Voľným okom sa podsádzka nedala rozoznať od rudy, lebo pri selektívnom dobývaní starci partie s pyritovými žilníkmi použili na podsádzku vyrúbaných priestorov. Aj v starej podsádzke sa blyšťali žilníčky pyritu a niektorí novodobí haviari ich považovali za chalkopyrit. Preto sme z nášho výrobného útvaru museli často fárať na dobývky, aby sme ustrážili predpísanú kvalitu rudy na meď.
Došiel som na nárazisko šachty Baptista.
Tam už čakalo asi dvadsať baníkov, lebo narážači robili prehliadku šachty. Musím povedať, že v Smolníku ju zodpovední pracovníci každodenne poctivo vykonávali. Zo šachty sa ozývalo tlmené klopkanie. To pracovníci stojaci na streche klietky, pri pomalej rýchlosti klietky sekerkami udierali na sprievodnice, aby zistili či nie sú niekde uvoľnené. Ako sa klietka približovala k nárazisku, zvuk klopkania silnel. Klietka zastala na nárazisku, pracovníci zišli zo striešky dolu. Pozobliekali si gumené šaty aj s rybárskym klobúkom a tým pádom sa mohla začať jazda mužstva. Medzi čakajúcimi chlapmi stál aj mladý šikovný baník Frico.
Bol to dobrý, šikovný mladý pomocný haviar,
o ktorom sa vedelo, že až chorobne žiarli na svoju manželku Marienu. Stále ju obviňoval, že sa stýka s tým alebo s oným a takto jej strpčoval život. Mariena bola skromná žienka, pracovala v „Tabakovej“ na dve zmeny, starala sa o dve malé deti. Každé ráno vstávala o pol piatej, aby mu urobila raňajky a zabalila
desiatu do práce. Vystrojila deti do školy a utekala do fabriky na zmenu. Bývali v baníckej bytovke na prízemí, v kuchyni sa ráno svietilo. Záclony na oknách nemali, takže okoloidúci na rannú zmenu mohli vidieť čo sa v kuchyni robí. Prví baníci už sfárali, keď sa ozval za nami dupot. Nejaký opozdilec utekal ku šachte, aby nezmeškal fáranie mužstva. Dobehol celý udychčaný a keď zbadal Fríca tak sa ho opýtal: „Ty si tu?“ Frico odvrkol: „Kde by som mal byť?“ Prišelec povedal, že zaspal, tak celou cestou utekal do práce. Vraj keď bežal okolo ich bytu, tak ho videl v pyžame, ako stojí pri šporáku a manželku objíma okolo pliec. Frico zbledol ako stena, zapol si lampu na prilbe a stačil zakričať: „Povedzte vedúcemu, že dnes mám dovolenku,“ a už sme počuli iba dupot jeho gumákov po štôlni. Kamarát Frica z pracoviska sa spýtal, či ozaj bol nejaký chlap pri Fricovej žene. Opozdilec sa iba zasmial a povedal, že si z Frica iba vystrelil, lebo tak chorobne žiarli, že svoju manželku tým úplne zničí. „Teraz bude ako sprostý bežať celou cestou, aby konečne chytil toho vymysleného milenca svojej ženy.“ Možno potom z tej choroby vytriezvie.
Baníci sú ako rodina.
Niekedy je potrebné niektorého člena aj drastickejším spôsobom dostať zo šikmej plochy na rovinu. Bolo to aj v prípadoch, keď niektorý baník sa spustil, začal sa ožierať a vynechávať zmeny, ihneď zariadili u vedúceho, aby takého lajdáka zadelil iba na podradné práce, až do tej doby, pokým mu veľmi malé zárobky nevyčistia rozum. Aj Frico, keď došiel späť okolo deviatej k šachte, bol od hanby červený ako uvarený rak. Narážači boli starší chlapi, tak mu riadne vyčistili žalúdok. Povedali mu, že je dobrý robotník, ale s tou sprostou žiarlivosťou robí zo seba vola. Každému je na smiech. Vysvetlili mu, že keby ho manželka chcela oklamať, tak ho oklame tak, že to nikto nebude vedieť. Povedali mu, že Marienu poznajú od malička, je ku každému milá a rada sa s každým porozpráva, on to však považuje za neveru. Taký starý ujo mu povedal: „Zaslúžil by si si riadnu po papuli, aby sa ti rozsvietilo v to chorom mozgu. Stará sa o deti, o teba a ešte aj robí v Tabakovej na dve zmeny. Je načase, aby si sa zobudil.“ Potom ho pustili dolu, aby išiel na pracovisko, lebo predák povedal, že keď sa vráti, aby prišiel k nemu. Predák ho tiež zjazdil na pracovisku. Frico sa od tejto príhody úplne zmenil. Bolo ich vídať v nedeľu celú rodinku na prechádzke, zašli si aj do „Šoltésky“ na pivo, deťom kúpili nejaké cukríky a takto spoločne strávili sviatočný deň. Nakoniec sa žiarlivosť celkom vytratila a rodinka žila v dobrej pohode.
Banícky kolektív je taký, že dokáže vyriešiť problémy svojich členov a v prípade potreby aj zmieriť rozhnevaných kamarátov, lebo v bani nikto nevie, kedy jeden od druhého bude potrebovať pomoc.
Píše: Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-