Ing. Marian Slavkay (49)
Marian Slavkay: Exkurzia do Opálových baní po desiatich rokoch (2)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Bola nedeľa večer. Nevedeli sme presne, kedy zajtra včas ráno odchádza autobus z Červenice. Vybrali sme sa za ujom do jeho domku. Deti a mládež z okolitých obydlí si nás zvedavo obzerali. Ujo nám ochotne vysvetlil, že ráno autobus odchádza tesne pred piatou. Musíme vstávať pred štvrtou ráno, aby sme ho pešky stihli. Niekto zahlásil, že či sa na štvrtú zobudíme. Ujo sa nám ponúkol, že on nás príde zobudiť. Pri senníku sme večerali zbytky zásob, čo nám ostali. Ak mal niekto niečo naviac, tak sme si to navzájom delili.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Záver (27)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Ťažko som sa prebíjal životom na Rožňava Bani. Všetky technické miesta obsadzovali domáci, z ktorých väčšia polovica nemala na to požadované vzdelanie. Cudzí zamestnanec bol považovaný za votrelca. Veľakrát som oľutoval, že som neostal v Ostrave. Miskove slová som si zapamätal na celý život. Neostávalo mi nič iné, iba bojovať. Ostrava do mňa vštepila húževnatosť pri plnení vytýčených úloh a do šedej kôry mozgu mi zapísala, že splnenie plánu bane
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Návrat domov a sklamanie (26)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Návrat domov a sklamanie. Jarek Miska bol dobre informovaný o reformách a reorganizácii aj v rudnom baníctve. Zrušil sa podnik GŽB aj SŽB, čo boli Gemerské a Spišské železorudné bane. Následne vznikol nový podnik - Železorudné bane n. p. so sídlom v Spišskej Novej Vsi. Tým pádom sa zrušili aj malé závody Drnava, Rudná, Rožňavské Bystré. Všetky pripadli pod správu závodu ŽB Rožňava ako banské úseky.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Môj neočakávaný služobný postup (25)
Napísal(a) Ing.Marian Slavkay
V prvej dekáde decembra sme Františku dokopali. Pre mňa to bolo dosť veľké prekvapenie. Starší haviari to vedeli, že ostávajú iba zbytkové piliere, ktoré partia určená na rozobratie Westfálie dokopala. Aronovu výkonnú partiu preložili do novo pripravenej steny v sloji Paula. Tá stena bola „božie dopustenie“. Jediným kladom bola pravidelná 70 centimetrová mocnosť po celej stene.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Aron Plaček (24)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Neviem, ako mám začať písať o tomto neobyčajnom človeku. V hlave mi víri toľko myšlienok, že neviem, ktorý môj poznatok o ňom dať na prvé miesto. Jeho perfektná organizácia práce v rúbaní, bleskurýchle riešenie rôznych porúch počas smeny, ale aj organizácia kultúrneho života osádky mimo šachty. Jeho životná múdrosť bola, že osádka má byť súdržná nielen v stene, ale aby sa stmelila
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Nový haviar vo Františke (23)
Napísal(a) Marian Slavkay
V polovici októbra odišla staršia dvojica z rúbania. Lekári mali podozrenie, že majú záprach pľúc, preto ích musel vedúci preložiť na bezprašné pracovisko. Ráno pri zadeľovaní predák podotkol, že dobre by bolo zohnať dobrého haviara. Olda povedal, že ja som vyučenec, viem robiť aj budovať, aby mne zabezpečil šlepra. Skôr zoženie šlepra, ako haviara. Na druhý deň ráno priviedol do rúbania vysokého chlapca s dlhými rukami,
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Rúbanie Františka (22)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Rúbanie Františka. Olda Sukop bol dobrý a šikovný haviar. Mal asi tridsať rokov. Pracoval ako vojak na niektorej karvínskej šachte a stal sa z neho „havíř“. Oženil sa v Ostrave a našiel si robotu na šachte Eduard Urx. Bol kľudný, vyrovnaný a rozvážny. Prácu vedel dobre zadeliť, tak som to ocenil a vedel som, že si budeme rozumieť. Sedeli sme v zube a čakali na drevo, kedy nám ho začnú spúšťať do rúbania.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Ostravěnko má, Ostravo černá... (21)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Ostravěnko má, Ostravo černá... Vracal som sa po štyroch rokoch do dôverného prostredia čiernej Ostravy. Celá partia sa dohodla, že sa zídeme v Ostrave 14. septembra na šachte Eduard Urx v Petřkovicích, aby sme začali pracovať 15-teho. Keď som nastúpil v roku 1953 na Bezruč, môj brat Miro nastúpil na Urx. Raz som ho bol navštíviť. Býval na Landeku, kde bola slobodáreň.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Vojenčina (20)
Napísal(a) Marian Slavkay
Vojenčina V októbri 1955 som narukoval k „17. letištnému praporu“ do Hradčan u Mimoňe. Náš prápor zaisťoval prevádzku 24. bombardovacieho pluku. Po mesiaci sme sa presťahovali na letisko Přerov, kde bol pluk vyzbrojený novými prúdovými bombardérmi IL-28. Slúžil som ako šofér. Prvý rok som s cisternou Tatra 111 plnil bombardéry palivom LRX.
Marian Slavkay - Ako sa rodili krtkovia - Moje roky 1954 - 1957 (19)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Moje roky 1954 - 1957. Po návrate z Ostravy som si počas vianočných sviatkov trochu odpočinul, ale aj duševne pookrial. Po Novom roku 3. januára 1954 som nastúpil za revírnika na závod GŽB Dobšiná. Zadelili ma na úsek „Dedičná štôlňa“. Na rozdiel od Ostravy nebol na rudných baniach taký pracovný zhon. Tu baníci tiež tvrdo pracovali, ale pracoviská v bani sa diametrálne líšili
Viac...
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Strach a depresia rozhodli (18)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Strach a depresia rozhodli Moja mama mi často písala do Ostravy a stále ma volala, aby som prišiel pracovať domov. Ona v tom čase pracovala na podnikovom riaditeľstve Gemerských železorudných baní (GŽB) v Rožňave. Písala mi, že podnik má nedostatok technikov a okamžite by ma prijali, keby som prišiel.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Čierna Ostrava, moja čierna noc a čierny deň (17)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Čierna Ostrava, moja čierna noc a čierny deň. Mal som nočnú smenu. V rúbaní sme dokopávali stenu. V Karle už v profile chodby bol asi 70 centimetrový sloj krásneho lesklého uhlia. Prebiehal šikmo sprava zhora smerom dolu, až k päte nohy TH výstuže, na ľavej strane chodby. Prefáral som rúbanie,
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Náhrada za zábavu „Plenění“ (16)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Náhrada za zábavu „Plenění“. Vstúpil som do kancelárie. Na stole mal plno papierov, robil uzávierku. Nikdy som uzávierku nerobil, iba sem-tam mi dal podpísať nejaké pracovné príkazy a vysadené normy. Usadil ma a začal vykladať, že pri fáraní v rúbani Regina zistil, že stena postúpila asi o 18 metrov, ale nadložie na celej ploche stojí nepohnute a netvorí sa zával.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Moja osobná úloha, prerážka Regina 2 (15)
Napísal(a) Marian Slavkay
Moja osobná úloha, prerážka Regina 2. Ďalšie dni mi doniesli v revíre malé potešenie, ale aj napätie. Rúbanie Regina sa značne zlepšovalo. Už takmer pravidelne dávalo okolo 150 vozov. Moja nová úloha bola razenie prerážky v uhlí. Bratčenkov vyšpekuloval, že prerážku začneme raziť aj z vrchu oproti razenej prerážke zdola.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.