„50 kilometrov“ s plnou poľnou, malou poľnou, lopatkou a samopalom. No nazdar. Budú to galeje. Následne sme dostali niekoľko rád a doporučení. Pevne zbaliť plnú poľnú a riadne stiahnuť popruhy, aby sa nám na chrbte nehompáľala. Nabrať vodu do poľných fliaš. Dbať na to, aby sme si riadne ovinuli chodidlá onucami, aby nám onuce nespôsobili pľuzgiere. Po tejto inštruktáži sa nám začala sťahovať dušička od strachu, že ako taký náročný pochod s kompletným výstrojom zvládneme. Ja som už vo výcviku nepoužíval onuce, lebo som si nevedel nohy riadne do nich zabaliť. Kúpil som si v Arme (vojenský bufet a obchodík) vlnené podkolienky. Večer pred pochodom som zohrial na radiátore baganče aj krém na obuv a riadne som baganče ponatieral, aby boli mäkké. Ráno všetci ustrojení podľa inštrukcií sme boli nastúpení na nádvorí. Inštruktori a velitelia celú rotu prekontrolovali. S rotou išli aj traja sanitári s taškami prvej pomoci. Vydali sme sa na pochod. Pochodujúcu rotu doprevádzala sanitka s lekárom. Zistili sme, že pravidelným pochodovým krokom rota dosť rýchlo napreduje. Na to prišli zrejme aj Rimania pred mnohými storočiami, keď svoje légie presúvali na veľké vzdialenosti. Počas pochodu sanitka často odvážala bažantov s krvavými pľuzgierami do kasární.
Predpoludním sme dorazili do Bystřice pod Hostýnem. Preriedená rota zastavila na námestíčku. Npor. Miezga nám vyhlásil, že máme dve hodiny prestávku. Nesmieme ísť do hostinca na pivo alebo piť alkohol. Máme voľný pohyb v meste. Boli sme unavení a veru sme mali chuť na dobré chladené pivo. Velenia našej štvorčlennej skupiny sa ujal Ferko Cipkala. Perfektne „mluvil“ česky, lebo sa vyučil za mechanika v Karose Vysoké Mýto. Informoval sa od okoloidúcich, kde je v meste nejaká zastrčená krčmička. Našli sme ju v malej úzkej uličke. Celí natešení sme vošli dnu s vidinou zaroseného pohára piva s pekným bielym klobúčikom peny. Keď sme vstúpili dnu, štvorhlasne sme šťavnato po slovensky zahrešili. Za stolom pri okne sedeli dvaja naši čatári a pred sebou mali dva krígle piva, zrovna také, o akých sme my snívali. Rýchlo sme sa otočili a z krčmy vypadli. Fero bol naštvaný, ale vyhlásil, že aj tak budeme piť pivo a zavelil odchod na železničnú stanicu, ktorá bola dosť vzdialená od centra mesta. Trmácali sme sa s batohmi na stanicu. Do reštaurácie išiel ako prvý Fero. Stačil iba otvoriť dvere, zahrešiť a už ich aj zavrel. Tam tiež sedeli naši dôstojníci. Velenie som prevzal ja. Využil som svoju starú skúsenosť s rumom, keď sme rukovali. Zavelil som. Ideme do mesta do potravín. Kúpime si fľašu rumu a k tomu nejaké pivo a budeme mať všetko, čo sme chceli. Akcia bola v okamžiku schválená. Klusali sme ovešaní plnou poľnou a ostatným príslušenstvom výstroja, lebo čas nás tlačil. V obchode sme si spoločne kúpili litrovú fľašu rumu a každý si kúpil fľaškové pivo Hanák 12-ku. Rum sme si rozliali do poľných fliaš a pivo strčili do malej poľnej. Každý si potiahol z poľnej fľaše „aperitív“ a pustili sme sa do jedla. Cestou na námestie sme stretávali skupinky, čo tiež neúspešne zháňali pivo, dali sme im náš dobrý recept, ako prísť k rumu aj k pivu. V stanovenom čase sme pochodovým krokom vyrazili späť do našich kasárni. Sanitka už častejšie odvážala krívajúcich vojakov. My sme sa výdatne posilňovali rumom a pivom a ani sme si neuvedomovali našu únavu. Už kríval aj Vondra, ktorému sme dali indiánske meno „brechajúci pes“. Nakoniec sa dal odviezť sanitkou. Bol doprevádzaný pokrikmi z podguráženej roty. „Brechať vieš, ale šliapať už nevládzeš, hoci si iba v poltopánkach a bez plnej poľnej.“
Rota sa scvrkla na polovicu. Už neexistoval pochodový útvar. Išli sme ako kŕdeľ husí. Naša partia, osviežená „života budičom“ z poľných fliaš si vyprávala žarty a veselé príhody a automaticky prekladala nohy. Výborne sme sa bavili na našich čatároch, ktorí mleli z posledných síl. Zasmušilo a letargicky kráčali a vôbec si nás nevšímali. Karta sa obrátila proti nim. Nás preháňali, my sme mali kondičku. Oni iba na nás brechali, avšak telesnú kondičku nemali, iba im narástli veľké papule a pupky, ktoré im v päťdesiat kilometrovom pochode veľmi nepomohli. Ani sme si nevšímali cestu, keď odrazu sa pred nami objavili budovy Želatovických kasární. Hovorí sa, že kôň, keď sa blíži k domovu, ožije a začne klusať. Aj nás to vzpružilo. Sami sme sa sformovali do pochodového útvaru a začali sme spievať „Od Prešova cesta nová...“ Na náš spev ožili aj čatári. Vlk sa zaradil pred nás a so spevom sme vpochodovali na nádvorie pred hlavnú budovu, kde nás čakal veliteľ práporu plk. Killian aj s veliteľom výcvikovej roty. Čatár Vlk mu podal hlásenie. Veliteľ práporu nariadil, aby nastúpili aj tí vojaci, čo pochod nezvládli. Veliteľ práporu sa nám poďakoval, že sme vojenský úkol splnili, a tým sa nám ukončil výcvik. Potom sa obrátil k maródom, ktorým povedal, aby si z nás brali príklad, lebo sme pochod zvládli a vrátili sa do kasární so spevom. Netušil, na aký pohon sme so spevom došli. Na záver vyhlásil, že tí, čo pochod ukončili, majú zajtra celý deň voľno a tí, ktorí pochod nezvládli, budú robiť rajóny celý týždeň.
Keď zavelil rozchod, z posledných síl sme sa doterigali na izbu. Chodidlá nás pálili a báli sme sa zobuť si baganče. Ja som mal ponožky a na chodidlách oboch nôh som cítil každý štrikovaný riadok ponožiek. Pomaly som ponožky stiahol a na moje prekvapenie nemal som ani najmenší pľuzgierik. Po chvíli sa ozval Janko Babík, takmer plačlivým hlasom nás prosil, aby sme ho zobuli. Ležal bezvládne na posteli s bolestnou grimasou na tvári. Dali sme mu dolu baganče a odvinuli zakrvavené onuce z nôh. Ukázal sa nám strašný obraz. Chodidlá mal zakrvavené, plné odrenín a krvavých pľuzgierov. Nahlásili sme službe, že jeden vojak potrebuje lekárske ošetrenie. Po chvíli prišli dvaja „lapidusi“ (ošetrovatelia), podopierajúc Babíka, viedli ho na ošetrovňu. Vytýkali sme mu, že prečo sa nedal odviezť sanitkou, ale s takými skrvavenými nohami prešiel celých 50 km. So skriveným úsmevom nám povedal, že on je Babík, ale nie je baba. Toto meno mu však odvtedy prischlo a celú vojenčinu ho každý volal Jano Baba.
V noci sme spali ako zarezaní. Ráno sme vstávali celí dolámaní, ale po krátkej rozcvičke sme sa dostali do starej formy. Po raňajkách sme si užívali „voľnosť“. Osprchovali sme sa v teplej vode a nikým nerušení sme polihovali a upravovali si osobný výstroj. Tých, čo robili rajóny, sme podpichovali známymi pokrikmi „simulanti, tie rajóny sa musia blýskať, lebo si to zopakujete“. Za to sme si od nich vyslúžili šťavnaté nadávky.
Nasledujúce dni nás už vôbec nepreháňali. Chodili sme nacvičovať streľbu z malorážky aj zo samopalov. Dostali sme vychádzkové uniformy, ku ktorým sme si museli sami zaobstarať čierne poltopánky. Písali sme domov, aby nám kúpili poltopánky, alebo nech nám pošlú peniaze. Bolo to už pred Vianocami, keď začali z domova prichádzať balíky s topánkami, ku ktorým rodičia pribalili aj fľašu pálenky na sviatky. Inštruktori čatári kontrolovali balíky a pálenku zhabali, aby sme sa neopili. Miesto nás sa ožrali oni. Prišiel dozorčí roty a oznámil mi, že mám ísť do kancelárie, lebo som dostal balík. Mamka mi poslala poltopánky a dvojdecovku silnej domácej drienkovice. Čatár Vlk držal dojdecovku v ruke a vyčítavo sa ma opýtal: „Slavkaju, co je tohle?“ Drzo som odpovedal, že odkiaľ to mám vedieť. Otvoril dvojdecku, ovoňal a skonštatoval, že je to pálenka. Pozrel na mňa, vybral zo šuflíka dva štamperlíky, nalial a povedal „aby jste neřek, že jste to ani neochutnal“. Ťukli sme si a prevrátili do seba. Bola to výborná domáca drienkovica, asi taká šesťdesiatka. Keď to Vlk vypil, vyrazilo mu to dych. Vypúlil oči, z ktorých mu vytryskli slzy. Chytil dvojdecovku, podával mi ju a chrapľavým hlasom trhane povedal: „Vemte... si... to... všechno,“ a podal mi fľašu. Tvár mal zmraštenú, ukázal na balík a rukami mi naznačoval, aby som s tým všetkým vypadol. Prišiel som na izbu s jasotom. O chvíľu prišiel vysmiaty Zolo Fodor zo Silickej Brezovej, mávajúc pollitrovkou domácej slivovice. Povedal, že Vlk iba ovoňal a už mu fľašu podával s tým, aby zmizol. Kúpenú pálenku ostatným chlapcom zhabali. Odložili sme si vrátené fľaše do skrinky, aby sme mali niečo „domáce“ na Vianoce.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-