metrov od palebnej čiary, my sme chodili strieľať po piatich, tak si toho nikto nevšimol, že ten malý falošný čatár má stále iné meno. Bol som prekvapený z mazákov, že nevedia strieľať, ale aj z nášho ročníka sa našli takí. Napríklad „čarostrelec“ Lacko Vrábeľ z Tulčíka za celú vojenčinu do terča trafil iba raz. Strieľali sme z pušky na terč „kľačiaceho“ strelca. Náhodou trafil figúru do hrdla. Laco z toho úspechu dostal až šok. Behal s terčom v ruke od jedného k druhému a ukazoval svoj úspech. Spisovnou šarištinou každému vykladal: „Kukaj tu, trafel som ho do hardla. Hňed by bulo po nim,“ bolo to pre neho neuveriteľné, že trafil terč.
Vrátim sa ku previerkam. Naša rota skončila na výbornú. Polák, ktorý moju výpomoc v streľbe videl, ma po previerkach zavolal do kancelárie. Chválil ma, že aj mojou zásluhou bola autorota hodnotená na výbornú. Potom vyslovil pre mňa osudnú vetu: „Slavkaju, já z vás chci mít četaře.“ Nebol by som to ja s mojou rebelantskou papuľou. Uvedomil som si dlhodobé šikanovanie z jeho strany, preto som mu dosť hrubo odpovedal: „Ja sa vám môžem na vášho „četaře“ tak z vysoka ... Svoju povinnosť vojaka si splním dobre, chcem byť dobrý šofér aj schopný vojak a nie vojenský „šašek“. Teším sa do civilu, na šachtu, kde chcem robiť banského technika po celý aktívny život. „Četaře“ môžete dať vášmu poskokovi a donášačovi desiatnikovi Fabenovi, ktorý by sa potešil aj tretej páske, lebo má na to veľké predpoklady. Jeho nadanie na vzorného vojaka sa dá posúdiť z jeho vykrikovania „čitac, pisac neznam, aľe vojnu vám spravím“, čo nám adresuje a vám to až veľmi vyhovuje mať takého hlupáka. Od nás už dostal nejaké „uznanie“ vo forme „deky“ za donášačstvo vám a ešte mu môžeme sem-tam nejaké „povýšenie“ na tú jeho špicľovskú papuľu pridať.“ Pozdravil som a odišiel.
Reakcia Moriaka nedala na seba dlho čakať. Stále sa stupňovala a vydržala mu až do konca vojenčiny. Zistil, že sa mám dobre pri kpt. Hájkovi. Niekde som povedal, že s kpt. Hájkom mám možnosť spoznávať mestá a historické pamiatky po celej republike. Tak ma preložil ako zásobovacie vozidlo na letisko ku kuchyni L-normy, kde varili pre letcov. Vo svojej zaslepenosti nevedel, že ma preložil do pozemského raja. Takú stravu nemal možno ani prezident. Keď sa neskôr dozvedel, že si tam žijem ako gróf, že kamarátom hocikedy na izbu doveziem zmrzlinu, pudingy, čokolády a iné dobrôtky, ktoré už letci nechávali na stole. Začalo ho to škrieť. Stretol ma v autoparku a začal mi vytýkať, že vynášam z kuchyne na letisku rôzne čokolády a nosím to chlapcom na izbu. To sa vraj môže považovať za krádež. Povedal som mu, že môžem doniesť čokoládu aj jemu, ak má záujem a ja to nekradnem, mne to dávajú kuchári. Pozberajú to zo stolov, keď upratujú jedáleň po ukončení obedu. Očervenel, ako obyčajne, a povedal, že to nahlási veliteľovi jedálne. „Poslúžte si, aspoň sa na vás dobre zasmeje. Už ste to raz spoznali na letisku. ako majú radi letci takých dôstojníkov, ako ste vy.“
Po čase som si vyrobil jednu nepríjemnú príhodu. Mladosť je pochabosť. Je to stará pravda. Neviem, prečo nás tešilo to, keď sme mohli vyviesť niečo nedovolené. Ujsť na vychádzku, hoci iba na jedno čapované pivo, alebo aj na tanečnú zábavu. Uliať sa z nejakého hlúpeho nástupu na politické školenie a pod. Možno to bolo z takého vzdoru, urobiť niečo, čo ja chcem. Tá príhoda však veľmi zaváňala basou, možno aj prokurátorom. Môj veľmi dobrý kamarát Vilo Ryš, robil automechanika v autodielni. Mal pridelenú skriňovú V3S-ku, ktorá bola zariadená ako pojazdná autodielňa. Zaparkovaná bola pri autodielni tak, že vstupové dvere do dielne boli obrátené k plotu. Jeho starší kolega bol desiatnik Staněk. Raz v autoparku prišli za mnou títo dvaja výmyselníci na „dôverný rozhovor“. Oznámili mi, že za plotom autoparku po skosenej lúke sa „špacírujú“ bažanty - kohúty. Na Hanej v tom čase bolo neuveriteľne veľa bažantov a prepelíc. Nahovorili ma, aby som doniesol malorážku a z vnútra skriňovej autodielne môžem zastreliť niekoľko bažantov, pritom vonku nebude ani počuť výstrel. Váhal som. Nakoniec ma prehovorili. Poobede asi o piatej som si vybral so skladu malorážku a náboje, že idem trénovať na kasárenskú strelnicu. Došiel som do autoparku, v ktorom už okrem nich nebol nikto. Staněk si predvídavo zobral funkciu dozorčieho parku. Ostal pri bráne do parku a my s Vilom sme vošli do skriňovej V3S-ky. Cez okno dverí sme pozorovali dianie na lúke. Bažanty sa tam prechádzali hore dolu, ako sliepky po hnojisku. Jeden sa priblížil na dostrel. Vilo otvoril dvere a ja som vystrelil. Bažant klesol ako podťatý. Zavreli sme dvere a čakali. Pozorovali sme, či sa neobjaví niekto na blízku. Nič zvláštneho sa nedialo. O chvíľu sa priblížil druhý bažant. Zastrelil som ho tak, ako prvého. Znovu sme čakali a pozorovali okolie. Keďže bol kľud, odišiel som z autoparku na rotu. Staněk mi povedal, aby som okolo siedmej večer prišiel na ochutnávku, že oni bažantov pripravia. Nikomu som nepovedal nič o pripravovanej hostine z bažantov v autoparku, aby sa tá správa o našej poľovačke nedostala na verejnosť. Po večeri som sa vytratil a išiel do autoparku. Horel som zvedavosťou, lebo som v živote nejedol pečeného bažanta, iba som počul, aká je to výborná pochúťka. Pri rampe som nenašiel nikoho. Od dielní sa šíril akýsi zápach, nie veľmi príjemný. Bola to zmes pachov benzínu, spálenej farby a nejakej polievky. Obišiel som budovu dielne a tam som ich našiel. Vilo so Staněkom sedeli na zemi, každý z nich mal pred sebou kotlík zhotovený z vojenskej prilby. Vnútorné remence vybrali a na vrch prilby privarili tri nôžky z guľatého železa. Postavili to na nôžky a mali z toho kotlík. Ako zdroj tepla mali zapálené samodujné benzínove lampy. Napäto pozerali do kotlíka, v ktorom bol očistený bažant a vriaca voda riadne bublala. Nezdržal som sa smiechu. Pripadali mi ako žaludné esá, zobrazené na hracích kartách. Opýtal som sa, ako stoja s hostinou. Staněk mi ochotne odrezal stehno z bažanta a položil na dosku, ktorá slúžila miesto taniera. Trochu vychladlo, pokúsil som sa ho ochutnať. Smrdelo a chutilo tak, ako kus spálenej pneumatiky. Bolo aj také tvrdé. Bol som sklamaný, povedal som im. že sa to nedá jesť. Povedali, že to už varia dve hodiny a je to stále tvrdé. Bolo aj na nich vidieť veľké sklamanie. Neviem, čo s bažantmi potom urobili, asi ich dali strážnému psovi, ktorého strážny púšťal po desiatej večer do autoparku. Bol som rád, že „hostina“ im nevyšla, lebo stratili chuť na bažantie mäsko a už ma viac neotravovali, aby som im strieľal bažantov. Uvedomil som si, že pre takú hlúposť som veľa riskoval. Mohol byť z toho aj trestný čin.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-