Mnohí sa možno teraz pýtate, prečo sa meno Jozefa Golonku, medzi fanúšikmi zvaného aj “žiletka”, dostalo aj na stránku Maj Gemer. Vysvetlí nám to v nasledovnom príspevku pán Jozef Pupala z Čierneho Potoka, ktorý sa s ním pozná dôverne už od svojich mladých čias.
Kto nepozná „ŽILETKU“, nie je ozajstný fanúšik hokeja
Pri jeho 75-tych narodeninách som mal tú česť, že ma Jožko Golonka - ŽILETKA, pozval na jeho jubileum, ktoré oslávil aj v Brusne, kde mu bola udelená CENA EURÓPSKEJ ÚNIE UMENIA "Zlatá Europea" za prínos jeho hokejového umenia k porozumeniu národov a povýšenia športu - hokeja na umenie. Osobne som sa spoznal s Jožkom Golonkom počas mojich učňovských čias v Doprastave Bratislava v rokoch 1966-1969.
Náš telocvikár, pán Honz, bol v tom čase aktívným funkcionárom basketbalistov Interu Bratislava, ktorého klub bol v tom čase na špičke nášho basketbalu. Vedel o mne, že som hral ako učeň Doprastavu druhú ligu dorastencov, vtedy za BEZ Bratislava (Bratislavské elektrotechnické závody). Považoval som za česť, že prišiel k nám na internát na Ivanskej ceste na besedu. Samozrejme že z kapacitných dôvodov tam mohli ísť na besedu len vzorní učni. Boli sme v siedmom nebi, aj napriek tomu, že jeden z palcov po zranení mal v sadre.
Čas bežal. Hokejová legenda robila krásnu propagáciu Československa a ja ako polosirota som sa odpratal do historického Tábora na priemyslovku, lebo mi podnik platil štipendium. Bol to pán hokejista! V Jihlave, na Sparte v Plzni, Brne, Pardubiciach, všade tam bolo vždy vypredané, keď hral Golonka. Bolo viditeľné, že keď bol zranený, tak počet divákov na zápase bol očividne nižší.
Nedá mi nespomenúť slová trénera Anatolia Tarasova, ktorý ku koncu svojej trénerskej kariéry vyhlásil, že pre „ZBORNÚ“ boli vždy Čechoslováci najväčším súperom.
Nuž a ako dostal prívlastok „ŽILETKA“? O tom mi rozprával otecko vynikajúceho hokejistu Karola Faka a neskôr mi to Jožko potvrdil. A nielen tento mal. Ako "ušatej“ skandovali na neho, keď nastupoval na ľad najmä v Prahe, tak aj v šesťdesiatych rokoch, keď hralo CSKA Moskva priateľský zápas v Bratislave so Slovanom. No a „ušatej“ pri jednom útoku legendárneho Vsevoloda Bobrova (mimochodom, reprezentanta ZSSR aj vo futbale), náhodne bodyčekoval tak, že legenda sa ocitla na ľade ako na pohovke. Jožino zo strachu ušiel na striedačku! No a keď sovietska legenda prikorčuľovala ku striedačke Slovana, Jožkovi „stuhla krv“. O to bolo jeho prekvapenie väčšie keď mu legenda CSKA povedala: „molodec“!
O živote našej jagavej legendy by sa dalo napísať z každého zápasu jednu knihu. Spomeňme si len na Innsbruck, Grenoble... .
Nuž a po pozvaní na jeho 75-tku som stál pred dilemou, čo mu venovať? S ostychom som zavolal konferencierovi jeho osláv a udelenia ceny Europea za šport povýšený na umenie. Ten mi odporučil, aby som mu nič nekupoval a prišiel, keď ma pozval aj s manželkou.
Nuž tak moji spolužiaci, keď bol na výslní v rokoch 1962-1966, keď sme hrávali hokej „na šarine“ a každý útočník chcel byť Golonka, obranca Čapla, či Gregor, Tikal, Potsch. Brankár výhradne Vlado Dzurilla a niekedy Jozef Mikoláš. Tak jeden z našich „šarinárov“ (hrávali sme hokej na lúke, šarine, kde sme ešte na jeseň vypustili z potoka vodu) mu poslal narodeninový darček. No a čo som mu mal venovať ja? Tak keď „ŽILETKA“, tak som povedal synovi Slávkovi, aby mi vyrobil z nerezu polmetrovú „žiletku“. Asi som urobil chybu, že som o tom neinformoval konferenciera, ktorý ma „zotrel“, že som mu to mal odovzdať hneď po odovzdaní ceny Europea! Nuž tak som po oficiálnej časti odovzdal Jožkovi „žiletku“, s ktorou sa potom chcel každý odfotiť.
Tento príspevok posielam na stránku Maj Gemer z toho dôvodu, že v nedávnej minulosti “ŽILETKA“ (česky „ušatej“) navštívil aj detský tábor v okrese Rožňava, bol na besede v Revúcej, v Rimavskej Sobote pozdravil futbalistov a mladých hokejistov... V Rožňave bol hosťom na medzinárodnom hokejovom turnaji v roku 2015, kde si trofej vybojovali hokejisti MHL Košice pred hokejistami Pače. Turnaja sa zúčastnili mužstvá Rožňava, HK Pača, MHK Revúca, K5 bowling Medzev, HC Kazincbarcika (Maďarsko) a výber MHL Košice pod vedením bývalého extraligistu z Košíc Kristiána Kováča.
Nuž Jožinko, „ŽILETKA“, k Tvojim krásnym 81. narodeninám Ti prajeme všetci Tvoji fanúšikovia „pevné sibírske zdravie, kaukazskú dlhovekosť a cigánsku vitalitu“! To preto, že viem, že Tvojím najúhlavneším SÚPEROM NA ĽADE BOL TIEŽ LEGENDÁRNY ALEXANDER RAGULIN, ALE MIMO ĽADU STE BOLI SLOVANSKÍ BRATIA. To ste stvrdili aj po prevrate v relácii Milana Markoviča, kde si si ho pozval ako hosťa!
Jožinko, verím, že v roku 2019 sa stretneme „na šarine„ v Čiernom Potoku, čo si už viackrát sľúbil.
JUDr. Jozef Pupala
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).