K stabilným účastníkom V. ligy vo futbale patrí z horného Gemera Krásnohorské Podhradie. I. triedu vyhralo v roku 2003 a v V. lige pôsobilo do roku 2009. Po ročnej prestávke sa klub vrátil naspäť do V. ligy. V aktuálnej sezóne 2014/2015 sa klub nachádza v tabuľke na 5. mieste. O príprave a cieľoch sme sa zhovárali s tajomníkom klubu Ladislavom Jobbáďom. 
Výsledky z jesene:
Krh. Podhradie - Ďurkov 3:0 (2:0), G: M. Almáši 2 (2 z 11 m), R. Kuzma,
Gem. Poloma - Krh. Podhradie 3:1 (2:0), G: R. Kuzma, ČK: Harhovský
Krh. Podhradie - Košická Nová Ves 3:1 (1:0), G: Almáši, Erdöfalvi, Kuzma
Ťahanovce – Krh. Podhradie 3:0 (2:0)
Krh. Podhradie - Turňa 1:0 (0:0), G: Hajdúk
Krh. Podhradie - Dobšiná 2:1 (1:1), G: Almáši, R. Fabián
Geča - Krh. Podhradie 6:1 (3:1), G: K. Kuzma
Krh. Podhradie – Malá Ida 1:0 (1:0), G: Kún,
Kokšov Bakša – Krh. Podhradie 5:1 (2:1), G: Almáši,
Krh. Podhradie - Gem. Hôrka 4:0 (1:0), G: Almáši 2, Fabián, I. Oravec
Sokoľany - Krh. Podhradie 1:1(0:1), G: Piater,
Krh. Podhradie - Betliar 8:0 (8:0), G: Piater 2, Erdöfalvi, Kuzma 4, R. Fabián, nedohrané pre pokles hráčov hostí pod sedem
Čečejovce - Krh. Podhradie 3:3 ( 2:1), G: Lukó, Piater, Kuzma,
Ďurkov - Krh. Podhradie 5:2 (2:0)
Strelci mužstva:
9 gólov - R. Kuzma, 7 gólov - Almáši ml., 4 góly - Piater, 3 góly - R. Fabián, 2 góly -Erdöfalvi, 1 gól - Hajdúk, Kún, Oravec, Lükó.
Káder: Harhovský, Kerekeš), Almáši st. – Jurínyi (v prípade potreby brankár), Kiss, Erdöfalvi, Kún, Piater, Hajdúk, Oravec, Lükó, Kardoš, R. Fabián, Š. Dorkin, R. Kuzma (raz v bráne), Almáši ml., Kozák, Zubrický, M. Galajda, Gašpar, Havko, Vozár.
TABUĽKA V. LIGY PO JESENI 2014
| 1. | FK Geča 73 | 14 | 11 | 1 | 2 | 39:15 | 34 | 13 |
| 2. | MŠK Ďurkov | 14 | 9 | 0 | 5 | 40:20 | 27 | 3 |
| 3. | FK Košická Nová Ves | 14 | 9 | 0 | 5 | 37:19 | 27 | 6 |
| 4. | TJ Gemerská Poloma | 14 | 7 | 2 | 5 | 25:18 | 23 | 2 |
| 5. | FK Krásnohorské Podhradie | 14 | 7 | 2 | 5 | 29:28 | 23 | 2 |
| 6. | FK TATRA Sokoľany | 14 | 6 | 4 | 4 | 26:14 | 22 | 1 |
| 7. | MFK Ťahanovce | 14 | 7 | 1 | 6 | 38:28 | 22 | 1 |
| 8. | TJ Družstevník Malá Ida | 14 | 7 | 1 | 6 | 24:23 | 22 | 1 |
| 9. | FK Gemerská Hôrka | 14 | 6 | 3 | 5 | 26:25 | 21 | 0 |
| 10. | TJ Kokšov - Bakša | 14 | 6 | 1 | 7 | 32:24 | 19 | 1 |
| 11. | MFK Dobšiná | 14 | 5 | 1 | 8 | 28:30 | 16 | -5 |
| 12. | TJ Družstevník Čečejovce | 14 | 4 | 3 | 7 | 22:28 | 15 | -6 |
| 13. | TJ Cementár Turňa nad Bodvou | 14 | 2 | 2 | 10 | 22:50 | 8 | -13 |
| 14. | TJ Tatran Betliar | 14 | 1 | 1 | 12 | 15:81 | 4 | -17 |
Príloha: Dochádzka hráčov na zápasy
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.