Rožňavský futbal od začiatku nového súťažného ročníka stíha jedna smola za druhou. Štvrtoligové mužstvo stále nepocítilo chuť víťazstva a jeho hráči i diváci pomaly nebudú mať ani strechu nad hlavou. Najmä po tom, ako sa ponad Rožňavu minulý týždeň prehnal víchor a strhol na futbalovom štadione z tribúny strechu. Odhalil tak všetko, čo sa pod ňou ešte ako tak držalo pokope. VsFZ zaznamenal okrem toho ďalšiu ranu z Rožňavy. Nielen, že sa nedarí dospelým futbalistom hrajúcim vo 4. lige, ale potvrdila sa i rezignácia dorastencov hrajúcich v 3. lige, keď na internetovej stránke VsFZ sa objavila informácia, že Sekretariát berie na vedomie list SP MFK Rožňava o vystúpení družstva z III. LS/M/D. TABUĽKA 4.LIGY SKUPINY JUH PO 5.KOLE:
| 1. | Haniska | 5 | 5 | 0 | 0 | 16:3 | 15 |
| 2. | Turňa n/B | 5 | 4 | 1 | 0 | 12:2 | 13 |
| 3. | Čaňa | 5 | 3 | 1 | 1 | 19:7 | 10 |
| 4. | V. Revištia | 5 | 3 | 1 | 1 | 15:5 | 10 |
| 5. | Strážske | 5 | 3 | 0 | 2 | 12:10 | 9 |
| 6. | Sobrance | 5 | 3 | 0 | 2 | 9:9 | 9 |
| 7. | Hrabušice | 5 | 2 | 2 | 1 | 12:12 | 8 |
| 8. | Medzev | 5 | 2 | 1 | 2 | 9:10 | 7 |
| 9. | Buzica | 5 | 2 | 0 | 3 | 9:11 | 6 |
| 10. | V. Folkmar | 5 | 2 | 0 | 3 | 9:14 | 6 |
| 11. | Rudňany | 5 | 2 | 0 | 3 | 8:13 | 6 |
| 12. | Kr. Chlmec | 5 | 2 | 0 | 3 | 6:17 | 6 |
| 13. | Štítnik | 5 | 1 | 1 | 3 | 7:9 | 4 |
| 14. | V. Kapušany | 5 | 0 | 3 | 2 | 3:7 | 3 |
| 15. | Krompachy | 5 | 1 | 0 | 4 | 5:13 | 3 |
| 16. | Rožňava | 5 | 0 | 0 | 5 | 2:11 | 0 |
Kolísavé sú aj výsledky hornogemerských mužstiev súťažiacich v V. lige skupiny Juhozápad v 3. kole. Prvýkrát v súťaži zaznamenal víťazstvo nováčik z Krásnohorského Podhradia, ktorý dokázal naplno bodovať v Margecanoch, hoci zvíťazil iba rozdielom gólu: Prakovce – Harichovce 1:2, Smižany – Sp. N. Ves „B“ 1:2, Margecany – Kr. Podhradie 2:3, Ťahanovce – Sp. Vlachy 3:3, Gelnica – Helcmanovce 2:1, Jaklovce – Koš. N. Ves 2:0, Teplička – Gem. Hôrka 4:2.
TABUĽKA 5. LIGY JUHOZÁPAD PO 3. KOLE:
| 1. | Teplička | 3 | 2 | 1 | 0 | 8:4 | 7 |
| 2. | Harichovce | 3 | 2 | 1 | 0 | 5:3 | 7 |
| 3. | Margecany | 3 | 2 | 0 | 1 | 5:3 | 6 |
| 4. | Gem. Hôrka | 3 | 1 | 1 | 1 | 7:6 | 4 |
| 5. | Jaklovce | 3 | 1 | 1 | 1 | 5:5 | 4 |
| 6. | Sp. Vlachy | 3 | 1 | 1 | 1 | 4:4 | 4 |
| 7. | Koš. N. Ves | 3 | 1 | 1 | 1 | 4:5 | 4 |
| 8. | Prakovce | 3 | 1 | 0 | 1 | 3:2 | 3 |
| 9. | Smižany | 3 | 1 | 0 | 2 | 3:3 | 3 |
| 9. | Sp. N. Ves B | 2 | 1 | 0 | 1 | 3:3 | 3 |
| 11. | Helcmanovce | 3 | 1 | 0 | 2 | 5:6 | 3 |
| 12. | Gelnica | 2 | 1 | 0 | 1 | 2:4 | 3 |
| 13. | Krh. Podhradie | 3 | 1 | 0 | 2 | 3:6 | 3 |
| 14. | Ťahanovce | 3 | 0 | 2 | 1 | 7:9 | 2 |
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.