Mnohí sa možno teraz pýtate, prečo sa meno Jozefa Golonku, medzi fanúšikmi zvaného aj “žiletka”, dostalo aj na stránku Maj Gemer. Vysvetlí nám to v nasledovnom príspevku pán Jozef Pupala z Čierneho Potoka, ktorý sa s ním pozná dôverne už od svojich mladých čias.
Kto nepozná „ŽILETKU“, nie je ozajstný fanúšik hokeja
Pri jeho 75-tych narodeninách som mal tú česť, že ma Jožko Golonka - ŽILETKA, pozval na jeho jubileum, ktoré oslávil aj v Brusne, kde mu bola udelená CENA EURÓPSKEJ ÚNIE UMENIA "Zlatá Europea" za prínos jeho hokejového umenia k porozumeniu národov a povýšenia športu - hokeja na umenie. Osobne som sa spoznal s Jožkom Golonkom počas mojich učňovských čias v Doprastave Bratislava v rokoch 1966-1969.
Náš telocvikár, pán Honz, bol v tom čase aktívným funkcionárom basketbalistov Interu Bratislava, ktorého klub bol v tom čase na špičke nášho basketbalu. Vedel o mne, že som hral ako učeň Doprastavu druhú ligu dorastencov, vtedy za BEZ Bratislava (Bratislavské elektrotechnické závody). Považoval som za česť, že prišiel k nám na internát na Ivanskej ceste na besedu. Samozrejme že z kapacitných dôvodov tam mohli ísť na besedu len vzorní učni. Boli sme v siedmom nebi, aj napriek tomu, že jeden z palcov po zranení mal v sadre.
Čas bežal. Hokejová legenda robila krásnu propagáciu Československa a ja ako polosirota som sa odpratal do historického Tábora na priemyslovku, lebo mi podnik platil štipendium. Bol to pán hokejista! V Jihlave, na Sparte v Plzni, Brne, Pardubiciach, všade tam bolo vždy vypredané, keď hral Golonka. Bolo viditeľné, že keď bol zranený, tak počet divákov na zápase bol očividne nižší.
Nedá mi nespomenúť slová trénera Anatolia Tarasova, ktorý ku koncu svojej trénerskej kariéry vyhlásil, že pre „ZBORNÚ“ boli vždy Čechoslováci najväčším súperom.
Nuž a ako dostal prívlastok „ŽILETKA“? O tom mi rozprával otecko vynikajúceho hokejistu Karola Faka a neskôr mi to Jožko potvrdil. A nielen tento mal. Ako "ušatej“ skandovali na neho, keď nastupoval na ľad najmä v Prahe, tak aj v šesťdesiatych rokoch, keď hralo CSKA Moskva priateľský zápas v Bratislave so Slovanom. No a „ušatej“ pri jednom útoku legendárneho Vsevoloda Bobrova (mimochodom, reprezentanta ZSSR aj vo futbale), náhodne bodyčekoval tak, že legenda sa ocitla na ľade ako na pohovke. Jožino zo strachu ušiel na striedačku! No a keď sovietska legenda prikorčuľovala ku striedačke Slovana, Jožkovi „stuhla krv“. O to bolo jeho prekvapenie väčšie keď mu legenda CSKA povedala: „molodec“!
O živote našej jagavej legendy by sa dalo napísať z každého zápasu jednu knihu. Spomeňme si len na Innsbruck, Grenoble... .
Nuž a po pozvaní na jeho 75-tku som stál pred dilemou, čo mu venovať? S ostychom som zavolal konferencierovi jeho osláv a udelenia ceny Europea za šport povýšený na umenie. Ten mi odporučil, aby som mu nič nekupoval a prišiel, keď ma pozval aj s manželkou.
Nuž tak moji spolužiaci, keď bol na výslní v rokoch 1962-1966, keď sme hrávali hokej „na šarine“ a každý útočník chcel byť Golonka, obranca Čapla, či Gregor, Tikal, Potsch. Brankár výhradne Vlado Dzurilla a niekedy Jozef Mikoláš. Tak jeden z našich „šarinárov“ (hrávali sme hokej na lúke, šarine, kde sme ešte na jeseň vypustili z potoka vodu) mu poslal narodeninový darček. No a čo som mu mal venovať ja? Tak keď „ŽILETKA“, tak som povedal synovi Slávkovi, aby mi vyrobil z nerezu polmetrovú „žiletku“. Asi som urobil chybu, že som o tom neinformoval konferenciera, ktorý ma „zotrel“, že som mu to mal odovzdať hneď po odovzdaní ceny Europea! Nuž tak som po oficiálnej časti odovzdal Jožkovi „žiletku“, s ktorou sa potom chcel každý odfotiť.
Tento príspevok posielam na stránku Maj Gemer z toho dôvodu, že v nedávnej minulosti “ŽILETKA“ (česky „ušatej“) navštívil aj detský tábor v okrese Rožňava, bol na besede v Revúcej, v Rimavskej Sobote pozdravil futbalistov a mladých hokejistov... V Rožňave bol hosťom na medzinárodnom hokejovom turnaji v roku 2015, kde si trofej vybojovali hokejisti MHL Košice pred hokejistami Pače. Turnaja sa zúčastnili mužstvá Rožňava, HK Pača, MHK Revúca, K5 bowling Medzev, HC Kazincbarcika (Maďarsko) a výber MHL Košice pod vedením bývalého extraligistu z Košíc Kristiána Kováča.
Nuž Jožinko, „ŽILETKA“, k Tvojim krásnym 81. narodeninám Ti prajeme všetci Tvoji fanúšikovia „pevné sibírske zdravie, kaukazskú dlhovekosť a cigánsku vitalitu“! To preto, že viem, že Tvojím najúhlavneším SÚPEROM NA ĽADE BOL TIEŽ LEGENDÁRNY ALEXANDER RAGULIN, ALE MIMO ĽADU STE BOLI SLOVANSKÍ BRATIA. To ste stvrdili aj po prevrate v relácii Milana Markoviča, kde si si ho pozval ako hosťa!
Jožinko, verím, že v roku 2019 sa stretneme „na šarine„ v Čiernom Potoku, čo si už viackrát sľúbil.
JUDr. Jozef Pupala
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-