odpochodoval von z budovy. Nás voviedli do miestnosti, kde na štyroch stoličkách sedeli bažanti a štyria mazáci a vyžívali sa v strihaní ručnými mašinkami aj nožničkami. Zrejme ani jeden z nich nebol holič, lebo ich „pacienti“ od nich odchádzali ošklbaní ako zle ostrihané ovce. Naštval som sa na Laca. Vynadal som mu, že stále špekuluje a stále na to doplatíme. Povedal mi, že keď pôjdeme na vychádzku, dáme sa ostrihať u holiča, ktorý nám účes upraví. Títo holiči-umelci nás tak zohyzdili, že sme mali na hlave schodíky, po ktorých by sa dalo vystúpať až na kalváriu. Nám by to nevadilo, ale keď sme prišli na izbu, boli sme vďačným terčom uštipačných poznámok a výsmechu spolubývajúcich.
V izbe nás bolo dvadsať. Na obidvoch stranách izby bolo po päť poschodových postelí. Na každej posteli bola uložená kompletná výstroj vojaka. Každý si našiel svoju posteľ podľa menovky umiestnenej na tabuľke. Došiel k nám čatár Vlk, ktorý sa nám predstavil ako veliteľ našej čaty. Podľa jeho inštrukcií sme sa začali obliekať do vojenského. Ja som mal hornú posteľ, prvú pri dverách. Niektorým pripravené veci veľkosťou nevyhoveli, preto si ich medzi sebou menili. Ja som mal šťastie, všetko mi pasovalo, iba baganče mi dali osmičky a nohu mám šestku. Ukázal som to čatárovi a on poslal službu do skladu, aby ich vymenili. Služba mi priniesla novučičké baganče, ľahké, bez prešívanej špičky. Veľmi som si ich ošetroval a chránil, čo sa mi vyplatilo, lebo som celý výcvik prežil bez jediného otlaku alebo pľuzgiera na nohách. Konečne sme boli ustrojení. Vo vojenských uniformách sme vyzerali smiešne. Niektorý mal dlhé rukávy na vojenskej blúze, že mu nebolo vidieť dlane, iný mal nohavice až nad pupok, ale prevažná časť z nás mala čiapku-lodičku posunutú až na uši, lebo všetci sme mali takmer holé hlavy.
Medzitým služba oznámila nástup na večeru. Nastúpili sme pred barak, kde nás čatár usporiadal podľa veľkosti, čo sme si mali zapamätať a stále takto nastupovať. Odpochodovali sme do jedálne, čo bola vlastne sála, v ktorej nám premietali film priliehavého názvu pre náš začínajúci sa vojenský život. Miestnosť už bola usporiadaná tak, že stoličky boli umiestnené pri stoloch. Po večeri sme si ostatné veci ukladali do skriniek. Konečne vyhlásili prípravu na večierku. Museli sme si šaty poukladať do „komínka“ (všetko na rovnakú šírku) a vyčistené baganče uložiť k nočnému stolíku. Na noc sme si obliekli nočné košele z ľanového plátna, ktoré nám siahali až po členky. V tých košeliach s ošklbanými hlavami sme vyzerali veľmi komicky. Niektorý Spišiak vykríkol: „Do rici, ta v totych košuľoch, možeme ísc dzeci strašic.“ Po večernej prehliadke sme zaľahli spať. Po dvojdňovej únave sme za malú chvíľu všetci spali ako zarezaní.
Ráno, asi o piatej, nás čakalo príšerné precitnutie. Spánok nám prerušilo silné pískanie píšťalkami a následný rev dozorčích „budíčééék!“ Nasledovala „príprava na rozcvičku, bez košieľ“. Vo dverách sa objavil čatár Vlk, ktorý začal vykrikovať, aby sme sa nemotali, ale urýchlene sa ustrojíli. Iba nás tým znervózňoval tak, že sa nám ruky triasli a nedokázali sme si rýchle zašnurovať topánky a zapnúť spinky. Len čo odišiel na dvor, dozorčí už pískal nástup na rozcvičku. Ešte sme neboli všetci ustrojení, tak sme nastupovali rozťahane, takmer po jednom. Vlk reval: „Slézate se jako šváby na pivo,“ a zavelil rozchod. Nástup sme ešte dvakrát opakovali. Nebol s tým spokojný. Po poslednom nevydarenom nástupe sme na izbe ostali stáť pri dverách natlačení na seba, pripravení vyraziť. Dozorčí s pomocníkom sa blížili k dverám. Zapískali nástup. Vyrazili sme z izby ako splašené stádo koní. Otvorením dverí sme zrazili obidvoch dozorčích, že padli na zadok. Vybehli sme na dvor a urýchlene nastúpili do trojstupu. Čatár Vlk bol spokojný. Menej spokojní boli dozorčíci, ktorí mohli skončiť aj s vážnejším úrazom. Od toho času už dozorčíci nechodili pískať k našim dverám, pískali iba od stolíka, ktorý si premiestnili nabok, úplne ku stene a sami boli prilepení chrbtami o stenu v obave, aby sme ich pri nástupe nezrazili. Po vydarenom nástupe čatár Vlk zavelil vpravo v bok! a poklusom v klus! Vyrazil pred nami v rýchlom tempe. Viedol nás cez riedky borovicový les. Bežali sme asi pätnásť minút. Bolo to dosť namáhavé, lebo baganče sa nám borili do sypkého piesku. Zastavili sme sa na veľkom nádvorí, ktoré sa nazývalo „buzer plac“. Začal nás učiť prvý a druhý súbor vojenskej rozcvičky. Súbory boli zložené tak, že cviky rozcvičovali svalstvo celého tela. Za tým začali drepy, kľuky a rôzne doplňujúce cviky. Po rozcvičke sme sa poklusom vrátili pred barak, kde nám vydal rozkaz urobiť si „rannú očistu“. Znamenalo to, poumývať sa do pol pása, vyčistiť zuby, oholiť sa, učesať. Po očiste sme sa mali ustrojiť do uniformy, vyčistiť baganče, lebo pred odchodom na raňajky nás čaká ranná prehliadka. Ešte sme sa nestihli riadne upraviť a už pískali nástup na raňajky. Znovu sa nástup niekoľko ráz opakoval. Pred nastúpenou rotou stáli štyria čatári a jeden malý vyziabnutý desiatnik. Náš veliteľ čaty, čatár Vlk, vystupoval ako ich nadriadený. Z ostatných som si zapamätal čatára Vondru a toho krpatého desiatníka, ktorému sme dali meno „čechosloviak“, pre jeho pozoruhodnú reč. Bola to skomolenina česko-slovensko-východniarsko- rusínskej reči. Čatár Vondra bol namyslený arogantný Pražák, ktorý sa vyžíval v buzerovaní a preháňaní nováčikov. Čechosloviak bol vyložene obmedzený hlupák, ktorý pravdepodobne pochádzal z nejakej zaostalej východniarskej dediny. Nastúpení sme urobili rozostupy, inštruktori, ako sa sami nazývali, sa ujali svojej práce. Prezerali baganče, uniformy, ustrojenie, dotiahnutie opasku. Vymýšľali všelijaké voloviny, len aby nás mohli buzerovať. Pritom revali jeden cez druhého, takže mi pripadali ako brechajúce poľovnícke psi, keď obkľúčia v lese diviaka. V brechaní a v buzerovani vynikali čatár Vondra a škrečok Čechosloviak. Vondrov spôsob pri prehliadke vojaka vyzeral asi takto: „Čeče (človeče), vy nemáte zapnutej knoflík! Tak vy ty knoflíky nepotřebujete?“ Vybral vreckový nožík a odrezal mu všetky gombíky na vojenskej blúze. Dal ich vojakovi do ruky a prikázal mu odísť na izbu a gombíky si prišiť. Chlapec tým pádom prišiel o raňajky. Čechosloviak vystupoval asi takto: postavil sa pred vás, dival sa vám do očí, nepozrúc sa na vaše baganče, začal príšerne revať: „Vy hočete mne říkat, že sce sobi čiscil boty? Dáce si koľečko okolo nadvoři, vyčiscice sobi boty a budete še hlašic, že jste spolnil přikaz.“ Takýmto spôsobom posielal každého tretieho bažanta behať. Prakticky sme tam behali celá rota. Prehliadka sa tým pádom pretiahla možno až o štyridsať minút. Konečne sme sa dostali na raňajky, ktoré sme však nestihli zjesť, lebo niektorý z „havkáčov“ za malú chvíľu zavelil „vztyk a odchod!“ Rýchle sme si napchávali aspoň suchý chlieb do vrecka blúzy, aby sme v príhodnej chvíli mohli zahnať hlad. Ten sa rýchlo dostavil po nedokončených raňajkách. Neskôr sme si nosili do jedálne papiere, alebo papierové sáčky, aby sme si zbytky z raňajok, obeda alebo večere mohli zabaliť a strčiť do vrecka. Blázinec zo dňa na deň narastal. Začali sme byť z toho nervózni a podráždení. Keď nás asi po týždni čatár preháňal na rozcvičke, zrazu sa ozval silný hukot motora, postupne sa pridávali ďalšie naštartované motory. Inštruktori nám vysvetlili, že asi kilometer za lesíkom je letisko a dnes je letový deň. Lietadlá začali štartovať a hukot motorov sa stával neznesiteľný. Triasla sa zem. Za chvíľu nám nízko nad hlavami prelietavali veľké dvojmotorové lietadla. Boli to bombardéry C3 - Siebel.

„24. bombardovací pluk“ v Hradčanoch bol vyzbrojený nemeckými bombardovacími lietadlami Siebel C-3. Na obrázku čatár Polášek, prezývaný „Hary“, robí prípravu na let (motorovku) u divízneho roja v Přerove.
Motory tak revali, že sme si dlaňami zakrývali uši, aby nám nepraskli bubienky. V takom reve sme nemohli nacvičovať poradovú prípravu, preto nás nahnali do učební. Začali nám do hláv vtĺkať vojenské predpisy a poriadky, česky nazývané „řády“. Pamätám si, ako sme zborovo museli opakovať „článek číslo šest“. „Rozkaz je pro podřízeného zákonem, musí být splnen, bez odmluv, přesne a včas“, alebo článok tridsať „mužstvo je povinno...“ a nasledovali litánie o poslušnosti a obetavosti. Nakoniec lampasáci si tam zakotvili... „chránit velitele v boji a neváhat nasadit aj svůj život na jeho ochranu“. Tento článok mal korene možno až v stredoveku, keď sa šľachtici hrali na vojvodcov v snahe získať slávu v boji. Chudoba však za nich musela zomierať v nezmyselných vojnách. Nejaký prostoreký Spišiak povedal: „Šak ja jich ochránim, ľem nech mi dajú pušku, ta totym našim brechajúcim psom štrelim do rici.“ Z tých „řádů a předpisů“ sme si robili srandy a rôzne uštipačné poznámky lietali vzduchom. Zdalo sa nám to také nezvyčajné a bezvýznamné, zaoberať sa samozrejmými vecami. Napríklad „kôň sa zapriaha v smere jazdy a smer jazdy je tam, kde sa ma ísť“. Neskôr, keď sme sa medzi sebou viacej spoznávali, už nám to až tak smiešne nepripadalo. Skrátka, našli sa medzi nami aj takí experti, ktorí sa nevedeli naučiť vpravo a vľavo v bok. O slávnostnom pochode „poraďáku“, alebo nacvičovanie úkonov so zbraňou radšej ani nehovorím. Našli sa však aj takí fiškusi, čo hlupákov hrali. Urobili nám takú šou, že sme sa dusili smiechom a inštruktorom praskali nervy. Vtedy sme zistili, že pre niektorých bažantov vojenské predpisy musia byť napísane takým spôsobom, aby to pochopili.
(POKRAČOVANIE)
Píše Marian Slavkay


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-