Malý Vrch a odtiaľ bola dopravovaná visutou lanovkou na Rožňava baňu.
Karol bol banským strojníkom ťažného stroja v bani Dionýz a neskôr ho preložili na baňu Malý Vrch. Pochádzal z Drnavy a jeho veľkou láskou boli motocykle a autá. Na svoju lásku k motocyklom by bol doplatil životom, lebo s priateľom na motocykli havarovali. Narazili do senného voza ťahaného koňmi. Karol utrpel ťažký úraz kolena a mal aj dolámane rebrá. V nemocnici ho dali dokopy, ale ostali mu následky, že kríval na nohu, čím si vyslúžil prezývku „Žirko“ (pôvod prezývky nepoznám). Úraz mu spôsobil určitú ujmu na zdraví, ale nezobral mu to najdôležitejšie čo mal, dobrú náladu a stále prítomný humor. Medzi ľuďmi v dedine aj v kolektíve na bani bol obľúbený. V tom čase bol jediný človek v dedine, ktorý mal osobné auto. Bol to malý kabriolet, ktorý pomenoval „Bebina“. Neviem pri akej príležitosti sa zoznámil s peknou slečnou Boženou v Smolníku, s ktorou po krátkom čase uzavreli manželstvo. Narodili sa im dvaja chlapci, Karolko a Paľko. Rodinka žila šťastne, chlapci rástli.
Malý Karolko už mal asi šesť rokov a Paľko štyri, keď si strojník Karol mal niečo vybaviť v Pači. Poobede nasadli celá rodinka do auta. Boli natešení, že si urobia pekný výlet. Navštívili v rodinnom dome kamaráta baníka, ktorý pracoval na Malom Vrchu. Pačania sú pohostinný národ. Odrazu boli na stole všelijaké dobroty pre deti aj pre dospelých, domáca klobása, slanina, chlieb a kyslé uhorky. K pohosteniu nemohla chýbať gazdovská slivovica. Dali si zopár štamperlíkov, ale kvôli veci ktorú prišiel Karol vybavovať, potrebovali odísť za ďalším kamarátom. Manželka ostala s deťmi sedieť pri stole a s domácou paňou viedli debatu o všeličom, ako to už ženy zvyknú. Chlapi odišli s tým, že sa za chvíľu vrátia. Išli do domu hľadať dotyčného, ale jeho manželka im povedala, že pred chvíľou odišiel do krčmy na pivo.
Pobrali sa do krčmy. Vošli dnu. Pri stoloch sedelo veľa chlapov baníkov. Zbadali Karola, vyskočili zo stoličiek a hlasite vítali svojho strojníka ťažného stroja. Objímajúc ho zobrali k
stolu a nosili mu poldecák za poldecákom. To je ťažká situácia. Musíte si s každým pripiť, aby sa dotyčný neurazil. Za malú chvíľu už mal Karol riadne pod čapicou. Už aj zabudol, čo
to vlastne prišiel vybavovať. Za takú hodinu prišli za nimi obidve ženy aj s deťmi a poriadnym krikom ich vyhnali z krčmy. Hoci neochotne, ale ich uposlúchli. Na obidvoch „hrdinoch“ sa už dalo vidieť, čo s nimi pálenka urobila. Došli k autu. Karol vybral kľuč, že naštartuje auto, ale mama Božena sa do neho pustila. „Ty v takom stave chceš ísť autom?“
Karol podgurážený vyhlásil, že jemu nič nie je a že s autom dokáže ísť aj keď si trochu vypil.
Božena sa do neho riadne obula, že je nezodpovedný, nehľadí na to, že má malé deti a vyhlásila, že ona s deťmi s ním do auta nesadnú. Ježišmária! Také niečo povedať zdatnému
šoférovi, ktorý už niečo s autom najazdil. Urazila sa jeho alkoholom omámená samoľúbosť. Zobral kľúč od auta a hodil jej ho na zem so slovami, nech si ide domov ako chce, že ani on s ňou nejde a pustil sa kuľhavo kráčať po ceste, vedúcej z Pače na Malý Vrch. Kráčal. Kráčal pomaly a čakal, kedy ho manželka začne prosiť, aby ju tu s deťmi nenechával, že čo si tu sama počne. Tak mu to všetko vírilo v opitej hlave. Bol však sklamaný, lebo nič také sa neudialo. Nikto ho späť nevolal. Toto ho ešte viac popudilo a pridal do kroku. Už sa začalo stmievať. Došiel hore na baňu. Z Malého Vrchu sa dalo dostať do Drnavy na banskom vozíku, lebo trať mala úklon k Dionýzu. Tak sa dopravovali väčšinou zámočníci z Drnavy, keď museli dokončiť nejakú prácu v bani a ostali robiť až do poobedia. Mali však pripravený malý banský vozík, na ktorom si vymenili a namazali ložiská. Keď ho na Malom Vrchu dobre roztlačili, vozík zbehol až do Drnavy k domu, kde býval Buday. Tam vozík zastavili a vystúpili. Vozík vyvrátili z koľaje a ráno ho pripojili k vlaku s rudou, ktorý ťahala lokomotíva z Dionýza na Malý Vrch. Takto ho mali znovu pripravený pre prípad potreby. Karol došiel k zásobníkom rudy, kde mal byť spomenutý vozík vyvrátený vedľa koľaje. S vozíkom však niekto pred ním odišiel, tak ho tam nenašiel. Vedľa však bol vyvrátený veľký banský vozík.
Horko-ťažko ho prevrátil na koľaj a celý spotený ho celou silou roztlačil dolu úklonom. Naskočil na vozík a spokojný sa viezol. Vozík drkotal na spojoch. Pri moste nad potokom Péntek Patak bolo také kritické miesto, kde na malom úseku bola trať úplne vodorovná. Dobre rozbehnutý vozík zotrvačnosťou ten úsek prebehol, ale Karolov vozík zrejme nemal ložiská dobre namazané, lebo na moste zastal. Už bola úplná tma. Karol zliezol z vozíka a snažil sa ho cez kritickú časť trate pretlačiť. Tlačil celou silou, ale vozík sa pohyboval veľmi ťažko. Už sa nenašiel na trati vyhovujúci úklon, aby vozík nabral potrebnú rýchlosť a rozbehol sa po koľajniciach. Bol vysilený a nevládal vozík ďalej tlačiť. Nechal ho na trati a pobral sa peši smerom do Drnavy. Tma sa už dala krájať. Šľapal po pražcoch, ale s tou chromou nohou niekde zakopol o pražec a spadol až pod násyp. Pozviechal sa a bol nútený vrátiť sa po koľaji naspäť k vozíku. Musel ho tlačiť pred sebou, aby mu slúžil ako vodítko po koľaji. Vozík tlačil takmer štyri kilometre, keď konečne úplne vyčerpaný zastal v Drnave nad Budayovým domom. Musel si sadnúť a trochu si odpočinúť, aby došiel domov. Keď prichádzal k domu, zízal prekvapený na rozsvietené okná spálne a na auto, jeho milovanú „Bebinu“, ako tam stála zaparkovaná v strede dvora. Nešlo mu to do tej jeho oťapenej hlavy.
Vošiel dnu, v predizbe si vyzul topánky a otvoril dvere spálne. Chlapci už okúpaní v pyžamách ležali v postieľkach a spali. Manželka ležala v posteli a čítala nejakú knihu. Vytreštila na neho oči a prekvapene vykríkla: „Pre pána Boha, ako ty vyzeráš!“ On si neuvedomil, že keď tlačil vozík, ktorý bol zablatený z bane, riadne sa o neho poobtieral a so špinavými rukami si utieral spotenú tvár. Pri páde si rozdrapil na viacerých miestach nohavice a zašpinenú mal aj vetrovku. Vyzeral ako strašiak v kapuste. Nedbal na jej otázku, ale iba vykoktal, že ako došli oni domov, keď ona nevie šoférovať. Božena mu rozpovedala, že sa v Pači stretla s Lacom Horvátom, ktorý bol vodičom a bez problémov ich doviezol domov.
Došli domov už o pol siedmej, vykúpala deti, ktoré už spia. Opýtala sa, že kde sa on túlal, lebo už je pol desiatej. Karola, ktorý prežil muky s banským vozíkom pochytil žiaľ a začal božekať, že on sa stará o rodinu, aby mali všetko a nikto si ho za to neváži. Božena mu povedala, že je dobrý a starostlivý otec, ale to čo urobil dnes je od neho veľká nezodpovednosť, lebo keby si sadol do auta v takom stave, ohrozoval by ju aj deti. Pri domácich hádkach padajú aj slová nie celkom uvážene. Nakoniec Božena dodala, že takého nezodpovedného otca chlapci nepotrebujú. Karola tieto slová ranili, ako keby mu niekto vrazil nôž priamo do srdca. Už dosť rozzúrene vyrazil zo seba: „Vy ma nepotrebujete? V tom prípade odchádzam do Ostravy.“ V tom čase Ostrava trpela veľkým nedostatkom pracovných síl, čiže tam človeka prijali do práce v každú dennú alebo nočnú dobu. Karol otvoril skriňu z ktorej si vybral asi štyri košele, trenírky, tielka, ponožky a s celým balíkom sa vtrepal do auta.
Unavený si ľahol na zadné sedadlo a rozmýšľal ako sa v Ostrave zamestná. Únava a alkohol ho premohol a po malej chvíli tvrdo zaspal. Ráno o štvrtej hodine sa zobudil, lebo bol navyknutý o tomto čase vstávať do roboty. V hlave mu trešťalo a hrdlo mal vyschnuté. Vošiel do letnej kuchyne, aby sa poumýval. Pozrel sa do zrkadla a zhrozil sa. Zistil, že šaty má dotrhané, a preto si v garáži obliekol nové montérky, ktoré tam našiel. Odišiel autom na Malý Vrch, aby si vybavil dovolenku, lebo v takom stave nebol schopný obsluhovať ťažný stroj.
Ako to bolo ďalej? Urazený Karol trucoval ako malý chlapec. Spával a žil v letnej kuchyni, pre čisté prádlo si chodil do auta. Riadne chodil pracovať a po návrate z práce ho každý deň v kuchyni na stolíku čakal teplý obed. Chlapci mu doniesli večeru aj s desiatou na druhý deň do práce. Pomaly sa ten urazenecký pocit začal meniť na pocit viny. Od príhody v Pači nevypil ani pivo. Čisté prádlo v Bebine sa minulo a bol nútený sa pobrať do domu. Ospravedlnil sa Božene a ich život sa dostal do normálnych koľají. Mal však poučenie nadosmrti. Nepožívať alkoholické nápoje pred jazdou s motorovým vozidlom. Túto príhodu mi Karol vyrozprával, keď som raz bol u neho na návšteve. Z tejto príhody plynie poučenie, že aj zlé je na niečo dobré.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Urazená duša banského strojníka
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.