Ložiská mastenca. Začiatky dobývania tejto suroviny, spadajú do minulého storočia. Prvé práce, pomerne nesystematicky, vykonávali drobní podnikatelia. Dobývali iba najbohatšie časti, čím došlo k značnému znehodnoteniu ložísk.
Ložisko Samo, ktoré leží jz. od ložiska Mútnik, zo začiatku tiež patrilo Ing. Ráztockému, ale už v roku 1933 bola majiteľkou rakúska akciová spoločnosť. V roku 1939 začali raziť Nižnú štôlňu. Spoločnosť, ktorá ťažila až do roku 1944, vlastnila mlyn na mletie mastenca, ktorý bol umiestnený na Maši.
Po roku 1946, dochádza k modernizácii a rozširovaniu závodu Hnúšťa, ako súčasti podniku Slovenské nerudné bane, n. p., ktorý vznikol zlúčením jednotlivých prevádzok. Najväčší rozvoj dosiahol v rokoch 1950 – 1953. V roku 1953 začali raziť Dolnú štôlňu a v roku 1955 Kutaciu štôlňu. Ročná ťažba sa pohybovala okolo 100 tisíc ton. Geologicko-prieskumné práce, zamerané na vyhľadávanie mastenca, začali až od roku 1959, a to najprv na ložisku Samo. Úprava mastenca pozostávala z drvenia a mletia na valcových mlynoch. V roku 2009 ťažobné práce na ložisku mastenca a magnezitu vykonávala organizácia Gemerská nerudná spoločnosť (GENES), a. s. Hnúšťa.
Ložisko mastenca Gemerská Poloma bolo objavené v rokoch 1985-1986, počas vrtného vyhľadávacieho prieskumu cínových rúd pracovníkmi Geologického prieskumu, š. p. Spišská Nová Ves. V rokoch 1987-1995 bolo ložisko preskúmané tou istou organizáciou z prostriedkov štátneho rozpočtu, nákladom cca 25 miliónov Sk. Prieskum ložiska bol ukončený v roku 1995 záverečnou správou s výpočtom zásob. Variantný výpočet zásob v roku 1995 preukázal, že na ložisku sa nachádza 85,4 milióna ton bilančných zásob suroviny s priemernou kvalitou 65,7% mastenca. Vlastník ložiska (štát) v roku 1996 určil dobývací priestor Geologickej službe Slovenskej republiky, ktorá ho následne v roku 1997 zmluvne previedla na organizáciu Rozmin, s. r. o. Rožňava, bez verejnej súťaže a bezodplatne. Dobývací priestor firme pridelili na základe rozsiahlych štúdií. Skúmali parametre ložiska i spôsob, akým sa dá dobývať. V rámci toho sa robilo aj niekoľko vrtov. Baňu začali pripravovať o štyri roky neskôr. Bola vyrazená úvodná úpadnica a realizované s tým súvisiace práce. Pre finančné problémy však museli práce zastaviť. Obnovili ich v druhej polovici roku 2004, keď spoločnosť získala nových majiteľov. V roku 2005 Obvodný banský úrad v Spišskej Novej Vsi odňal rožňavskej firme Rozmin dobývací priestor na ťažbu mastenca v Gemerskej Polome. Potom, ako po zložitých právnickych vybavovaniach, práva na dobývanie získala nová spoločnosť, pokračovali v otvárkových prácach. Firma VSK Mining do prípravy ťažby mastenca investovala viac ako 6,5 milióna eur. Postavili povrchové objekty, potrebné na ťažbu a pod zemou vyrazili 2 800 metrov dlhú štôlňu, ktorou sa prepracovávali k ložisku mastenca. Úvodná časť banského diela v dĺžke približne 300 m sa vyrazila tradičnou banskou technológiou za použitia vrtno-trhavinového rozpojovania horniny a kolesovej techniky. Na druhú etapu raziacich prác banského diela bola nasadená najmodernejšia koľajová mechanizácia. Pozostáva z dvojlafetového vrtného vozu spoločnosti Atlas Copco, nakladača značky Häggloader, vozov Shuttletrain a lokomotív DHD 20 a DHD 15 od švédskej spoločnosti GIA Industri AB. Nasadená mechanizácia je úplne nová a v takom komplexnom rozsahu sa na Slovensku ešte nepoužila. Razenie štôlne uvedenými mechanizmami sa oficiálne začalo 19. júla 2007 slávnostným požehnaním štôlne Elisabeth, svätej Barbory a banskej techniky. Ukončené bolo v novembri roku 2009. Spoločnosť VSK Mining spustila v roku 2010 niekoľko rokov pripravovanú ťažbu mastenca. Produkcia ložiska, ktoré patrí k najvýznamnejším v Európe, môže po dosiahnutí plnej kapacity pokryť asi desatinu európskej spotreby.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.