V Československej kolónii nás bolo asi 120 rodín rozmiestnených po celej Kube. Mali sme založené aj rodičovské združenie, ktorého predsedom bol Jano Tabák, geológ zo Žiliny. Na koniec školského roku sme deťom v našej škole urobili malú slávnosť. Naše ženy napiekli zákusky, torty, narobili obložené chlebíčky, zakúpili sme dobré limonády, na Kube zvané „Refresco“. Učitelia pripravili pre deti zábavný program, takže deti aj my rodičia sme strávili veľmi pekný deň. Takýto koniec školského roku sa veľmi zapáčil predsedovi rodičovského združenia Jánovi Tabákovi. Pri jednom stretnutí s pánom veľvyslancom Chudíkom navrhol, aby sme pozvali profesorský zbor z ruského gymnázia na posedenie s občerstvením, čo by bolo poďakovanie za to, že nám nezištne vyučujú deti. Pán veľvyslanec bol veľmi dobrý človek. Tento návrh podporil a prisľúbil, že nám dá k dispozícii záhradu v jeho rezidencii, prispeje nám k pohosteniu jednou krabicou bieleho rumu Havana Club a pridá ešte dva krabice piva Plzenský Prazdroj. V našom obchode vo Foxe sme vybavili s vedúcim, aby nám zabezpečil tri celé bravčové stehná a 12 kurčiat. Naše ženy sa pustili do práce. Ja som im stehná vykostil a oni z toho mäsa narobili všelijaké dobroty. Rezne, fašírky, mäsové záviny. Kurčatá rozštvrtili a povyprážali v trojobale. Každá zo žien napiekla zákusky. Misy so zákuskami boli pestré, výber ako v cukrárni, lebo každá zo žien piekla niečo iné. Čo najviac všetci ocenili, bol čerstvo napečený domáci chlieb, lebo kubánský chlieb bol biely a sladký ako koláč. Nezabudli ani na rôzne šaláty a kyslé uhorky. Keď to všetko prestreli na pripravené stoly v záhrade, vyzeralo to ako na bohatej grófskej svadbe. Museli sme uznať, že naše ženy sú šikovné, dokážu sa spojiť a pripraviť také veľkolepé pohostenie. Ocenil to aj náš pán veľvyslanec, ktorý sa prišiel pozrieť na prípravu a neodmietol ani ponuku, aby ochutnal niečo z týchto dobrôt. Nedal sa núkať a dobre si zajedol z domácich špecialít. Najviac mu chutil domáci chlieb. Poďakoval sa, poprial nám príjemné posedenie a odišiel do svojej rezidencie. V tieni stromov bol postavený stánok, ktorý slúžil ako výčap. Tam bolo uložené pivo, rum, refreská a každý si mohol pýtať čo chcel. Službu v stánku mal šofér, ktorý vozil naše deti do škôl. Bol to zavalitý dobrosrdečný černoch s večným úsmevom na perách. V stanovený čas sme sa tam zišli všetci zainteresovaní. Jano Tabák nám dal takéto inštrukcie: profesori a profesorky z ruského gymnázia prídu autobusom. Pri vchode každej žene dáte karafiát. Mal ich pripravené vo vedre s vodou a každý z nás chlapov nech sa ujme jedného profesora, aby sa o neho staral celé odpoludnie.

Konečne došiel autobus. Vystupovali z neho pedagógovia. Predomnou sa utvoril hlúčok chlapov, ktorí postupne doprevádzali jedného z príchodiacich profesorov. Spoločenským oblečením na Kube boli nohavice a slávnostná košeľa guayavéra. Bola to košeľa bohato zdobená výšivkami s veľkým vreckom na prsiach a dvoma veľkými bočnými vreckami. Nosila sa navrch nohavíc. Medzi príchodiacimi od brány som zbadal chlapíka môjho vzrastu v svetlých nohaviciach a bielej guayavére. Mal svetlé kučeravé vlasy a slovanskú tvár. Pre mňa to bol typický Rus. Po rusky som ho privítal a predstavil som sa mu, že som Marian. On mi po rusky odpovedal, že sa vola Josif. Cítil som povinnosť ho pozvať na nejaký drink na privítanie, tak som mu povedal: „Što, Josif, popijom čuť-čuť na družbu?“ Odpovedal krátko: „Da popijom.“ Podišli sme k stánku, kde náš šofér robil výčapníka. Ja som sa s ním poznal, tak som ho požiadal, aby nám nalial dva čisté rumy (na Kube sa pilo prevažne „Trágo“, poldeci rumu doliate kolou). Náš výčapník dobre poznal nás aj Rusov. Vedel, že radi pijeme čistý rum. Nalial nám riadne dávky, tak sme to do seba prevrátili a znovu sme sa rozprávali o všeličom. Zavolal som ho k stolu, aby sme si trochu zajedli. Veľmi si pochvaľoval aké je to chutné. Tak sme to vytrvale striedali, vypiť rum a „nemnožka pokušať“. Nejaký chlapík tam hral na harmonike. Ja som sa opýtal: „Josif, etu znaješ? Vypriagajte hlopci kone...“ Odpoveď bola: „Znaju.“ Začali sme spievať, harmonikár sa k nám pridal a neskôr aj mnohí prítomní. Vo chvíli hučala veľvyslancova záhrada ruským spevom. Naše časté chodenie k stánku sa začalo na nás prejavovať, ale sme sa nevzdávali. V družbe je potrebné vydržať. Už sme sa držali rukami okolo krku, ako starí dobrí kamaráti. Odrazu mi Josif povedal: „Mariančok, ja rodilsja v Bystrici.“ Ja som sa hlasite rozosmial. Opýtal sa ma, prečo sa smejem. Odpovedal som už po slovensky: „Preto sa smejem, že ja som sa narodil v Brezovici a sme Slováci a už tri hodiny rozprávame iba po rusky.“ Pochytil nás smiech, až sme sa dusili. Na to sme si ešte pripili, ale už iba malú dávku rumu. Sadli sme si k stolu a porozprávali sa. Jozef robil experta v cukrovaroch, čiže cestoval stále po celej Kube. Robil spolu s ruskými odborníkmi, preto dobre ovládal ruštinu. Mňa z predošlého bydliska v Coronele vozili mikrobusom počas troch mesiacov ruskí inžinieri na ministerstvo. Pracovali na oddelení povrchového dobývania. Pri nich som si oprášil vedomosti z dvadsaťročného štúdia ruštiny v školách a celkom obstojne som už po rusky rozprával. Možno, že niečo sme nesprávne vyslovili, ale nezbadali sme to, lebo sme si trochu otupili našu pozornosť rumom. Na našej príhode sa dobre pobavili aj naši kamaráti, keď sme im ju vyrozprávali. S Jozefom sme sa spriatelili a keď sme sa potom stretli v meste, vždy sme sa pozdravili po rusky. „Zdrastvuj tavariš, skaži kak paživaješ?“ Stále sme sa zasmiali na našej podarenej stretávke v ruskom jazyku.
Ing. Marian Slavkay
(POKRAČUJEME)

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-