Želám vám veľa zaujímavých zážitkov pri čítaní týchto príbehov pána Slavkaya, dnes žijúceho v Rožňave.
V starobe nám spomienky ožívajú
Hovorí sa, že staroba je choroba. Ani ja som sa tomu nevyhol. V januári 2017 som oslávil 82 rokov môjho života. Vážna choroba ma gniavi už takmer tretí rok. Pomoc som našiel v levočskej nemocnici a som im vďačný za to, že mi pomáhajú prežívať starobu. To ma prinútilo chodiť autom z Rožňavy cez Spišskú Novú Ves do Levoče, každé tri mesiace na preventívne lekárske kontroly. Za prechodom veľkej križovatky sa nachádza budova našej Priemyselnej školy baníckej a geologickej. Pri pohľade na našu Alma mater vždy zosmutniem. Budova je už roky zanedbávaná, ošúchaná, s rozpadajúcou sa omietkou a s nedbale zavesenou reklamou s červeným písmom na bielom plátne „na prenájom“. Cítim až ľútosť nad týmto zbedačeným stavom starej školy. Pripadá mi to, ako by tá budova smutne hľadela na mňa s výčitkou: „Koľkých som vás ja vychovala? Vedomosťami spojenými s praxou v okolitých baniach som vás vybavila do života. S tým, čo ste tu získali, ste sa dobre uplatnili v baníckej praxi a dosahovali ste veľké úspechy vo svojom zamestnaní doma a niektorí aj v zahraničí. Kde ste teraz všetci, keď ja potrebujem pomoc?“
Nemôžem sa s autom zastaviť, lebo v spätnom zrkadle vidím dlhú kolónu áut, čo ma tlačia dopredu. Sedím už na chodbe v levočskej nemocnici a čakám s kartou v ruke. Je tam veľa pacientov, musím vyčkať svoje poradie. V myšlienkach na školu sa odrazu ocitnem v našej triede 1. C, v júni v roku 1952. Mali sme hodinu mineralógie, kde nám pán profesor Ing. František Dojčák zaujímavo prednášal o treťohorných andezitových vyvrelinách. Pre rudné baníctvo treťohory znamenali veľmi veľa, lebo tieto andezitové vyvreliny boli doprevádzané hydrotermálnymi pochodmi, ktoré mali za následok bohaté polymetalické zrudnenia.
Vo veľkej miere sa šťastie priklonilo k okoliu Banskej Štiavnice, kde bolo veľmi bohaté zrudnenie na ložiskách komplexnej rudy s obsahom olova, zinku, antimónu, medi, striebra a zlata (galenit, sfalerit, antimonit, chalkopyrit, Ag a Au). Baníctvo tu bolo rozvinuté už v stredoveku a štiavnické ložiská mali celoeurópsky význam. Spomínam si, ako pán profesor povedal: „My sme toľko šťastia nemali v andezitových vyvrelinách, ktoré tvoria Slanské vrchy. Polymetalických rúd v Slanských vrchoch sa nachádza málo. Iba ortuťové ložisko v Merníku a menšie ložisko ortuťovej rudy sa našlo medzi obcami Zlatá Baňa a Dubník. V prieskumnej štôlni Nosger sa tiež našla ortuť, ale pre ťažbu to nebolo rentabilné.“
Potom sa však pán profesor zatváril dôležito a vyhlásil, že my však máme v Slanských vrchoch to, čo nemajú nikde v Európe. „Je to drahý opál,“ vyhlásil. „Nachádza sa v Dubníckych opálových baniach pri Prešove.“ Zaujímavo nám opísal históriu dobývania opálu, ktorý niektorí odborníci považujú za polodrahokam a iní za drahokam. V podstate je to kremeň s mikrodutinkami vyplnenými gelovitými roztokmi sfarbenými od rôznych minerálov, ktoré spôsobujú opálom zafarbenie celého spektra farieb pri každom ich pootočení. Nájdené opály sa brúsili a výhodne sa predávali po celej Európe, ba vyvážali sa aj do Ameriky. Dubníckym baniam však zazvonil umieráčik. V Austrálii sa objavili ložiska s veľkým výskytom drahého opálu. Austrálsky opál zaplavil celosvetový trh, lebo bol predávaný za oveľa nižšiu cenu. Aby sa obchodníci s opálom zbavili konkurencie dubníckeho opálu, rozšírili fámu, že slovenský opál prináša nešťastie a spôsobuje aj choroby. Tieto báchorky a silná konkurencia austrálského opálu donútili majiteľov Dubníckych opálových baní v roku 1922 ťažbu ukončiť.
Po skončení vyučovacej hodiny ostatní chlapci vybehli cez prestávku na dvor, ale ja si pamätám, že som ostal ako omámený sedieť v lavici. Kládol som si otázku za otázkou. Prečo ja som tie slávne bane nikdy nešiel pozrieť? Veď sme bývali v Tuhrinej, ktorá je vzdialená asi 3 – 4 km po lesnej ceste od Dubníka. Dokonca cez letné prázdniny sme v roku 1949 boli s bratom asi týždeň u Marcákovcov v dubníckej osade. Ujo Marcák bol dobrý priateľ nášho otca, ktorý bol v tom čase notárom v Tuhrinej. Marcák bol horárom aj starostom v osade Dubník, ktorá tiež patrila do notariátu v Tuhrinej. A tak som si hneď dal aj odpoveď. Spolu s bratom bolo vtedy baníctvo pre nás neznámym pojmom. Venovali sme sa štúdiu a každú voľnú chvíľu sme trávili v Letke, pri stavbe modelov lietadiel, alebo na letisku pri bezmotorovom lietaní. Potom sa to zmenilo. Bol som banícky učeň a študoval som na baníckej priemyslovke. Hltal som vedomosti z baníctva, geológie a mineralógie a cítil som, že baňa je pre mňa prioritou. Takmer vo všetkých okolitých baniach som už pracoval ako brigádnik. Z každej bane som si zobral nejakú praktickú skúsenosť.
Bleskovo som si urobil plán. Ako štipendista Mangánových baní Kišovce – Švábovce bol som povinný cez prázdniny odpracovať jednomesačnú brigádu v bani. Zarobím nejaké korunky a pôjdem na Dubník ohliadnuť si staré opálové bane, hútal som. Lákalo ma porovnať staré banské diela a dobývky so súčasným baníctvom. Išiel som za pánom profesorom Dojčákom do zborovne a zdôveril som sa mu so svojím plánom. Pán profesor sa potešil, že mám taký záujem o staré baníctvo, ale potom trochu zvážnel a začal hľadať vo svojej poličke nejakú knihu. Obrátil sa ku mne a s úsmevom držal v ruke brožúrku s popisom o dobývaní a následnom ukončení ťažobných prác v Opálových baniach. Nalistoval zmenšeninu banskej mapy z úvodnej chodby Jozef. V dobývacom poli bola taká spletitosť chodieb v jednotlivých obzoroch, že nebolo možné rozlíšiť, čo ktorému banskému obzoru patrí. Vysvetlil mi, že dobývanie opálov bolo dosť chaotické. V našich baniach sledujeme rudnú žilu a pri ťažbe opálu sa baníci riadili podľa sprievodných hornín, ktoré vytvárali takzvané opálové hniezda. Poradil mi, aby som si na pochôdzku v bani zobral so sebou dostatok bielej kriedy a značil si miesta, odkiaľ som prišiel. Povedal som mu, že ujo Marcák je horár v osade Dubník a dobre pozná baňu, preto on ma tam po bani prevedie. Potom mi tú brožúrku daroval, aby som si niečo o tých baniach prečítal. Za niekoľko dní bol koniec školského roka. Odišiel som na brigádu do Šváboviec, kde som robil pomocníka v rúbaní. Boli tam lepšie pracoviská, lebo ruda v Kišovciach mala mocnosť 60 – 90 centimetrov a na Švábovskej bani 100 – 120 centrimetrov. Niekde aj viac. Odpracoval som celý mesiac júl.
(POKRAČOVANIE)
Píše: Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-