Malý Vrch a odtiaľ bola dopravovaná visutou lanovkou na Rožňava baňu.
Karol bol banským strojníkom ťažného stroja v bani Dionýz a neskôr ho preložili na baňu Malý Vrch. Pochádzal z Drnavy a jeho veľkou láskou boli motocykle a autá. Na svoju lásku k motocyklom by bol doplatil životom, lebo s priateľom na motocykli havarovali. Narazili do senného voza ťahaného koňmi. Karol utrpel ťažký úraz kolena a mal aj dolámane rebrá. V nemocnici ho dali dokopy, ale ostali mu následky, že kríval na nohu, čím si vyslúžil prezývku „Žirko“ (pôvod prezývky nepoznám). Úraz mu spôsobil určitú ujmu na zdraví, ale nezobral mu to najdôležitejšie čo mal, dobrú náladu a stále prítomný humor. Medzi ľuďmi v dedine aj v kolektíve na bani bol obľúbený. V tom čase bol jediný človek v dedine, ktorý mal osobné auto. Bol to malý kabriolet, ktorý pomenoval „Bebina“. Neviem pri akej príležitosti sa zoznámil s peknou slečnou Boženou v Smolníku, s ktorou po krátkom čase uzavreli manželstvo. Narodili sa im dvaja chlapci, Karolko a Paľko. Rodinka žila šťastne, chlapci rástli.
Malý Karolko už mal asi šesť rokov a Paľko štyri, keď si strojník Karol mal niečo vybaviť v Pači. Poobede nasadli celá rodinka do auta. Boli natešení, že si urobia pekný výlet. Navštívili v rodinnom dome kamaráta baníka, ktorý pracoval na Malom Vrchu. Pačania sú pohostinný národ. Odrazu boli na stole všelijaké dobroty pre deti aj pre dospelých, domáca klobása, slanina, chlieb a kyslé uhorky. K pohosteniu nemohla chýbať gazdovská slivovica. Dali si zopár štamperlíkov, ale kvôli veci ktorú prišiel Karol vybavovať, potrebovali odísť za ďalším kamarátom. Manželka ostala s deťmi sedieť pri stole a s domácou paňou viedli debatu o všeličom, ako to už ženy zvyknú. Chlapi odišli s tým, že sa za chvíľu vrátia. Išli do domu hľadať dotyčného, ale jeho manželka im povedala, že pred chvíľou odišiel do krčmy na pivo.
Pobrali sa do krčmy. Vošli dnu. Pri stoloch sedelo veľa chlapov baníkov. Zbadali Karola, vyskočili zo stoličiek a hlasite vítali svojho strojníka ťažného stroja. Objímajúc ho zobrali k
stolu a nosili mu poldecák za poldecákom. To je ťažká situácia. Musíte si s každým pripiť, aby sa dotyčný neurazil. Za malú chvíľu už mal Karol riadne pod čapicou. Už aj zabudol, čo
to vlastne prišiel vybavovať. Za takú hodinu prišli za nimi obidve ženy aj s deťmi a poriadnym krikom ich vyhnali z krčmy. Hoci neochotne, ale ich uposlúchli. Na obidvoch „hrdinoch“ sa už dalo vidieť, čo s nimi pálenka urobila. Došli k autu. Karol vybral kľuč, že naštartuje auto, ale mama Božena sa do neho pustila. „Ty v takom stave chceš ísť autom?“
Karol podgurážený vyhlásil, že jemu nič nie je a že s autom dokáže ísť aj keď si trochu vypil.
Božena sa do neho riadne obula, že je nezodpovedný, nehľadí na to, že má malé deti a vyhlásila, že ona s deťmi s ním do auta nesadnú. Ježišmária! Také niečo povedať zdatnému
šoférovi, ktorý už niečo s autom najazdil. Urazila sa jeho alkoholom omámená samoľúbosť. Zobral kľúč od auta a hodil jej ho na zem so slovami, nech si ide domov ako chce, že ani on s ňou nejde a pustil sa kuľhavo kráčať po ceste, vedúcej z Pače na Malý Vrch. Kráčal. Kráčal pomaly a čakal, kedy ho manželka začne prosiť, aby ju tu s deťmi nenechával, že čo si tu sama počne. Tak mu to všetko vírilo v opitej hlave. Bol však sklamaný, lebo nič také sa neudialo. Nikto ho späť nevolal. Toto ho ešte viac popudilo a pridal do kroku. Už sa začalo stmievať. Došiel hore na baňu. Z Malého Vrchu sa dalo dostať do Drnavy na banskom vozíku, lebo trať mala úklon k Dionýzu. Tak sa dopravovali väčšinou zámočníci z Drnavy, keď museli dokončiť nejakú prácu v bani a ostali robiť až do poobedia. Mali však pripravený malý banský vozík, na ktorom si vymenili a namazali ložiská. Keď ho na Malom Vrchu dobre roztlačili, vozík zbehol až do Drnavy k domu, kde býval Buday. Tam vozík zastavili a vystúpili. Vozík vyvrátili z koľaje a ráno ho pripojili k vlaku s rudou, ktorý ťahala lokomotíva z Dionýza na Malý Vrch. Takto ho mali znovu pripravený pre prípad potreby. Karol došiel k zásobníkom rudy, kde mal byť spomenutý vozík vyvrátený vedľa koľaje. S vozíkom však niekto pred ním odišiel, tak ho tam nenašiel. Vedľa však bol vyvrátený veľký banský vozík.
Horko-ťažko ho prevrátil na koľaj a celý spotený ho celou silou roztlačil dolu úklonom. Naskočil na vozík a spokojný sa viezol. Vozík drkotal na spojoch. Pri moste nad potokom Péntek Patak bolo také kritické miesto, kde na malom úseku bola trať úplne vodorovná. Dobre rozbehnutý vozík zotrvačnosťou ten úsek prebehol, ale Karolov vozík zrejme nemal ložiská dobre namazané, lebo na moste zastal. Už bola úplná tma. Karol zliezol z vozíka a snažil sa ho cez kritickú časť trate pretlačiť. Tlačil celou silou, ale vozík sa pohyboval veľmi ťažko. Už sa nenašiel na trati vyhovujúci úklon, aby vozík nabral potrebnú rýchlosť a rozbehol sa po koľajniciach. Bol vysilený a nevládal vozík ďalej tlačiť. Nechal ho na trati a pobral sa peši smerom do Drnavy. Tma sa už dala krájať. Šľapal po pražcoch, ale s tou chromou nohou niekde zakopol o pražec a spadol až pod násyp. Pozviechal sa a bol nútený vrátiť sa po koľaji naspäť k vozíku. Musel ho tlačiť pred sebou, aby mu slúžil ako vodítko po koľaji. Vozík tlačil takmer štyri kilometre, keď konečne úplne vyčerpaný zastal v Drnave nad Budayovým domom. Musel si sadnúť a trochu si odpočinúť, aby došiel domov. Keď prichádzal k domu, zízal prekvapený na rozsvietené okná spálne a na auto, jeho milovanú „Bebinu“, ako tam stála zaparkovaná v strede dvora. Nešlo mu to do tej jeho oťapenej hlavy.
Vošiel dnu, v predizbe si vyzul topánky a otvoril dvere spálne. Chlapci už okúpaní v pyžamách ležali v postieľkach a spali. Manželka ležala v posteli a čítala nejakú knihu. Vytreštila na neho oči a prekvapene vykríkla: „Pre pána Boha, ako ty vyzeráš!“ On si neuvedomil, že keď tlačil vozík, ktorý bol zablatený z bane, riadne sa o neho poobtieral a so špinavými rukami si utieral spotenú tvár. Pri páde si rozdrapil na viacerých miestach nohavice a zašpinenú mal aj vetrovku. Vyzeral ako strašiak v kapuste. Nedbal na jej otázku, ale iba vykoktal, že ako došli oni domov, keď ona nevie šoférovať. Božena mu rozpovedala, že sa v Pači stretla s Lacom Horvátom, ktorý bol vodičom a bez problémov ich doviezol domov.
Došli domov už o pol siedmej, vykúpala deti, ktoré už spia. Opýtala sa, že kde sa on túlal, lebo už je pol desiatej. Karola, ktorý prežil muky s banským vozíkom pochytil žiaľ a začal božekať, že on sa stará o rodinu, aby mali všetko a nikto si ho za to neváži. Božena mu povedala, že je dobrý a starostlivý otec, ale to čo urobil dnes je od neho veľká nezodpovednosť, lebo keby si sadol do auta v takom stave, ohrozoval by ju aj deti. Pri domácich hádkach padajú aj slová nie celkom uvážene. Nakoniec Božena dodala, že takého nezodpovedného otca chlapci nepotrebujú. Karola tieto slová ranili, ako keby mu niekto vrazil nôž priamo do srdca. Už dosť rozzúrene vyrazil zo seba: „Vy ma nepotrebujete? V tom prípade odchádzam do Ostravy.“ V tom čase Ostrava trpela veľkým nedostatkom pracovných síl, čiže tam človeka prijali do práce v každú dennú alebo nočnú dobu. Karol otvoril skriňu z ktorej si vybral asi štyri košele, trenírky, tielka, ponožky a s celým balíkom sa vtrepal do auta.
Unavený si ľahol na zadné sedadlo a rozmýšľal ako sa v Ostrave zamestná. Únava a alkohol ho premohol a po malej chvíli tvrdo zaspal. Ráno o štvrtej hodine sa zobudil, lebo bol navyknutý o tomto čase vstávať do roboty. V hlave mu trešťalo a hrdlo mal vyschnuté. Vošiel do letnej kuchyne, aby sa poumýval. Pozrel sa do zrkadla a zhrozil sa. Zistil, že šaty má dotrhané, a preto si v garáži obliekol nové montérky, ktoré tam našiel. Odišiel autom na Malý Vrch, aby si vybavil dovolenku, lebo v takom stave nebol schopný obsluhovať ťažný stroj.
Ako to bolo ďalej? Urazený Karol trucoval ako malý chlapec. Spával a žil v letnej kuchyni, pre čisté prádlo si chodil do auta. Riadne chodil pracovať a po návrate z práce ho každý deň v kuchyni na stolíku čakal teplý obed. Chlapci mu doniesli večeru aj s desiatou na druhý deň do práce. Pomaly sa ten urazenecký pocit začal meniť na pocit viny. Od príhody v Pači nevypil ani pivo. Čisté prádlo v Bebine sa minulo a bol nútený sa pobrať do domu. Ospravedlnil sa Božene a ich život sa dostal do normálnych koľají. Mal však poučenie nadosmrti. Nepožívať alkoholické nápoje pred jazdou s motorovým vozidlom. Túto príhodu mi Karol vyrozprával, keď som raz bol u neho na návšteve. Z tejto príhody plynie poučenie, že aj zlé je na niečo dobré.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

































Urazená duša banského strojníka
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-