Voľným okom sa podsádzka nedala rozoznať od rudy, lebo pri selektívnom dobývaní starci partie s pyritovými žilníkmi použili na podsádzku vyrúbaných priestorov. Aj v starej podsádzke sa blyšťali žilníčky pyritu a niektorí novodobí haviari ich považovali za chalkopyrit. Preto sme z nášho výrobného útvaru museli často fárať na dobývky, aby sme ustrážili predpísanú kvalitu rudy na meď.
Došiel som na nárazisko šachty Baptista.
Tam už čakalo asi dvadsať baníkov, lebo narážači robili prehliadku šachty. Musím povedať, že v Smolníku ju zodpovední pracovníci každodenne poctivo vykonávali. Zo šachty sa ozývalo tlmené klopkanie. To pracovníci stojaci na streche klietky, pri pomalej rýchlosti klietky sekerkami udierali na sprievodnice, aby zistili či nie sú niekde uvoľnené. Ako sa klietka približovala k nárazisku, zvuk klopkania silnel. Klietka zastala na nárazisku, pracovníci zišli zo striešky dolu. Pozobliekali si gumené šaty aj s rybárskym klobúkom a tým pádom sa mohla začať jazda mužstva. Medzi čakajúcimi chlapmi stál aj mladý šikovný baník Frico.
Bol to dobrý, šikovný mladý pomocný haviar,
o ktorom sa vedelo, že až chorobne žiarli na svoju manželku Marienu. Stále ju obviňoval, že sa stýka s tým alebo s oným a takto jej strpčoval život. Mariena bola skromná žienka, pracovala v „Tabakovej“ na dve zmeny, starala sa o dve malé deti. Každé ráno vstávala o pol piatej, aby mu urobila raňajky a zabalila
desiatu do práce. Vystrojila deti do školy a utekala do fabriky na zmenu. Bývali v baníckej bytovke na prízemí, v kuchyni sa ráno svietilo. Záclony na oknách nemali, takže okoloidúci na rannú zmenu mohli vidieť čo sa v kuchyni robí. Prví baníci už sfárali, keď sa ozval za nami dupot. Nejaký opozdilec utekal ku šachte, aby nezmeškal fáranie mužstva. Dobehol celý udychčaný a keď zbadal Fríca tak sa ho opýtal: „Ty si tu?“ Frico odvrkol: „Kde by som mal byť?“ Prišelec povedal, že zaspal, tak celou cestou utekal do práce. Vraj keď bežal okolo ich bytu, tak ho videl v pyžame, ako stojí pri šporáku a manželku objíma okolo pliec. Frico zbledol ako stena, zapol si lampu na prilbe a stačil zakričať: „Povedzte vedúcemu, že dnes mám dovolenku,“ a už sme počuli iba dupot jeho gumákov po štôlni. Kamarát Frica z pracoviska sa spýtal, či ozaj bol nejaký chlap pri Fricovej žene. Opozdilec sa iba zasmial a povedal, že si z Frica iba vystrelil, lebo tak chorobne žiarli, že svoju manželku tým úplne zničí. „Teraz bude ako sprostý bežať celou cestou, aby konečne chytil toho vymysleného milenca svojej ženy.“ Možno potom z tej choroby vytriezvie.
Baníci sú ako rodina.
Niekedy je potrebné niektorého člena aj drastickejším spôsobom dostať zo šikmej plochy na rovinu. Bolo to aj v prípadoch, keď niektorý baník sa spustil, začal sa ožierať a vynechávať zmeny, ihneď zariadili u vedúceho, aby takého lajdáka zadelil iba na podradné práce, až do tej doby, pokým mu veľmi malé zárobky nevyčistia rozum. Aj Frico, keď došiel späť okolo deviatej k šachte, bol od hanby červený ako uvarený rak. Narážači boli starší chlapi, tak mu riadne vyčistili žalúdok. Povedali mu, že je dobrý robotník, ale s tou sprostou žiarlivosťou robí zo seba vola. Každému je na smiech. Vysvetlili mu, že keby ho manželka chcela oklamať, tak ho oklame tak, že to nikto nebude vedieť. Povedali mu, že Marienu poznajú od malička, je ku každému milá a rada sa s každým porozpráva, on to však považuje za neveru. Taký starý ujo mu povedal: „Zaslúžil by si si riadnu po papuli, aby sa ti rozsvietilo v to chorom mozgu. Stará sa o deti, o teba a ešte aj robí v Tabakovej na dve zmeny. Je načase, aby si sa zobudil.“ Potom ho pustili dolu, aby išiel na pracovisko, lebo predák povedal, že keď sa vráti, aby prišiel k nemu. Predák ho tiež zjazdil na pracovisku. Frico sa od tejto príhody úplne zmenil. Bolo ich vídať v nedeľu celú rodinku na prechádzke, zašli si aj do „Šoltésky“ na pivo, deťom kúpili nejaké cukríky a takto spoločne strávili sviatočný deň. Nakoniec sa žiarlivosť celkom vytratila a rodinka žila v dobrej pohode.
Banícky kolektív je taký, že dokáže vyriešiť problémy svojich členov a v prípade potreby aj zmieriť rozhnevaných kamarátov, lebo v bani nikto nevie, kedy jeden od druhého bude potrebovať pomoc.
Píše: Ing. Marian Slavkay
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.