Plešivec - Dedinky 3:1 (1:0). Gól hostí: T. Novák. Zápas sa začal v čase, keď teplomer ukazoval 310 C. Ihrisko bolo veľmi suché a tvrdé, t.zn. podmienky pre obe mužstvá rovnaké. Hráči Dediniek začali tak, ako skončili minulý týždeň v domácom súboji s Rakovnicou, nevýrazne, bez súboja, bez kombinácie. Od začiatku sa domáci pustili do hostí s veľkou chuťou. Vypracovali si niekoľko šancí po prienikoch až do vnútra 16 - tky. Prvý dôležitý moment nastal pri nakopávanej lopte do 16 -tky hostí, kde hosťujúci stopér v snahe odhlavičkovať loptu do bezpečia pred útočiacim domácim hráčom. V tomto súboji sa zrazili dvaja hráči Dediniek s domácim útočníkom a hlavný rozhodca Do druhého polčasu sa presunul delegát zápasu aj s usporiadateľmi na stranu, kde chýbal druhý asistent, aby sa predišlo ofsajdovým situáciám, tentokrát ale na strane hostí. Páľava ustúpila, čo sa značne prejavilo aj na hre Dediniek. Hra sa vyrovnala a hostia začali domácim podkurovať. Z jednej priamočiarej kolmice sa zrodil vyrovnávajúci gól T. Nováka. V tomto čase si už píšťalka s rozhodcom robila čo chcela. Rozhodujúci bol incident asi z 25-tej minúty 2. polčasu, keď delegát zápasu signalizoval ofsajd útočníka Dediniek, rozhodca ho odpískal s oneskorením, hráč hostí stihol ešte vystreliť, čo nebolo po vôli obrancom Plešivca a jeden z nich T. Nováka napadol zo zadu. Rozhodca akoby nechcel tento incident vidieť. Po protestoch kapitána hostí určil delegát napomenúť ho žltou kartou, na čo reagoval krajný obranca hostí hrubou urážkou na hlavného rozhodcu a ten ho bez milosti vylúčil. Fyzické napadnutie na hráča hostí bolo bez povšimnutia, tak ako aj simulovanie faulov zo strany domácich útočníkov. Domácim sa v početnej výhode podarilo dvakrát skórovať po skrumážach. Sympatické na hráčoch Dediniek bola ich snaha útočiť. Mali aj dve sľubné šance v závere, no chýbalo im viac športového šťastia. Po záverečnom hvizde hostia neskrývali sklamanie z výkonu hlavného rozhodcu.
Marcel Franko, kapitán hostí: Chyba pri konfrontácií: Plešivčania nekonfrontovali hostí. Ako hosťujúci kapitán som konfrontoval 12 hráčov, žiaľ na súpiske ich bolo uvedených 13, no v ruke som držal len 12 registračiek domácich. Všetko začalo zapadať po zápase, keď jeden z domácich divákov uviedol, že hráč č. 7, zapísaný ako Igor Kozák (v zápise) nie je hráčom Plešivca a nastúpil neoprávnene. Iný divák sa vyjadril, že polovicu mužstva údajne ani nepozná. Hráč s č. 7 bol najlepším hráčom domácich na ihrisku. Operoval v strede poľa s výbornou kopaciou technikou, protismerným pohybom, prenášaním hry, presnými nahrávkami tvoril hru domácich. Keď sme si chceli po zápase vypýtať občiansky preukaz kvôli oficiálnemu protestu, údajne tam už dotyčný hráč nebol a delegát zápasu rázne prízvukoval domácemu kapitánovi, že nemusí s týmto súhlasiť. Je to smutné konštatovanie, že laici nám niekedy oveľa lepšie odpískajú prípravné zápasy, ako delegovaní zástupcovia ObFZ.
Zostava Dediniek: Horváth - Černický, Tokoly, Ogurčák, Franko, Révay, Putnocký, Majerčák, Sýkora, Novák, Kuchta.
Marcel Franko
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.