najjednoduchšou banskou technikou a spracovávali v šachtovej peci, postavenej v roku 1895 v neďalekej Teplej Vode. Dosiahnuté úspechy podnietili ďalších podnikateľov, a tak v rokoch 1897 a 1899 boli postavené poniže mesta ďalšie dve šachtové pece. Surový magnezit k peciam dopravovali povozníci. Doprava sa stala hospodárnejšou po vybudovaní zvážnej a úzkokoľajky medzi Teplou Vodou a Dúbravou – Jedľovcom. V rokoch 1909 – 1910 zanikli šachtové pece pod mestom a uskutočnili prístavbu ďalšej pece v Teplej Vode.
V roku 1921, po nevyhnutných prípravných prácach, začala výstavba a bol tu postavený nový závod, ktorý pozostával z ôsmich šachtových pecí, mlyna na mletie múčky, elektromagnetickej separácie páleného magnezitu, pomocných povrchových objektov a administratívnej budovy. Skúšobná prevádzka nového závodu na Teplej Vode sa začala 16.9.1923. Po jeho uvedení do prevádzky boli staré objekty vyradené z činnosti. V roku 1924 zaviedli mechanické vŕtanie a dopravu úzkokoľajnou lokomotívou. Počas nasledujúcich dvoch desaťročí nebol zaznamenaný podstatnejší technický pokrok, na ťažbu a výrobu vplývali politické a vojnové udalosti. V rokoch 1944 – 1945 bola prevádzka závodu zastavená. Závod bol demontovaný a hlavné výrobné zariadenia boli vyhodené do vzduchu.
V roku 1945 bol závod znárodnený a v roku 1946 započali s rekonštrukciou zariadení a obnovou ťažby. Ložiská pripadli výrobnému celku Jelšava ako súčasti vtedajšieho národného podniku. Po rôznych organizačných zmenách závod Jelšava, podobne ako všetky závody zaoberajúce sa ťažbou a spracovaním magnezitu, patril od roku 1958 do národného podniku Slovenské magnezitové závody Košice a až do roku 1987 bol jeho súčasťou.
Vzrastajúca potreba výrobkov z magnezitu a nové výrobné vzťahy sa odrazili vo zvyšovaní mechanizácie, modernizácii dobývania a spracovania suroviny. Od roku 1948 sa začínajú používať nakladače, postupom povrchového dobývania na nižšie etáže sa zavádza najprv kombinované, neskôr výhradne hlbinné dobývanie. Zvyšuje sa kapacita existujúcich výrobných zariadení, a to postavením ďalších pecných agregátov. V rokoch 1960 – 1961 sa dobývalo metódou na skládku a otvorenou komorou s odťažbou škrabákom alebo nakladačom.
Dostatočné zásoby suroviny dali podnet k rozsiahlej investičnej výstavbe. V roku 1964, po projektovej príprave, začala výstavba troch rotačných pecí. Celá výstavba bola dokončená v roku 1968, a tak vzniknutý závod mal dvadsaťosem objektov, z ktorých sú najdôležitejšie vlastné rotačné pece, úpravňa, expedícia, vlečka, sociálna a administratívna budova, laboratórium, dielne, vodné hospodárstvo, kompresorovňa, kotolňa, rozvody energií a cesty. S výstavbou bane Miková sa začalo v období 1961 – 1962. Jej súčasťou bola aj úpravňa v ťažkých suspenziách a na ňu naväzujúce objekty. Banské prevádzky a úpravárenské objekty boli vybavené progresívnou technológiou. Ložisko bolo otvorené veľkoprofilovým prekopom, používajú sa hromadné dobývacie metódy, vŕtacie práce sa vykonávajú súpravami CM – 150, Ingersoll Rand BVB 61 a BUA. Odstrelenú rúbaninu nakladajú nakladačmi KI – 260, KL – 260 a KL – 520 do nákladných áut Tatra 138 alebo prepravníkov Kiruna 25 t. Razenie menších profilov sa robí pomocou súpravy BOOMER 131, razenie komínov pomocou plošiny Alimak STH 3k.
Prehľad realizovaných hlavných akcií podľa jednotlivých rokov je nasledovný:
1949 - 1950 - výstavba šachtovej pece č. IX
1954 - 1955 - výstavba šachtovej pece č. X
1954 - 1956 - výstavba šachtovej pece č. XI
1958 - 1959 - výstavba šachtovej pece č. XII
1962 - 1965 - výstavba šachtovej pece č. XIII
1961 - 1969 - realizácia stavby Baňa Dúbrava
1961 - 1969 - realizácia stavby Baňa Miková
1963 - 1968 - výstavba rotačných pecí 1 – 3
1968 - odovzdanie stavby: Úprava v ťažkých suspenziách do skúšobnej prevádzky
1973 - odstavenie šachtových pecí I - IX
1972 - 1978 - výstavba Mlynice a lisovne
1979 - 1984 - výstavba Likvidácie exhalátov
1981 - 1985 - otvárka ložiska Miková
1993 - vznik štátneho podniku SMZ Jelšava (závod bol na základe reorganizácie transformovaný na štátny podnik)
1.4.1994 - privatizácia š. p. SMZ Jelšava, založenie akciovej spoločnosti zamestnancami podniku
2001 - kúpa prevádzky šachtových pecí na Bočiari
2002 - výstavba šachtovej pece XIV, otvárka horizontu 220 m nad morom
2004 - vznik dcérskych spoločnosti: SMZ-Služby, a. s. Jelšava; SMZ-Revimex, a. s. Revúca a Komateq, a. s.
Závod ťaží a spracováva surový magnezit. Vyťažená surovina sa drví, triedi a spracováva v rotačných peciach. Základnými výrobkami závodu je tehliarenský slinok, oceliarenský slinok, rotafrit a olejovaný rotafrit. Postupom času sa však pri prevádzke v značnej miere prejavil negatívny vplyv výroby na životné prostredie.
Magnezitový závod v Jelšave, dnes najväčší ťažobný a spracovateľský magnezitový závod na Slovensku, je v majetku Slovenských magnezitových závodov, akciová spoločnosť, Jelšava.
Práce na ložisku pokračujú, čo dosvedčuje aj pripravený "Plán otvárky, prípravy a dobývania výhradného ložiska magnezitu Jelšava - Dúbravský masív v DP Jelšava v období 2012 - 2021".
Využívanie ložísk magnezitu v Ochtinej, pre účely výroby žiaruvzdorných materiálov, začalo v prvých rokoch minulého storočia, keď tu bola postavená okrúhla pec na pálenie magnezitu. Pre nedostatok zachovaných údajov sa nedá zistiť, kedy bola jej prevádzka zastavená. V rokoch prvej ČSR súkromný podnikateľ, za pomoci zahraničnej firmy obnovuje ťažbu, zavádza strojné vŕtanie, a po preskúmaní ložiska hĺbkovými vrtmi na jadro, pristupuje k razeniu úpadnice, ktorú vybavuje ťažným vrátkom. Surový magnezit bol vyvážaný. Podnikanie, i keď pri pomerne malej dennej ťažbe, zaniklo v súvislosti s druhou svetovou vojnou. Ťažba bola obnovená až po roku 1945, kedy bola prevádzka pričlenená k závodu Jelšava. Dobývalo sa povrchovým spôsobom až do roku 1964, keď dali ložisko do konzervácie.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}
































Ložiská magnezitu
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-