Ložisko Samo, ktoré leží jz. od ložiska Mútnik, zo začiatku tiež patrilo Ing. Ráztockému, ale už v roku 1933 bola majiteľkou rakúska akciová spoločnosť. V roku 1939 začali raziť Nižnú štôlňu. Spoločnosť, ktorá ťažila až do roku 1944, vlastnila mlyn na mletie mastenca, ktorý bol umiestnený na Maši.
Po roku 1946, dochádza k modernizácii a rozširovaniu závodu Hnúšťa, ako súčasti podniku Slovenské nerudné bane, n. p., ktorý vznikol zlúčením jednotlivých prevádzok. Najväčší rozvoj dosiahol v rokoch 1950 – 1953. V roku 1953 začali raziť Dolnú štôlňu a v roku 1955 Kutaciu štôlňu. Ročná ťažba sa pohybovala okolo 100 tisíc ton. Geologicko-prieskumné práce, zamerané na vyhľadávanie mastenca, začali až od roku 1959, a to najprv na ložisku Samo. Úprava mastenca pozostávala z drvenia a mletia na valcových mlynoch. V roku 2009 ťažobné práce na ložisku mastenca a magnezitu vykonávala organizácia Gemerská nerudná spoločnosť (GENES), a. s. Hnúšťa.
Ložisko mastenca Gemerská Poloma bolo objavené v rokoch 1985-1986, počas vrtného vyhľadávacieho prieskumu cínových rúd pracovníkmi Geologického prieskumu, š. p. Spišská Nová Ves. V rokoch 1987-1995 bolo ložisko preskúmané tou istou organizáciou z prostriedkov štátneho rozpočtu, nákladom cca 25 miliónov Sk. Prieskum ložiska bol ukončený v roku 1995 záverečnou správou s výpočtom zásob. Variantný výpočet zásob v roku 1995 preukázal, že na ložisku sa nachádza 85,4 milióna ton bilančných zásob suroviny s priemernou kvalitou 65,7% mastenca. Vlastník ložiska (štát) v roku 1996 určil dobývací priestor Geologickej službe Slovenskej republiky, ktorá ho následne v roku 1997 zmluvne previedla na organizáciu Rozmin, s. r. o. Rožňava, bez verejnej súťaže a bezodplatne. Dobývací priestor firme pridelili na základe rozsiahlych štúdií. Skúmali parametre ložiska i spôsob, akým sa dá dobývať. V rámci toho sa robilo aj niekoľko vrtov. Baňu začali pripravovať o štyri roky neskôr. Bola vyrazená úvodná úpadnica a realizované s tým súvisiace práce. Pre finančné problémy však museli práce zastaviť. Obnovili ich v druhej polovici roku 2004, keď spoločnosť získala nových majiteľov. V roku 2005 Obvodný banský úrad v Spišskej Novej Vsi odňal rožňavskej firme Rozmin dobývací priestor na ťažbu mastenca v Gemerskej Polome. Potom, ako po zložitých právnickych vybavovaniach, práva na dobývanie získala nová spoločnosť, pokračovali v otvárkových prácach. Firma VSK Mining do prípravy ťažby mastenca investovala viac ako 6,5 milióna eur. Postavili povrchové objekty, potrebné na ťažbu a pod zemou vyrazili 2 800 metrov dlhú štôlňu, ktorou sa prepracovávali k ložisku mastenca. Úvodná časť banského diela v dĺžke približne 300 m sa vyrazila tradičnou banskou technológiou za použitia vrtno-trhavinového rozpojovania horniny a kolesovej techniky. Na druhú etapu raziacich prác banského diela bola nasadená najmodernejšia koľajová mechanizácia. Pozostáva z dvojlafetového vrtného vozu spoločnosti Atlas Copco, nakladača značky Häggloader, vozov Shuttletrain a lokomotív DHD 20 a DHD 15 od švédskej spoločnosti GIA Industri AB. Nasadená mechanizácia je úplne nová a v takom komplexnom rozsahu sa na Slovensku ešte nepoužila. Razenie štôlne uvedenými mechanizmami sa oficiálne začalo 19. júla 2007 slávnostným požehnaním štôlne Elisabeth, svätej Barbory a banskej techniky. Ukončené bolo v novembri roku 2009. Spoločnosť VSK Mining spustila v roku 2010 niekoľko rokov pripravovanú ťažbu mastenca. Produkcia ložiska, ktoré patrí k najvýznamnejším v Európe, môže po dosiahnutí plnej kapacity pokryť asi desatinu európskej spotreby.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník

































Ložiská mastenca. Začiatky dobývania tejto suroviny, spadajú do minulého storočia. Prvé práce, pomerne nesystematicky, vykonávali drobní podnikatelia. Dobývali iba najbohatšie časti, čím došlo k značnému znehodnoteniu ložísk.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-