V Československej kolónii nás bolo asi 120 rodín rozmiestnených po celej Kube. Mali sme založené aj rodičovské združenie, ktorého predsedom bol Jano Tabák, geológ zo Žiliny. Na koniec školského roku sme deťom v našej škole urobili malú slávnosť. Naše ženy napiekli zákusky, torty, narobili obložené chlebíčky, zakúpili sme dobré limonády, na Kube zvané „Refresco“. Učitelia pripravili pre deti zábavný program, takže deti aj my rodičia sme strávili veľmi pekný deň. Takýto koniec školského roku sa veľmi zapáčil predsedovi rodičovského združenia Jánovi Tabákovi. Pri jednom stretnutí s pánom veľvyslancom Chudíkom navrhol, aby sme pozvali profesorský zbor z ruského gymnázia na posedenie s občerstvením, čo by bolo poďakovanie za to, že nám nezištne vyučujú deti. Pán veľvyslanec bol veľmi dobrý človek. Tento návrh podporil a prisľúbil, že nám dá k dispozícii záhradu v jeho rezidencii, prispeje nám k pohosteniu jednou krabicou bieleho rumu Havana Club a pridá ešte dva krabice piva Plzenský Prazdroj. V našom obchode vo Foxe sme vybavili s vedúcim, aby nám zabezpečil tri celé bravčové stehná a 12 kurčiat. Naše ženy sa pustili do práce. Ja som im stehná vykostil a oni z toho mäsa narobili všelijaké dobroty. Rezne, fašírky, mäsové záviny. Kurčatá rozštvrtili a povyprážali v trojobale. Každá zo žien napiekla zákusky. Misy so zákuskami boli pestré, výber ako v cukrárni, lebo každá zo žien piekla niečo iné. Čo najviac všetci ocenili, bol čerstvo napečený domáci chlieb, lebo kubánský chlieb bol biely a sladký ako koláč. Nezabudli ani na rôzne šaláty a kyslé uhorky. Keď to všetko prestreli na pripravené stoly v záhrade, vyzeralo to ako na bohatej grófskej svadbe. Museli sme uznať, že naše ženy sú šikovné, dokážu sa spojiť a pripraviť také veľkolepé pohostenie. Ocenil to aj náš pán veľvyslanec, ktorý sa prišiel pozrieť na prípravu a neodmietol ani ponuku, aby ochutnal niečo z týchto dobrôt. Nedal sa núkať a dobre si zajedol z domácich špecialít. Najviac mu chutil domáci chlieb. Poďakoval sa, poprial nám príjemné posedenie a odišiel do svojej rezidencie. V tieni stromov bol postavený stánok, ktorý slúžil ako výčap. Tam bolo uložené pivo, rum, refreská a každý si mohol pýtať čo chcel. Službu v stánku mal šofér, ktorý vozil naše deti do škôl. Bol to zavalitý dobrosrdečný černoch s večným úsmevom na perách. V stanovený čas sme sa tam zišli všetci zainteresovaní. Jano Tabák nám dal takéto inštrukcie: profesori a profesorky z ruského gymnázia prídu autobusom. Pri vchode každej žene dáte karafiát. Mal ich pripravené vo vedre s vodou a každý z nás chlapov nech sa ujme jedného profesora, aby sa o neho staral celé odpoludnie.

Konečne došiel autobus. Vystupovali z neho pedagógovia. Predomnou sa utvoril hlúčok chlapov, ktorí postupne doprevádzali jedného z príchodiacich profesorov. Spoločenským oblečením na Kube boli nohavice a slávnostná košeľa guayavéra. Bola to košeľa bohato zdobená výšivkami s veľkým vreckom na prsiach a dvoma veľkými bočnými vreckami. Nosila sa navrch nohavíc. Medzi príchodiacimi od brány som zbadal chlapíka môjho vzrastu v svetlých nohaviciach a bielej guayavére. Mal svetlé kučeravé vlasy a slovanskú tvár. Pre mňa to bol typický Rus. Po rusky som ho privítal a predstavil som sa mu, že som Marian. On mi po rusky odpovedal, že sa vola Josif. Cítil som povinnosť ho pozvať na nejaký drink na privítanie, tak som mu povedal: „Što, Josif, popijom čuť-čuť na družbu?“ Odpovedal krátko: „Da popijom.“ Podišli sme k stánku, kde náš šofér robil výčapníka. Ja som sa s ním poznal, tak som ho požiadal, aby nám nalial dva čisté rumy (na Kube sa pilo prevažne „Trágo“, poldeci rumu doliate kolou). Náš výčapník dobre poznal nás aj Rusov. Vedel, že radi pijeme čistý rum. Nalial nám riadne dávky, tak sme to do seba prevrátili a znovu sme sa rozprávali o všeličom. Zavolal som ho k stolu, aby sme si trochu zajedli. Veľmi si pochvaľoval aké je to chutné. Tak sme to vytrvale striedali, vypiť rum a „nemnožka pokušať“. Nejaký chlapík tam hral na harmonike. Ja som sa opýtal: „Josif, etu znaješ? Vypriagajte hlopci kone...“ Odpoveď bola: „Znaju.“ Začali sme spievať, harmonikár sa k nám pridal a neskôr aj mnohí prítomní. Vo chvíli hučala veľvyslancova záhrada ruským spevom. Naše časté chodenie k stánku sa začalo na nás prejavovať, ale sme sa nevzdávali. V družbe je potrebné vydržať. Už sme sa držali rukami okolo krku, ako starí dobrí kamaráti. Odrazu mi Josif povedal: „Mariančok, ja rodilsja v Bystrici.“ Ja som sa hlasite rozosmial. Opýtal sa ma, prečo sa smejem. Odpovedal som už po slovensky: „Preto sa smejem, že ja som sa narodil v Brezovici a sme Slováci a už tri hodiny rozprávame iba po rusky.“ Pochytil nás smiech, až sme sa dusili. Na to sme si ešte pripili, ale už iba malú dávku rumu. Sadli sme si k stolu a porozprávali sa. Jozef robil experta v cukrovaroch, čiže cestoval stále po celej Kube. Robil spolu s ruskými odborníkmi, preto dobre ovládal ruštinu. Mňa z predošlého bydliska v Coronele vozili mikrobusom počas troch mesiacov ruskí inžinieri na ministerstvo. Pracovali na oddelení povrchového dobývania. Pri nich som si oprášil vedomosti z dvadsaťročného štúdia ruštiny v školách a celkom obstojne som už po rusky rozprával. Možno, že niečo sme nesprávne vyslovili, ale nezbadali sme to, lebo sme si trochu otupili našu pozornosť rumom. Na našej príhode sa dobre pobavili aj naši kamaráti, keď sme im ju vyrozprávali. S Jozefom sme sa spriatelili a keď sme sa potom stretli v meste, vždy sme sa pozdravili po rusky. „Zdrastvuj tavariš, skaži kak paživaješ?“ Stále sme sa zasmiali na našej podarenej stretávke v ruskom jazyku.
Ing. Marian Slavkay
(POKRAČUJEME)


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-