Tatran Betliar - FK Gemerská Hôrka 3:3 (2:2). Góly: 11ʼ Zsolt Ištók 0:1, 30ʼ Miroslav Demeter 1:1, 32ʼ Dávid Bodnár 1:2, 36ʼ Ivan Lörincz (z pok. kopu) 2:2, 49ʼ Ján Gonos 3:2, 87ʼ Viktor Kováč 3:3. Žlté karty: 36ʼ Róbert Ferdinand (Gemerská Hôrka), 51ʼ Jozef Nyiri (Gemerská Hôrka), 65ʼ Ivan Lörincz (Betliar), 70ʼ Viktor Kováč (Gemerská Hôrka). Pred približne 150 divákmi rozhodoval Radomír Antl z Moldavy nad Bodvou. Betliar: Juraj Kelíšek - Asmir Cilovič, Fahrudin Aličkovič, Ivan Lörincz (C), Erik Herchl - Martin Árvay, Tomáš Handlovič (30ʼ Ján Gonos), Zsolt Barkasz (67ʼ Vladimír Kováč), Vladislav Vávra - Ladislav Varga, Miroslav Demeter. Tréner: Vladislav Vávra. Gemerská Hôrka: Gabriel Kováč - Alexander Izák, Dávid Zsóri, Roland Klinko, Róbert Ferdinand (59ʼ Gabriel Demjén), Zsolt Ištók, Štefan Tóth (C) (46ʼ Viktor Kováč), Richard Szkokan, Richard Lörincz, Jozef Nyiri, Dávid Bodnár. Tréner: Roland Klinko. dovolenkujúci Poťmák), chceli v tomto stretnutí zvíťaziť, keďže pred týmto zápasom mali na bodovom konte nulu a v ďalších dvoch kolách cestujú na pôdu svojich súperov. Podobný zámer však mali aj hostia, ktorí v tejto sezóne ešte neokúsili trpkosť prehry. Zápas začal tvrdou strelou domácich, ktorú v 4. minúte vyslal na Kováča Handlovič. V 11. minúte sa hostia ujali vedenia. Stalo sa tak po tom, ako Ištók vybojovali na polovici Betliara loptu a strelou popri gólmanovi Tatrana otvoril skóre stretnutia - 0:1. Vyrovnať mohol po troch minútach Demeter, ktorého v šestnástke dobrou prihrávkou našiel Vávra. Gól nepriniesla potom ani hlavička Aličkoviča, či strela Vávru. Po polhodine hry sa však Demeterovi predsa len podarilo zrovnať stav na 1:1, keď umiestnenou strelou spoza šestnástky prekonal Kováča a začínalo sa prakticky odznova. Hostia ale bleskovo odpovedali, keď Bodnár vrátil vedenie na stranu Gemerskej Hôrky. V 36. minúte domáci opäť vyrovnali. Demeter sa individuálnou akciou dostal do šestnástky, prihral loptu na Vargu, ktorého fauloval jeden z hráčov hostí a nasledovala penalta. Loptu si na biely bod postavil kapitán Ivan Lörincz a svojim druhým gólom v prebiehajúcej sezóne vyrovnal stav na 2:2. Do polčasu mohli vedenie na domácu stranu strhnúť Demeter a Vávra, no neuspeli. Prvý polčas, v ktorom sa bolo na čo pozerať, tak skončil remízou 2:2.
V úvode druhého polčasu sa Tatran dostal do vedenia. Úspešným strelcom bol Ján Gonos, ktorý ťažil z presnej prihrávky Ciloviča. Hostia v snahe čo najrýchlejšie vyrovnať ohrozovali domácu bránu, no ich streli boli nepresné. Od 60. minúty mali miernu prevahu domáci, ktorí hostí nepúšťali do šancí a naopak vypracovali si viacero streleckých možností. Poistiť jednogólové vedenie sa im však nepodarilo. Keď už sa zdalo, že si Tatran pripíše prvé víťazstvo v sezóne, prišla 87 minúta a nedorozumenie medzi brankárom a obranou domácich, z ktorého ťažil Kováč a z uhla vyrovnal na 3:3. Ten istý hráč mohol potom streliť aj víťazný gól. Kelíšek však včasným vybehnutím jeho šancu zmaril. Zápas tak skončil remízou 3:3, ktorá znamenala pre Tatran Betliar prvý bod v súťaži.
Autor: Ivan Tököly (fktatranbetliar.webnode.sk)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.