Kto ti pomohol?
- Väčšinu informácií si zháňam sám. Najviac mi pomohol Adrián Szaniszló, ktorý mi pomohol so súpiskami Kunovej Teplice, či niektoré informácie mi spresnil a poskytol mi viaceré fotografie. Miloš Leng mi zabezpečil tabuľku zo sezóny 1999/2000, ktorú som mal len pred posledným kolom. Ďalej môj kamarát a bývalý spolužiak Tibor Gonos ml., ktorý mi prispel tromi fotkami Rožňavského Bystrého a aj pár informáciami o pôsobení Rožňavského Bystrého. V začiatkoch mi pomohol aj malou informáciou starosta Hrhova, Ing. Arpád Szepesi. Ďalšie drobné informácie mi poskytol bývalý výborný futbalista, Ján Fatľa, tréner Revúcej, na jar 2000 a JUDr. Ján Dorkin z Rožňavského Bystrého. Veľkou škodou je, že archívy Ondreja Mihála a Adriána Szaniszla sa nenašli. Poďakovanie patrí výboru FK Plešivec, ktorý sa snažil archív Adriána Szaniszla nájsť.
Je to konečná verzia, keďže ti chýbajú niektoré štatistiky, alebo nemáš kompletné súpisky ?
- Nie, nie je to konečná verzia, snažím sa chýbajúce štatistiky, súpisky a pod. získať a rovnako zlepšiť aj fotografie v publikácii. Keď to budem mať hotové, tak to oznámim.
Čitateľov, ktorí ťa nepoznajú by možno zaujímalo niečo o tebe?
- Som hráčom Nižnej Slanej, kde som s futbalom súťažne začal od sezóny 2001/2002. Od mužstva žiakov som prešiel do mužstva dorastu. Momentálne som náhradným brankárom A - mužstva.
Pôsobil si aj v iných mužstvách?
- 
Keď som býval v Gemerskej Polome, tak v sezónach 2003/2004 a 2004/2005 som ešte dochádzal na tréningy a na zápasy do Nižnej Slanej. Veľkú zásluhu na mojom zotrvaní vtedy mal pán Dušan Vandrášik, vtedajší predseda klubu, ktorý bol osobne u nás doma a vysvetlil mi dôvody, aby som hrával za Nižnú Slanú. V sezónach 2005/2006 až 2007/2008 som pôsobil v Gemerskej Polome.
Ako by si porovnal pôsobenie v Gemerskej Polome oproti svojmu materskému klubu?
- Myslím, že z hľadiska tréningov to bolo na podobnej úrovni, keď tréningy boli podobné ako v sezóne 2004/2005. Z hľadiska zápasov to však bolo rozdielne.
V čom to bolo iné?
- Kým v Nižnej Slanej som v sezóne 2004/2005 pravidelne nastupoval, v Gemerskej Polome to tak nebolo. S prvou sezónou môžem byť ako-tak spokojný, no s ďalšími dvomi jednoznačne nespokojný. V sezóne 2006/2007 napriek tomu, že som bol medzi tromi hráčmi dorastu, ktorí vtedy chodili na tréningy, v základnej zostave som sa neobjavoval. Po viacerých zápasoch odsedených na lavičke som prestal chodiť na tréningy a zápasy. Na jar 2007 som sa pripojil k mužstvu, no nezlepšilo sa to, hoci pred sezónou 2006/2007 som mal sľúbené miesto v základnej zostave.
Po sezóne som bol náhradným brankárom A – mužstva, kde som v majstrovských zápasoch neodohral ani minútu. V sezóne 2006/2007 som nastúpil za A – mužstvo proti Lipovníku v 24. kole 1 triedy. Dodnes je to môj jediný štart v prvej triede.
Boli aj zápasy, kedy by si mohol nastúpiť?
- Minimálne v zápase v Plešivci malo dôjsť k striedaniu, keď Ivan Krnáč inkasoval lacné góly. Po zápase Ľubomír Hatvaník skonštatoval, že ak by som nastúpil, uhráme remízu 0:0. Ďalšie príčiny prehry si nechám pre seba. Našli by sa zápasy, kde sme mali hru pod kontrolou, ako napr. doma s Dedinkami 4:1.
Nejaká zaujímavosť počas pôsobenia v Gemerskej Polome?
- 
Raz som dokonca nastúpil aj na poste stredného útočníka, hoci som bol vtedy končiaci dorastenec. Podarilo sa mi skórovať v domácom zápase so Štítnikom. No ako brankára ma to nepotešilo.
V poslednom kole sezóny 2006/2007 ma tréner Marián Ferenc chcel postaviť vonku proti Dedinkám, avšak registračný preukaz ostal v Gemerskej Polome.
Raz som nastúpil aj za Rožňavské Bystré na jar 2008 v prípravnom zápase vo Vlachove na posledných 10 minút. Tréner bol spokojný, keď som neinkasoval.
Po zápase Gemerská Poloma B – Nižná Slaná sa dvaja diváci domácich vyjadrili ku mne dosť ironicky na moje pôsobenie v zápase, ich vyjadrenie súviselo s mojím pôsobením v G. Polome v sezóne 2007/2008.
Čo bolo po sezóne 2007/2008?
- Naďalej som trénoval s mužstvom Gemerskej Polomy, no ďalšie ponuky na pôsobenie v tomto klube som pochopiteľne odmietol. Ak by mala o mňa Nižná Slaná vtedy záujem, určite by som dochádzal ako za čias Dušana Vandrášika a Ing. Martina Gallíka. Tak to bolo do polovice jesene 2009, od vtedy už bývame v Nižnej Slanej a futbalovo som sa vrátil do známeho prostredia a medzi známych spoluhráčov. Stratená zápasová prax sa prejavila vo viacerých zápasoch, v ktorých som nastúpil. Spoluhráči z bývalého dorastu a ani tréner na niektoré góly, ktoré som dostával, či chyby neboli zvyknutí v porovnaní s mojím pôsobením v Nižnej Slanej do sezóny 2004/2005.
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.