Niečo sme mu porozprávali a on nám potom ukázal do kúta, kde bolo asi 12 vŕtačiek a zbíjačiek. „Chlapci, toto za dva dni muši byc hotove. Vyfasoval som vám aj drocené kefy, bo daktoré mašiny sú barz zahardzavené. Tak hnedka še ulapce do roboty!“ Stále sa usmieval. Topánky nespomínal, ale sme začínali tušiť, že tie zahrdzavené zbíjačky a vŕtačky budú asi zo šrotoviska. Baníci si svoje vŕtačky opatrovali, mazali olejom, takže nemohli byť v takom stave. Začali sme v nafte umývať najprv tie vŕtačky, čo sme vedeli, že sú z banských pracovísk. Nafta už bola veľmi špinavá, čierna. Mali sme hrubé štetce na umývanie. Keď sme si dali vŕtačky do zveráka a začali sme povoľovať spojovacie skrutky, náš majster prišiel pomaly k nám. Boli sme sústredení na prácu. On vybral namočené štetce z nafty a naraz obidvom nám čľapol štetcami na krk a dobre ich pritlačil, že nafta nám stiekla až do trenírok. Chvíľu sme nevedeli, čo robiť. Andy sa rýchlo spamätal, začal utekať a ja za ním. Obehli sme idúci kompresor. Postavili sme sa za obrovské rotujúce koleso kompresora. Náš majster dostal strach, ihneď vypol motor kompresora. Kompresor zotrvačnosťou ešte chvíľu išiel, potom zastal. Majster celý bledý nám volal: „Chlapci, poce von ztadzi (odtiaľ), ja už vám nič nezrobim, lem poce od teho kolesa!“ Pomaly sme vyšli so zvesenými hlavami. Majster nám ukázal na lavičku pri stole, kde sme zvykli desiatovať. Sadli sme si a on spustil: „Chlapci, srandy sú srandy, aľe toto už stranda nebula. Keby vtedy, jak sce buli za kolesom spadol remeň, co poháňa kompresor, ta vás tam zabije a mne by zavreli do basy. To už ňe sce v škoľe, ale v roboce. Tak mušice už uvažovac, že co robice. No už to ochabime (necháme) tak. Mne še prilepili štrimfľe v topánkoch a vy mace čarné uši aj kark, ta sme už vyrovnané.“ Zmierili sme sa s tým a uvažovali, ako nám to celkom hladko prešlo.
Pán Gaduš sa nás asi chcel zbaviť, lebo na druhý deň nás dolný Marcin zadelil do bane. Dal nás k veľmi dobrému baníkovi. Bol to goral, volal sa Suržín. Zo začiatku sme mu veľmi nerozumeli, lebo rozprával goralským nárečím. Dal nás prehadzovať rudu v rúbaní v kapse, ktorú volali „ferhava“. Výška rudy bola asi 60-70 cm, čiže lopatou bolo treba hádzať po kľačiačky. Ruda sa prehadzovala až do chodby, kde sa nakladala do vozíkov. Vozíky sme odtláčali ručne až k hlavnej úpadnici, kde sa pripojili na lanovku. Počva (podložie) v rúbani bola hladká, že sa po nej lopata dobre šmýkala. Ruda však bola ťažká a po hodine práce sme mali na rukách pľuzgiere, bolel nás chrbát aj kolená. Predák nám povedal, aby sme si odpočinuli, že zajtra nám vyfasuje kolenačky. Po 10 minútovej prestávke sme začali znovu prehadzovať. Zobliekli sme si kabáty, poskladali a podložili pod kolená, aby nás to tak netlačilo. Prehadzovali sme rudu ďalej. Keď sme vyložili všetku odstrelenú rudu a naložili vozy, mohli sme sa v chodbe povystierať. Desiatovali sme, hoci už bolo okolo jedenástej hodiny. Potom prišla príprava na vŕtanie. Zaniesli sme do rúbania dosku, vrtáky a predák pripravil vŕtačku. Vŕtačku sme položili na dosku a predák ju pri vŕtaní, sediac na doske, tlačil nohami. Za neho si sadol jeden z nás chrbtom k nemu, tým sme mu robili oporu, aby mohol nohami lepšie tlačiť vŕtačku. Druhý mal za úlohu sledovať ako to robí, ako narába s vŕtačkou. Potom sme sa na doske vymenili. Pri vŕtaní sme si prakticky oddýchli, iba si obzerali doráňané dlane s popukanými pľuzgiermi. Keď boli diery dovŕtané, ukázal nám, ako z nich vyškrabať prach. Doniesol škrabku, ktorá sa volala „krikal“. Bolo to guľaté železo, asi 1,5 metra dlhé, prierezu asi osem milimetrov. Na konci bolo rozklepané a zahnuté. Jeden z nás čistil diery, druhý odpratával náradie, ktoré bolo porebné trochu očistiť od prachu, hadicu stočiť a povešať na drevený stojan so železnými hákmi.
Predák pripravoval trhaviny na nabíjanie vrtov. Zo začiatku nás k príprave nebral, mohli sme ho len pozorovať z lavičky. Sám ponosil trhaviny do „ferhavy“ a dreveným nabijakom (drevená guľatá tyč priemeru asi 2,5 cm, dlhá 1,5 m) začal vrty nabíjať. Svietili sme mu, sledovali a pozorovali, ako to robí. Keď vrty nabil a dal upchávku z hliny (boli to šúľky z hliny, ktoré sme pred nabíjaním urobili), všetci sme si sadli na lavičku. Predák si zafajčil a ponúkal aj nás, aby sme si „zakrútili“ do papierika. Tabak a papieriky mal v malej drevenej skrinke. Čo sa nám páčilo, bol vzorný poriadok na pracovisku. Na chodbe sa nesmelo nič odhodiť, všetko smetie sme hádzali do vozíka. Potom vybral z kabáta hodinky, bolo pol druhej. Vliezol do rúbania, zapálil zápalné šnúry („cindry“) a pobrali sme sa k úpadnici. Keď začali nálože vybuchovať, predák ích počítal: „Jeden, dva...,“ až po osem, potom spokojne povedal: „išli všetky.“ Dozneli výbuchy, ihneď sme sa chceli pohnúť hore úpadnicou. Okríkol nás, že ešte lanovka nestojí. Keď zastala, znovu sme museli čakať, až kým pôjde „dolný“ hore s ostatnými baníkmi. Po zastavení lanovky, asi o 5-7 minút, sme videli prichádzať zdola veľa svetielok, ale iba jedno blýskalo. Bola to lampa pána dolného, pretože on mal na lampe mosadzný reflektor. Prišli k nám a my sme sa pripojili k sprievodu. Po tejto prvej šichte v bani sme prišli na učilište, naobedovali sme sa, okúpali a ľahli spať. Boli sme unavení, ale hrdí na to, že sme ako prví pracovali v bani pod zemou. Zobudili sme sa až pred večerou. Cítili sme sa dolámaní a dlane nás poriadne pálili.
Na druhé ráno sme už nešli do práce ako hrdinovia. Niesli sme si po dva kapesníky, aby sme si mohli obviazať dlane na miestach, kde sme mali popraskané pľuzgiere. Po „feleze“ sme išli so Suržinom do bane, tichučko a krotko. Stále sa nás po goralsky vypytoval ako sme spali, či nás nebolia ruky, ako sa nám páči baňa. Naše odpovede boli tiché a vo všetkom kladné. Nepriznali sme sa, že je to inak.
Keď sme prišli do rúbania a pozreli do „ferhavy“, uvideli sme dvakrát takú veľkú kopu rudy ako bola včera. Iba nás striaslo. Predák vytiahol z batoha úplne nové, kožené kolenačky a víťazoslávne nám ich podaroval. Povedal, že budeme kľačať ako vo vatičke, takže môžeme lepšie hádzať rudu v rúbaní. Pripli sme si ich s remencami na kolená, zobrali lopaty a bez slova vliezli do ferhavy prehadzovať rudu. Potajomky sme si vreckovkami obviazali zráňané dlane a začali prehadzovať. Predák tiež vzal lopatu a začal prehadzovať z najvzdialenejšieho konca k nám. Hádzal plné lopaty, dosť rýchlo, ledva sme stačili rudu hádzať na chodbu. Hoci rudy bolo viac ako predošlý deň, stačili sme to prehádzať a naložiť do vozov takmer o polhodinu skôr ako prvý deň. Predák bol s nami spokojný. Zapísal si do notesa, že sme naložili pätnásť vozov. Povedal nám, že máme o päť vozov viac ako včera. Vysvetlil, že na pracovisku máme normu, koľko ton rudy máme za mesiac vydať. Na učňa je stanovené 60% z normy baníka v rúbaní. Denne nám treba vydať aspoň 12 vozov rudy, aby sme splnili normu. Ak vydáme viac, splníme normu vyššie a bude lepšia výplata.
Týždeň ubehol ako voda a my sme si pomaly privykli na túto prácu. Celý budúci týždeň sme mali školu. Počas týždňa sme sa tešili na baňu znovu. V pondelok, keď sme prišli na baňu, zbadal nás náš bývalý majster Gaduš z kompresorovne. Mal dvoch nových baníckych učňov, ktorí práve vynášali zhrdzavené vŕtačky do šrotu. Rýchlo nám to zaplo, že tie zhrdzavené vŕtačky nám chcel dať rozoberať iba za trest. Keď sme prechádzali okolo neho, tak sa nás ironicky spýtal: „Ta co, chlapci, lepši robic v bani jak tu v kompresorovni mašiny rozbirac?“ Odpovedali sme mu, že pre nás je to lepšie, pretože my chceme byť baníci. Začali sme ho podozrievať, že to zadelenie do rúbania on navrhol „dolnému Marcinovi“, aby sa nám trochu pomstil. Či to bolo tak, alebo onak, nikdy sme sa nedozvedeli. Už sme robili druhý mesiac a Suržin bol s nami spokojný, hoci sa ukázalo, že Andy bol skôr na vylomeniny ako na „lásku k lopate“. Robil však dobre, lebo musel. Ulievať sa nedalo. Raz nám predák kázal, aby sme na šichtu vyniesli do opravy vŕtačku (mašinu, ako ju baníci nazývali) pánu Gadušovi, nech sa na ňu pozrie, lebo sa zasekávala. Niesol som ju ja. Keď sme boli na povrchu, Andy pýtal vŕtačku, že on ju dá do opravy, ale aby som išiel s ním. Dal som mu ju. Zobral ju na plece, vystrel sa, nasadil výraz tváre ako riaditeľ závodu. Vošli sme do kompresorovne. On na pána majstra rozkazovačne spustil: „Pán majster, tá mašina sa zasekuje, zajtra ráno nech je hotová, lebo ideme vŕtať do kameňa v chodbe. To Vám odkazuje pán predák Suržin a aj pán „dolný Marcin“. Dnes bol u nás na pracovisku a prikázal, že zajtra musí byť ten kameň v chodbe odstrelený.“ Keď majster Gaduš počul, že aj pán dolný to prikázal, tak celkom úctivo povedal: „Ráno price po mašinu, budze hotová.“ Keď sme odchádzali ku autobusu, Andy sa smial po celej ceste. Hovoril mi, že starý Gaduš ani domov nepôjde, zostane robiť mašinu. To má za tú naftu na našich ušiach.
Ráno, keď sme išli po mašinu, bola hotová a vyblýskaná. Ihneď ju pripojil na hadicu pred kompresorovňou a preskúšal. Išla ako hodinky. Potom povedal: „Jaké su z vás už baníci, ta lem se snažce a pozdravce pana Suržina.“ Pozdravili sme, Andy si vyložil mašinu na plece a kráčali sme dolu úpadnicou na pracovisko. Medzitým sa pripravoval pre nás učňovský revír. Nachádzal sa nad úrovňou hlavnej úpadnice. Bolo tam asi päť porubov (pracovisko, kde sa dobýva ruda). Doprava vozíkov k hlavnej úpadnici bola dvojkoľajnou zvážnou s úklonom asi štyridsať stupňov. Hore bol umiestnený dvojbubnový brzdiaci vrátok. Na spodku zvážnej sa na lano zapol prázdny vozík a na vrchu na druhej koľaji plný vozík. Ten sa pomaly zatlačil na uklonenú koľaj. Po odbrzdení sa plný vozík pohol a svojou váhou začal ťahať prázdny vozík hore. Bola to doprava rudy bez potreby energie. Rýchlosť dopravy sa regulovala iba brzdením vrátku.
Počas prípravy učňovského revíru sme boli všetci zadeľovaní na rôzne pracoviská. Pán dolný Marcin mal dokonalé informácie o tom, ako sa ten-ktorý učeň na pracovisku osvedčil. My sme sa u Suržina naučili dobre robiť všetky potrebné práce v rúbani. Často nás nechal samých, aby sme vŕtali. Pomáhali sme už aj pri nabíjaní vrtov a odpaľovaní náloží.
Pred zadelením na učňovský revír, dolný Marcin zhromaždil všetkých učňov vo „felezcímre“ (miestnosť, kde sa robil zápis). Oznámil nám návrh na zadelenie. Vymenoval piatich predákov na jednotlivé pracoviská. Medzi nimi sme boli aj my s bratom Mirom. Každý predák si mohol vybrať troch kamarátov do partie. Ja som si vybral Fera Balaňana, Janka Orolína a Fedora Matviaka (sme na fotke v Hôrke, pri autobuse). Brat si vybral tiež svojich kamarátov s ktorými býval na izbe. Oni už boli starší a silnejší chlapci. Môj kamarát Andy sa do rúbania nehrnul. Radšej chcel robiť pri doprave. Pri zadeľovaní ostatných prišiel rad na takého malého chlapca, volal sa Kikcio. V skúšobnej dobe pracoval na povrchu pri banskej doprave. Tam si zvykol a práca sa mu páčila. Zamestnanci s ním boli spokojní. Dolný ho chcel zadeliť do bane k doprave na zvážnu. Kikcio to odmietol. Povedal, aby ho zadelil ku doprave na povrchu, kde doteraz pracoval. Dolný mu začal vysvetľovať, že banský učeň musí pracovať aj na pracoviskách v podzemí. Kikcio odpovedal, že do bane nepôjde. Na otázku dolného, že prečo, odpovedal jednoducho: „Ta co, som myš, žeby som išol do dzíry?“ Jeho zdôvodnenie vyvolalo nával smiechu medzi nami. Vybojoval si však svoje miesto. Celý ten čas, ktorý som strávil v učilišti pracoval pri „ťažbe na povrchu“. Práca v učňovskom revíre sa rozbehla. Jednotlivé kolektívy v rúbani medzi sebou súťažili. Mali sme dobrých inštruktorov z radov starších baníkov. Práca nám išla dobre. Mali sme stanovené normy a vedeli sme koľko ton rudy máme vydať, aby sme splnili predpísanú normu. Výsledky súťaže boli zverejňované na nástenkách. Najlepší kolektív bol brata Mira a náš obsadil druhé miesto. Brat vedel dobre počítať percentá a vždy vedel ako nás predbehnúť v plnení normy.
Prišli Vianoce. Dostali sme voľno. Od 23. decembra do 9. januára. S Mirom sme domov cestovali vo sviatočných uniformách. Prišli sme do Prešova a šli sme navštíviť starých rodičov. Chceli sme sa im ukázať ako vyzeráme v baníckych uniformách. Idúc zo stanice sme stretli vojakov nováčikov. Boli sme v uniformách s brigadírkou. Oni nevedeli čo sme to za „šarže“, tak nás poslušne zdravili. Bolo nám do smiechu. Starí rodičia sa nám potešili a vypytovaniu nebolo konca kraja. Neboli spokojní, že robíme v bani. Boli veľmi nábožensky založení. Upokojili sa až vtedy, keď sme im povedali, že pred odchodom do bane sa celé osadenstvo modlí vo felezcimre. Modlitbu vždy začal po zápise vedúci bane (v baníckej reči naddolný alebo oberštajger). Potom sme sa rozlúčili a išli k autobusu do Tuhriny. Tam nás už čakali otec s mamkou. Boli celí natešení a rozradostení, že sme prišli. V našich krásnych uniformách sme vyzerali ako dôstojníci. V radostnej vrave sme došli domov. Všetko už bolo pripravené na vianočné sviatky. Rozvoniavali tam po celom byte koláče a iné dobrôtky. Na Štedrý deň nám mamka povedala, aby sme urobili stromček. My sme to s Mirom odmietli, pretože sme nechceli prísť o prekvapenie a radosť zo stromčeka. Naša mamka vedela stromček vyzdobiť veľmi pekne. Sviatky sme strávili v príjemnej domácej pohode. Dostali sme krásne šachy v peknej drevenej kazete, žolíkové karty, nejaké svetre a ponožky. Podľa mamky je pod Tatrami zima, tak to potrebujeme. Celé sviatky sme hrávali s otcom šachy, potom žolíka alebo šustra. Ja s otcom a Miro s mamkou. Boli to radostné Vianoce.
Po Novom roku Miro odišiel skôr, lebo išiel do Michaloviec ku Jožkovi Halásovi, ktorý ho pozval na návštevu. V januári, ôsmeho, som mal 16-te narodeniny. Otec bol pyšný, že už má takých veľkých synov. Na druhý deň som musel cestovať do Spišského Štiavnika. Ráno sme sa rozlúčili s mamkou a spolu s otcom sme cestovali autobusom do Prešova. Otec cestoval do Trebišova na služobnú cestu. Do Prešova sme dorazili okolo siedmej a vlak nám odchádzal niečo po deviatej hodine. Bola treskúca zima, tak sme vošli do kaviarne Lipa. Otec si dal čaj s rumom a pre mňa pýtal štamperlík nejakého likéru. Čašník trochu zaváhal, ale keďže poznal otca, doniesol mi ho. Otec sa vychvaľoval, že už mám šestnásť rokov a som baníkom. Posedeli sme si v teplej miestnosti. Asi pol hodinku pred odchodom vlaku sme sa pomaly pobrali na železničnú stanicu. Nastúpili sme do pristaveného vlaku. Boli v ňom novo vyrobené vozne s mäkkými koženkovými sedadlami. Obdivovali sme to, pretože staré vozne mali iba drevené lavičky. Došli sme do Kysaku. Rozlúčil som sa s otcom, ktorý cestoval ďalej. Prestúpil som na osobák Košice - Žilina. Keď sme sa rozlúčili, ešte som netušil, že ho vidím naposledy živého.
Na učilište som prišiel bez problémov. Miro aj s Jožom Halásom boli už tam. Ráno sme sfárali do bane, každý na svoje pracovisko. Okolo desiatej prišiel na naše pracovisko dolný Marcin s bratom Mirom a povedal mi, aby som robotu nechal, že ideme von. Vyfárali sme, zobral nás do kancelárie a povedal, aby sme išli na učilište sa preobliecť a cestovať do Prešova, lebo nám zomrel starý otec. Z Kišoviec do Kaštieľa sme šľapali pešo. Na učilišti sme sa preobliekli a stihli vlak na Košice. V Kysaku sme prestúpili. Do Prešova sme došli už po zotmení. Z veľkej stanice pešo až na Vajanského ulicu bolo ďaleko. Z chodenia sme boli značne unavení. Prišli sme k bráne a zazvonili. O chvíľku sa ozvali kroky a štrkotanie kľúča. Brána sa otvorila a ostali sme ako prikovaní prekvapením. Pred nami stál starý otec. Objal nás a povedal, že sme siroty. Nemohol som tomu uveriť, lebo som s otcom včera cestoval. Rozprával, smial sa, mal dobrú náladu, bol v pohode. A dnes je mŕtvy? Nechápal som, ako je to možné. Žiaľ, taká bola skutočnosť. Táto udalosť ovplyvnila naše budúce životy. Stratili sme oporu. Mamka nemala také možnosti, aby nás podporovala. Museli sme sa životom vo svete prebíjať a spoliehať sa sami na seba.
Po pohrebe sme sa vrátili do učilišťa. Ani sme sa nenazdali a rok sme mali za sebou. Posledný augustový týždeň roku 1951 nám na učilišti oznámili, že závod vybral najlepších učňov, aby išli študovať na Priemyselnú školu banícku v Spišskej Novej Vsi. Učňom, ktorí urobia prijímacie skúšky a budú na školu prijatí, závod poskytne štipendium počas dvojročného štúdia. Medzi učňami, ktorých vybrali som bol aj ja a Miro. Mal som rád prácu v bani. Ako druhoročiak som dostával 80% zo sadzby baníkov. Začínal som byť trošku frajer. Už mi neboli dobré poltopánky z učilišťa. Kúpil som si z výplaty moderné poltopánky, populárne budapeštianky. Začal som si kupovať aj iné košele a kravaty. Vychovávatelia sa na mňa hnevali za to, že som nenosil predpisové topánky, košele a kravaty k uniforme. Miesto školy na učilišti som chodil robiť do bane, lebo sa mi páčilo pracovať a viac zarábať. Odmietol som ísť na skúšky, nechcelo sa mi učiť. Brata Mira bez problémov prijali a v septembri nastúpil na štúdium. Podľa tej mojej tretej sudičky som prvýkrát v živote riadne zakopol a spadol. Sám som si nevedomky podložil nohu. Ubehli dva mesiace. Prišiel za mnou vychovávateľ pán Parajňák a povedal mi, aby som išiel na doplnkové skúšky do PŠB v Spišskej Novej Vsi, lebo ešte nemajú potrebný počet žiakov. Bolo to začiatkom novembra. Presviedčal ma, že táto škola mi v živote veľa pomôže, že banských technikov je málo, alebo môžem v učilišti pôsobiť ako inštruktor alebo vychovávateľ. Presvedčil ma a ja som na tie skúšky išiel. Pán profesor Haberland si ma podal na skúškach z matematiky. V rovniciach som zabral, ale percentuálny počet som nejako zbabral. Nakoniec vyhlásil, že som vyhovel, ale tie percentá sa musím doučiť. Ako-tak som obstál aj zo slovenčiny. Bol som prijatý. Zadelili ma do triedy, kde bol aj brat Miro. Nevedel som čo teraz, ale budúci spolužiaci ma prehovárali, aby som prišiel. Boli to veľmi sympatickí chlapci. Keď som sa vracal vlakom do Štiavnika, rozhodol som sa, že na tú školu pôjdem. Keď som to oznámil pánovi Parajňákovi, potešil sa. Na druhý deň som si zbalil svoje veci, rozlúčil sa s kamarátmi, vychovávateľmi a odišiel študovať na Priemyselnú školu banícku v Spišskej Novej Vsi (PŠB). Toto rozhodnutie zohralo v mojom živote veľkú úlohu. Začala sa etapa môjho dozrievania a dospievania. Začala škola, na ktorú so spolužiakmi najradšej spomíname. Dala nám veľmi dobrý základ do života.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-