2. V ktorom zápase mužstvo podalo najlepší výkon a v ktorom najhorší ?
Najhorší výkon sme podali proti Gemerskej Polome, za 5 minút sme dostali 3 góly a z 2-0 sme prehrali istý zápas. Treba však povedať, že výkon bol veľmi slabý v tom zápase a prehru sme si jednoznačne zaslúžili. Čo však neplatí pri ostatných prehrách s Vlachovom a Plešivcom, kde sme neboli horším mužstvom ale úzky káder a skúsenosti súperov znamenali v týchto zápasoch rozdiel. Najlepší výkon sme podali hneď na začiatku sezóny v Brzotíne, kde sa nám zapísalo až 8 rôznych strelcov a vyhrali sme rekordným rozdielom 0:12. Naše mužstvo ešte nikdy predtým nezaznamenal takúto vysokú výhru.
3. V čom boli rezervy mužstva ?
Asi to že nám chýbajú skúsenosti, veľa hráčov futbal začalo hrať len teraz súťažne. Úzky káder a zranenia tiež nám nedovolili ukázať našu pravú tvár. Skúšali sme viac spôsobov ako sa zlepšiť a v posledných 4 zápasoch sme zaznamenali tri víťazstvá a jednu remízu a dopomohli nám k tomu aj zmeny v zostave, niektorí hráči dostali nové úlohy a zvládajú to na jednotku.
4. Ako hodnotíš kvalitu tréningov a účasť hráčov na nich ?
Tréningy sú kvalitné s vysokou účasťou, chodia ku nám aj chalani z iných dedín a taký priemer je u nás tak 14 ľudí už aj s tými čo nie sú v našom kádri. Na ihrisku bolo nainštalované osvetlenie a vďaka tomu sme vedeli trénovať aj po západe slnka.
5. S akým cieľom idete do jarnej časti ?
Našim cieľom bude určite potrápiť najväčších favoritov a čo najviac skresať naše bodové manko voči nim. Chceme sa vrátiť lepší a silnejší.
6. Ako hodnotíš výkony rozhodcov na zápasoch , ktoré Vám pískali ?
V zápasoch veľakrát sú kontroverzie a padnú aj neslušné výrazy, ale je to aj dôsledkom emócií a deň po zápase je už situácia iná, sme len ľudia a každý z nás robí chyby, hráči aj rozhodcovia. A povedzme si úprimne že keď si predstavíme, že by sme mali byť na ich mieste tak neviem či by sme sa s tým tlakom vedeli popasovať. Ja osobne nemám žiadne pripomienky, nás nikto nepoškodil a myslím si že aj voči naším súperom v zápasoch s nami rozhodcovia nastavili rovnaký meter. Rozhodcovia chodia radi pískať ku nám a neviem o tom, že by niektorí z nich mal s našim tímom alebo s niektorým našim hráčom zlý vzťah. My sa snažíme hráčom vysvetliť pred každým zápasom aby sa sústredili na svoje výkony a nie na rozhodcov.
7. Ktorý z hráčov podával najlepšie výkony ?
Nechcem menovať jednotlivcov, lebo sme jeden tím a spolu vyhrávame aj prehrávame, v každom zápase sme mali hráčov ktorí potiahli tím, či už gólovo alebo výkonnostne. Viem že vždy sa všetci snažia na maximum a naša súdržnosť je kľúčom úspechu. Máme vynikajúcich futbalistov v kádri, ktorý sú lídrami a dopĺňajú ich hráči, ktorí sa vyvíjajú veľmi rýchlo. Tento tím je veľmi mladý a keď ostaneme po kope, tak verím tomu že prídu aj úspechy.
8. Vyskytli sa aj zranenia hráčov ?
Žiaľ áno. Náš káder tvorí 19 hráčov z nich 6 trápia vážne zranenia, a v posledných zápasoch sa nám stalo, že sme vycestovali na zápas len 11, dokonca v Plešivci sme museli dohrávať 10, kvôli zraneniu nášho hráča.
9. Čo bude potrebné zlepšiť do jarnej časti ?
Budeme sa snažiť posilniť káder, niektorí zranení by sa už mohli tiež zapojiť a určite budeme pracovať na našej hre s loptou, keďže kondične sme nemali problémy počas sezóny, ale obraz našej hry nebol uspokojivý a chceme opäť dostať ľudí na tribúnu, lebo spolu s fanúšikmi budeme ešte silnejší.
10. Hrá mužstvo rozdielne doma a vonku, preferujete útočný alebo obranný štýl hry?
Mužstvo sa snaží hrať rovnako doma aj vonku, v zápasoch so silnejšími niekedy je cítiť až prílišný rešpekt zo súpera, ale myslím si že to je len stále otázka 10 minút kým sa oťukáme so súperom. Preferujeme útočný štýl, čo dokazuje aj to že máme najviac gólov na konte v 7. lige.
Káder Lipovníka: Gabriel Jósza – Patrik Luspaj, Florián Emödi, Ľudovít Gyenes, Marcel Papcún, Adrián Luspaj, Dominik Kardos, Adrián Korszinski, Attila Görgei, Norbert Vozár, Roland Podraczký, Patrik Görgei, Roland Szücs, Dávid Bollo, Gabriel Grecmacher, Tomáš Korszinski.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.