Druhý polčas sa začal takisto náporom hostí, ktorí sa snažili vyrovnať stav zápasu. Ich snaha nevyšla na zmar, pretože takisto dostali šancu skórovať z pokutového kopu. Loptu si na biely bod postavil Vavrek a ukážkovo vyrovnal. 1:1. Po góle, ako keby sa domáci prebudili a začali preberať iniciatívu, a naopak hostia sa stiahli a začali brániť pre nich priaznivý výsledok, čo sa im neskôr aj vypomstilo. Pred bránkou Brzotína to neustále vrelo, ale góly stále neprichádzali. Jovičania spálili minimálne dve tutovky a nevyzeralo to s nimi dobre. V 63. minúte sa však domácim podarilo dosiahnuť vedúci gól, keď strela Rusznyáka skončila v sieti 2:1. Domáci futbalisti ešte potešili domácich fanúšikov ďalšími dvoma gólmi, ktorých autormi boli Spišák a Lovaš. To už bol stav 4:1 a blížil sa koniec zápasu. Domáci už ďalší gól nepridali a hostia už asi boli zmierení s výsledkom, takže stav stretnutia ostal v platnosti.
Na záver treba určite poznamenať, že hostia neprišli do Jovíc len brániť, od začiatku pôsobili futbalovejším dojmom a určite mali navrch v prvom polčase, a zasa na druhej strane druhý polčas patril domácemu celku. Avšak herný prejav asi nepotešil domácich fanúšikov, ktorí určite očakávali jednoznačný duel. V 18. kole cestujú Jovičania k lídrovi súťaže do Dediniek, čo určite bude veľmi zaujímavý zápas. Jovičania si však veria, a dúfajú, že sa pre nich séria neporaziteľnosti neskončí ani na Dedinkách!
Zostava Jovíc: Sopócy - Tomi, Nagy (C), Szabó, Klárik, Doboš, Krága, Rusznyák,
Tomi ml., Lovaš, Grecmacher.
Komentár delegáta zápasu, pána Székelyho: „Za veterného počasia domáci fandovia čakali zase vysoké víťazstvo, ktoré aj prišlo, ale sa zrodilo ťažko. V prvom polčase hostia mali síce prevahu, ale svoje šance nepremenili. V 40. min. Krága pokutový kop bezpečne premenil a načal hostí. Druhý polčas začal náporom hostí, ktorí v 47. min. vyrovnali z pokutového kopu na 1:1, ale potom sa začal boj o každú loptu. Tak hostia, ako aj domáci mali mnoho šancí, ktore však ostali navyužité. Domáci začali hrať po krídlách a mladí hráči rýchlymi kontrami zúžitkovali svoju prevahu. Rozhodca Repaský nariadil na obidvoch stranách pokutový kop. Bolo to správné rozhodnutie. Udelil jednu žltú kartu pre domáceho hráča a 4 žlté karty pre hostí. Tréner domáceho mužstva Albert komentoval zápas takto: "Vprvom polčase hostia mali navrch, ale veril som, že v druhom to otočíme". Veducí hostí Polyák: "Škoda, že sme nevyužili svoje šance. Domácim zahrali mladí hráči a výsledok hovorí za všetko."
M. Sopócy
PRIEBEŽNÁ TABUĽKA II. TRIEDY PO 17. KOLE - ODVETNÁ ČASŤ:
{jcomments on}

































TJ Mladosť Jovice - Mladosť Brzotín 4:1 (1:0). G: Krága (11m), Rusznyák, Spišák, Lovaš – Vavrek (11m). R: Repaský, AR: Lévai, DZ: Székely, D: 50. V 17. kole OM II. triedy hostilo mužstvo Jovíc súpera z Brzotína. Hostia prišli v kompletnej zostave, čo naznačovalo, že neprišli predať svoju kožu lacno. Začiatok zápasu patril Brzotínčanom, ktorí hrali veľmi dobre pozične a pokúšali sa o kombinačnú hru. Jovičania však odolávali. Domácim sa neskôr zranil Grecmacher, a to neveštilo nič dobré. Hostia vycítili, že domáci nie sú vo svojej koži a snažili sa dosiahnuť otvárací gól, čo sa im skoro aj podarilo, ale strelu hosťujúceho hráča ešte stihol domáci brankár vyraziť. Domácim sa podarilo otvoriť
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-