najjednoduchšou banskou technikou a spracovávali v šachtovej peci, postavenej v roku 1895 v neďalekej Teplej Vode. Dosiahnuté úspechy podnietili ďalších podnikateľov, a tak v rokoch 1897 a 1899 boli postavené poniže mesta ďalšie dve šachtové pece. Surový magnezit k peciam dopravovali povozníci. Doprava sa stala hospodárnejšou po vybudovaní zvážnej a úzkokoľajky medzi Teplou Vodou a Dúbravou – Jedľovcom. V rokoch 1909 – 1910 zanikli šachtové pece pod mestom a uskutočnili prístavbu ďalšej pece v Teplej Vode.
V roku 1921, po nevyhnutných prípravných prácach, začala výstavba a bol tu postavený nový závod, ktorý pozostával z ôsmich šachtových pecí, mlyna na mletie múčky, elektromagnetickej separácie páleného magnezitu, pomocných povrchových objektov a administratívnej budovy. Skúšobná prevádzka nového závodu na Teplej Vode sa začala 16.9.1923. Po jeho uvedení do prevádzky boli staré objekty vyradené z činnosti. V roku 1924 zaviedli mechanické vŕtanie a dopravu úzkokoľajnou lokomotívou. Počas nasledujúcich dvoch desaťročí nebol zaznamenaný podstatnejší technický pokrok, na ťažbu a výrobu vplývali politické a vojnové udalosti. V rokoch 1944 – 1945 bola prevádzka závodu zastavená. Závod bol demontovaný a hlavné výrobné zariadenia boli vyhodené do vzduchu.
V roku 1945 bol závod znárodnený a v roku 1946 započali s rekonštrukciou zariadení a obnovou ťažby. Ložiská pripadli výrobnému celku Jelšava ako súčasti vtedajšieho národného podniku. Po rôznych organizačných zmenách závod Jelšava, podobne ako všetky závody zaoberajúce sa ťažbou a spracovaním magnezitu, patril od roku 1958 do národného podniku Slovenské magnezitové závody Košice a až do roku 1987 bol jeho súčasťou.
Vzrastajúca potreba výrobkov z magnezitu a nové výrobné vzťahy sa odrazili vo zvyšovaní mechanizácie, modernizácii dobývania a spracovania suroviny. Od roku 1948 sa začínajú používať nakladače, postupom povrchového dobývania na nižšie etáže sa zavádza najprv kombinované, neskôr výhradne hlbinné dobývanie. Zvyšuje sa kapacita existujúcich výrobných zariadení, a to postavením ďalších pecných agregátov. V rokoch 1960 – 1961 sa dobývalo metódou na skládku a otvorenou komorou s odťažbou škrabákom alebo nakladačom.
Dostatočné zásoby suroviny dali podnet k rozsiahlej investičnej výstavbe. V roku 1964, po projektovej príprave, začala výstavba troch rotačných pecí. Celá výstavba bola dokončená v roku 1968, a tak vzniknutý závod mal dvadsaťosem objektov, z ktorých sú najdôležitejšie vlastné rotačné pece, úpravňa, expedícia, vlečka, sociálna a administratívna budova, laboratórium, dielne, vodné hospodárstvo, kompresorovňa, kotolňa, rozvody energií a cesty. S výstavbou bane Miková sa začalo v období 1961 – 1962. Jej súčasťou bola aj úpravňa v ťažkých suspenziách a na ňu naväzujúce objekty. Banské prevádzky a úpravárenské objekty boli vybavené progresívnou technológiou. Ložisko bolo otvorené veľkoprofilovým prekopom, používajú sa hromadné dobývacie metódy, vŕtacie práce sa vykonávajú súpravami CM – 150, Ingersoll Rand BVB 61 a BUA. Odstrelenú rúbaninu nakladajú nakladačmi KI – 260, KL – 260 a KL – 520 do nákladných áut Tatra 138 alebo prepravníkov Kiruna 25 t. Razenie menších profilov sa robí pomocou súpravy BOOMER 131, razenie komínov pomocou plošiny Alimak STH 3k.
Prehľad realizovaných hlavných akcií podľa jednotlivých rokov je nasledovný:
1949 - 1950 - výstavba šachtovej pece č. IX
1954 - 1955 - výstavba šachtovej pece č. X
1954 - 1956 - výstavba šachtovej pece č. XI
1958 - 1959 - výstavba šachtovej pece č. XII
1962 - 1965 - výstavba šachtovej pece č. XIII
1961 - 1969 - realizácia stavby Baňa Dúbrava
1961 - 1969 - realizácia stavby Baňa Miková
1963 - 1968 - výstavba rotačných pecí 1 – 3
1968 - odovzdanie stavby: Úprava v ťažkých suspenziách do skúšobnej prevádzky
1973 - odstavenie šachtových pecí I - IX
1972 - 1978 - výstavba Mlynice a lisovne
1979 - 1984 - výstavba Likvidácie exhalátov
1981 - 1985 - otvárka ložiska Miková
1993 - vznik štátneho podniku SMZ Jelšava (závod bol na základe reorganizácie transformovaný na štátny podnik)
1.4.1994 - privatizácia š. p. SMZ Jelšava, založenie akciovej spoločnosti zamestnancami podniku
2001 - kúpa prevádzky šachtových pecí na Bočiari
2002 - výstavba šachtovej pece XIV, otvárka horizontu 220 m nad morom
2004 - vznik dcérskych spoločnosti: SMZ-Služby, a. s. Jelšava; SMZ-Revimex, a. s. Revúca a Komateq, a. s.
Závod ťaží a spracováva surový magnezit. Vyťažená surovina sa drví, triedi a spracováva v rotačných peciach. Základnými výrobkami závodu je tehliarenský slinok, oceliarenský slinok, rotafrit a olejovaný rotafrit. Postupom času sa však pri prevádzke v značnej miere prejavil negatívny vplyv výroby na životné prostredie.
Magnezitový závod v Jelšave, dnes najväčší ťažobný a spracovateľský magnezitový závod na Slovensku, je v majetku Slovenských magnezitových závodov, akciová spoločnosť, Jelšava.
Práce na ložisku pokračujú, čo dosvedčuje aj pripravený "Plán otvárky, prípravy a dobývania výhradného ložiska magnezitu Jelšava - Dúbravský masív v DP Jelšava v období 2012 - 2021".
Využívanie ložísk magnezitu v Ochtinej, pre účely výroby žiaruvzdorných materiálov, začalo v prvých rokoch minulého storočia, keď tu bola postavená okrúhla pec na pálenie magnezitu. Pre nedostatok zachovaných údajov sa nedá zistiť, kedy bola jej prevádzka zastavená. V rokoch prvej ČSR súkromný podnikateľ, za pomoci zahraničnej firmy obnovuje ťažbu, zavádza strojné vŕtanie, a po preskúmaní ložiska hĺbkovými vrtmi na jadro, pristupuje k razeniu úpadnice, ktorú vybavuje ťažným vrátkom. Surový magnezit bol vyvážaný. Podnikanie, i keď pri pomerne malej dennej ťažbe, zaniklo v súvislosti s druhou svetovou vojnou. Ťažba bola obnovená až po roku 1945, kedy bola prevádzka pričlenená k závodu Jelšava. Dobývalo sa povrchovým spôsobom až do roku 1964, keď dali ložisko do konzervácie.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}

































Ložiská magnezitu
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-