 2012 Nižná Slaná proti Vlachovu. Zápas sa však začal v nezvyčajnom čase, hralo sa na ihrisku v Nižnej Slanej. Počasie prialo futbalu.
Domáci mali k dispozícii o niečo viac nových hráčov ako naposledy, avšak niektorí hráči, ktorí minule hrali za Nižnú Slanú neboli k dispozícii. Naopak, do zostavy sa vrátil Schwarz, či Karas, ktorý sa po dlhom čase objavil na poste útočníka. Hosťom predovšetkým chýbala stopérska
Zápas otvorila rozohrávka Nižnej Slanej v stredovom kruhu. Domáci si vytvorili náznak šance, Gelda však na prihrávku od Hajčiho nedočiahol. Úvod zápasu patril domácemu mužstvu. Hra bola v jeho réžii, hralo sa hlavne po ľavej strane. Výraznú šancu si však domáci nevypracovali. Vždy chýbala presná finálna prihrávka, či strela z väčšej diaľky. Došlo k striedaniu, keď D. Hajčiho vymenil R. Die.
Potom sa však hra vyrovnala. Výraznú šancu si však ani jedno z mužstiev nevytvorilo. Domáce útoky viedol po ľavej strane Leštach. Ten však lopty podľa predstáv spoluhráčov nerozohrával. Raz ale ukážkovo vysunul od vlastnej polovice Karasa, obrana Vlachova loptu odvrátila. Vzniklo však prečíslenie v prospech domácich. Prihrávky neboli presné a tak sa túto akciu nepodarilo zrealizovať. Z pravej strany si Nižná Slaná vytvorila jednu šancu, keď brankár center nemal. Domáci hráči však prestali hrať a obrana situáciu vyriešila. Hostia boli o niečo tvorivejší v zálohe, či spolupráca dvojíc hráčov bola lepšia. Svoje možnosti naznačili, väčšinou však útočili po odobraní lopty Nižnej Slanej na svojej polovici. Obrana domácich im však náznaky príležitostí zmarila. Nižná Slaná mala po faule na Geldu výhodu priameho kopu, strelu Leštacha hosťujúci brankár chytil. V obrane hostí sa vyskytovali individuálne chyby, domáci ich však nevyužili. O niečo čistejšie príležitosti na skórovanie si vytvorilo Vlachovo, keď hráči mali rýchly a presný prechod do útoku.
Druhý polčas bol úplne iný ako prvý, hra oboch celkov po desiatich minútach upadla. Hra bola skôr v réžii Nižnej Slanej. Domáci sa snažili vytvoriť gólové príležitosti, často si však loptu dlho prihrávali. V jednej akcii sa neodhodlal k strele ani Die, keď volil prihrávku. Valko hru domácich po pravej strane oživil, práve jeho strieľaný center z pravej strany skončil tesne vedľa brány hostí. Hosťujúci tréner, Ján Pitoňák, sa odhodlal k viacnásobnému striedaniu, keď na ihrisko prišli M. Šivec, F. Šivec a iní hráči. V obrane, zálohe, či útoku hostí došlo k zmenám, ako sa ukázalo, striedania a zmeny sa osvedčili. Nižná Slaná si vytvorila tlak, z ktorého nič nevyťažila, hráči pocítili tvrdosť hráčov z Vlachova. Z hry odstúpil P. Slovák a neskôr aj Soják. Po faule na domáceho hráča mali domáci k dispozícii priamy kop. Die však zahral loptu len do múru. Následné rozohranie nebolo úspešné. Ďalšia možnosť bola po útočení Leštacha po pravej strane, kde však akciu prekazil rozhodca, keď podľa neho bola lopta mimo hry. Podľa hráča bola lopta v hre. Rohové kopy Leštacha boli zahrané lepšie ako naposledy, hráči sa však voči obrane hostí nepresadili. Aj obrancovia domácich akcie hostí zachytávali.
Po jednej akcii domácich sa dostali do brejku hostia, stopérom bol Hajči. Hostia sa presnými prihrávkami voči domácej obrane presadili a hráč hostí mal po prihrávke k dispozícii výhodnú pozíciu. Brankár na jeho strelu ani nereagoval 0:1. Medzitým však dali do hry domáci aj iného hráča. Po rozohraní sa domácim hra až tak nedarila. Pri jednej útočnej akcii nefungovala spolupráca Cangár – Karas. Ďalšiu šancu mal Valko, ale nepremenil. Naopak hostia zaútočili opäť po pravej strane domácich, po brejku pridali druhý gól. Krátko potom si vytvorili rovnakú šancu, strela T. Pitoňáka letela vysoko nad bránu domácich. Možno táto akcia bola o niečo krajšia ako predošlý gól. Po protiútoku domácich mal hráč hostí určité problémy s kolenom, hra bola prerušená. V závere sa zápas iba dohrával. K striedaniam dochádzalo už len na domácej strane, napr. Valko si v polovici druhého polčasu vyskúšal hru v útoku.
Za domácich nastúpil nový hráč Roman Die, ktorý bol prínosom hlavne pre útočnú fázu domácich.
Zostava Nižnej Slanej: I. Krnáč – O. Junger, M. Soják, M. Prónai, M. Schwarz – J. Leštach, D. Hajči, P. Slovák, J. Gelda – V. Karas, J. Cangár. Striedali :R. Die (od 18. min.), Ivan Gunár, Igor Gunár, D. Valko, nestriedali: Š. Tomášik (NB).
Štefan Tomášik
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.