Želám vám veľa zaujímavých zážitkov pri čítaní týchto príbehov pána Slavkaya, dnes žijúceho v  Rožňave.

V starobe nám spomienky ožívajú

Hovorí sa, že staroba je choroba. Ani ja som sa tomu nevyhol. V januári 2017 som oslávil 82 rokov môjho života. Vážna choroba ma  gniavi už takmer tretí rok. Pomoc som našiel v levočskej nemocnici a som im vďačný za to, že mi pomáhajú prežívať starobu. To ma prinútilo chodiť autom z Rožňavy cez Spišskú Novú Ves do Levoče, každé tri mesiace na preventívne lekárske kontroly. Za prechodom veľkej križovatky sa nachádza budova našej Priemyselnej školy baníckej a geologickej. Pri pohľade na našu Alma mater vždy zosmutniem. Budova je už roky zanedbávaná, ošúchaná, s rozpadajúcou sa omietkou a s nedbale zavesenou reklamou s červeným písmom na bielom plátne „na prenájom“. Cítim až ľútosť nad týmto zbedačeným stavom starej školy. Pripadá mi to, ako by  tá budova smutne hľadela na mňa s výčitkou: „Koľkých som vás ja vychovala? Vedomosťami spojenými s praxou v okolitých baniach som vás vybavila do života. S tým, čo ste tu získali, ste sa dobre uplatnili v baníckej praxi a dosahovali ste veľké úspechy vo svojom zamestnaní doma a niektorí aj v zahraničí. Kde ste teraz všetci, keď ja potrebujem pomoc?“
Nemôžem sa s autom zastaviť, lebo v spätnom zrkadle vidím dlhú kolónu áut, čo ma tlačia dopredu. Sedím už na chodbe v levočskej nemocnici a čakám s kartou v ruke. Je tam veľa pacientov, musím vyčkať svoje poradie. V myšlienkach na školu sa odrazu ocitnem v našej triede 1. C, v júni v roku 1952. Mali sme hodinu mineralógie, kde nám pán profesor Ing. František Dojčák zaujímavo prednášal o treťohorných andezitových vyvrelinách. Pre rudné baníctvo treťohory znamenali veľmi veľa, lebo tieto andezitové vyvreliny boli doprevádzané hydrotermálnymi pochodmi, ktoré mali za následok bohaté polymetalické zrudnenia.
Vo veľkej miere sa šťastie priklonilo k okoliu Banskej Štiavnice, kde bolo veľmi bohaté zrudnenie na ložiskách komplexnej rudy s obsahom olova, zinku, antimónu, medi, striebra a zlata  (galenit, sfalerit, antimonit, chalkopyrit, Ag a Au). Baníctvo tu bolo rozvinuté už v stredoveku a štiavnické  ložiská mali celoeurópsky význam. Spomínam si, ako pán profesor povedal: „My sme toľko šťastia nemali v andezitových vyvrelinách, ktoré tvoria Slanské vrchy. Polymetalických rúd v Slanských vrchoch sa nachádza málo. Iba ortuťové ložisko v Merníku a menšie ložisko ortuťovej rudy sa našlo medzi obcami Zlatá Baňa a Dubník. V  prieskumnej  štôlni Nosger sa tiež našla ortuť, ale pre ťažbu to nebolo rentabilné.“
Potom sa však pán profesor zatváril dôležito a vyhlásil, že my však máme v Slanských vrchoch to, čo nemajú nikde v Európe. „Je to drahý opál,“ vyhlásil. „Nachádza sa v Dubníckych opálových baniach pri Prešove.“ Zaujímavo nám opísal históriu dobývania opálu, ktorý niektorí odborníci považujú za polodrahokam a iní za drahokam. V podstate je to kremeň s mikrodutinkami vyplnenými gelovitými roztokmi sfarbenými od rôznych minerálov, ktoré spôsobujú opálom zafarbenie celého spektra farieb pri každom ich pootočení. Nájdené opály sa brúsili a výhodne sa predávali po celej Európe, ba vyvážali sa aj do Ameriky. Dubníckym baniam však zazvonil umieráčik. V Austrálii sa objavili ložiska s veľkým výskytom drahého opálu. Austrálsky opál zaplavil celosvetový trh, lebo bol predávaný za oveľa nižšiu cenu. Aby sa obchodníci s opálom zbavili konkurencie dubníckeho opálu, rozšírili fámu, že slovenský opál prináša nešťastie a spôsobuje aj choroby. Tieto báchorky a silná konkurencia austrálského opálu donútili majiteľov Dubníckych opálových baní v roku 1922 ťažbu ukončiť.
Po skončení vyučovacej hodiny ostatní chlapci vybehli cez prestávku na dvor, ale ja si pamätám, že som ostal ako omámený sedieť v lavici. Kládol som si otázku za otázkou. Prečo ja som tie slávne bane nikdy nešiel pozrieť? Veď sme bývali v Tuhrinej, ktorá je vzdialená asi 3 – 4 km po lesnej ceste od Dubníka. Dokonca cez letné prázdniny sme v roku 1949 boli s bratom asi týždeň u Marcákovcov v dubníckej osade. Ujo Marcák bol dobrý priateľ nášho otca, ktorý bol v tom čase notárom v Tuhrinej. Marcák bol horárom aj starostom v osade Dubník, ktorá tiež patrila do notariátu v Tuhrinej. A tak som si hneď dal aj odpoveď. Spolu s bratom bolo vtedy baníctvo pre nás neznámym pojmom. Venovali sme sa štúdiu a každú voľnú chvíľu sme trávili v Letke, pri stavbe modelov lietadiel, alebo na letisku pri bezmotorovom lietaní. Potom sa to zmenilo. Bol som banícky učeň a  študoval som na baníckej priemyslovke. Hltal som vedomosti z baníctva, geológie a mineralógie a cítil som, že baňa je pre mňa prioritou. Takmer vo všetkých okolitých baniach som už pracoval ako  brigádnik. Z  každej bane som si zobral nejakú praktickú skúsenosť.
Bleskovo som si urobil plán. Ako štipendista Mangánových baní Kišovce – Švábovce bol som povinný cez prázdniny odpracovať jednomesačnú brigádu v bani. Zarobím nejaké korunky a pôjdem na Dubník ohliadnuť si staré opálové bane, hútal som. Lákalo ma porovnať staré banské diela a dobývky so súčasným baníctvom. Išiel som za pánom profesorom Dojčákom do zborovne a zdôveril som sa mu so svojím plánom. Pán profesor sa potešil, že mám taký záujem o staré baníctvo, ale potom trochu zvážnel a začal hľadať  vo svojej poličke nejakú knihu. Obrátil sa ku mne a s úsmevom držal v ruke brožúrku s popisom o dobývaní a následnom ukončení ťažobných prác v Opálových baniach. Nalistoval zmenšeninu banskej mapy z úvodnej chodby Jozef. V dobývacom poli bola taká spletitosť chodieb v jednotlivých obzoroch, že nebolo možné rozlíšiť, čo ktorému banskému obzoru patrí. Vysvetlil mi, že dobývanie opálov bolo dosť chaotické. V našich baniach sledujeme rudnú žilu a pri ťažbe opálu sa baníci riadili podľa sprievodných hornín, ktoré vytvárali takzvané opálové hniezda. Poradil mi, aby som si na pochôdzku v bani zobral so sebou dostatok bielej kriedy a značil si miesta, odkiaľ som prišiel. Povedal som mu, že ujo Marcák je horár v osade Dubník a dobre pozná baňu, preto on ma tam po bani prevedie. Potom mi tú brožúrku daroval, aby som si niečo o tých baniach prečítal. Za niekoľko dní bol koniec školského roka. Odišiel som na brigádu do Šváboviec, kde som robil pomocníka v rúbaní. Boli tam lepšie pracoviská, lebo ruda v Kišovciach mala mocnosť 60 – 90 centimetrov a na Švábovskej bani 100 – 120 centrimetrov. Niekde aj viac. Odpracoval som celý mesiac júl.

(POKRAČOVANIE)

Píše: Marian Slavkay