Želám vám veľa zaujímavých zážitkov pri čítaní týchto príbehov pána Slavkaya, dnes žijúceho v Rožňave.
V starobe nám spomienky ožívajú
Hovorí sa, že staroba je choroba. Ani ja som sa tomu nevyhol. V januári 2017 som oslávil 82 rokov môjho života. Vážna choroba ma gniavi už takmer tretí rok. Pomoc som našiel v levočskej nemocnici a som im vďačný za to, že mi pomáhajú prežívať starobu. To ma prinútilo chodiť autom z Rožňavy cez Spišskú Novú Ves do Levoče, každé tri mesiace na preventívne lekárske kontroly. Za prechodom veľkej križovatky sa nachádza budova našej Priemyselnej školy baníckej a geologickej. Pri pohľade na našu Alma mater vždy zosmutniem. Budova je už roky zanedbávaná, ošúchaná, s rozpadajúcou sa omietkou a s nedbale zavesenou reklamou s červeným písmom na bielom plátne „na prenájom“. Cítim až ľútosť nad týmto zbedačeným stavom starej školy. Pripadá mi to, ako by tá budova smutne hľadela na mňa s výčitkou: „Koľkých som vás ja vychovala? Vedomosťami spojenými s praxou v okolitých baniach som vás vybavila do života. S tým, čo ste tu získali, ste sa dobre uplatnili v baníckej praxi a dosahovali ste veľké úspechy vo svojom zamestnaní doma a niektorí aj v zahraničí. Kde ste teraz všetci, keď ja potrebujem pomoc?“
Nemôžem sa s autom zastaviť, lebo v spätnom zrkadle vidím dlhú kolónu áut, čo ma tlačia dopredu. Sedím už na chodbe v levočskej nemocnici a čakám s kartou v ruke. Je tam veľa pacientov, musím vyčkať svoje poradie. V myšlienkach na školu sa odrazu ocitnem v našej triede 1. C, v júni v roku 1952. Mali sme hodinu mineralógie, kde nám pán profesor Ing. František Dojčák zaujímavo prednášal o treťohorných andezitových vyvrelinách. Pre rudné baníctvo treťohory znamenali veľmi veľa, lebo tieto andezitové vyvreliny boli doprevádzané hydrotermálnymi pochodmi, ktoré mali za následok bohaté polymetalické zrudnenia.
Vo veľkej miere sa šťastie priklonilo k okoliu Banskej Štiavnice, kde bolo veľmi bohaté zrudnenie na ložiskách komplexnej rudy s obsahom olova, zinku, antimónu, medi, striebra a zlata (galenit, sfalerit, antimonit, chalkopyrit, Ag a Au). Baníctvo tu bolo rozvinuté už v stredoveku a štiavnické ložiská mali celoeurópsky význam. Spomínam si, ako pán profesor povedal: „My sme toľko šťastia nemali v andezitových vyvrelinách, ktoré tvoria Slanské vrchy. Polymetalických rúd v Slanských vrchoch sa nachádza málo. Iba ortuťové ložisko v Merníku a menšie ložisko ortuťovej rudy sa našlo medzi obcami Zlatá Baňa a Dubník. V prieskumnej štôlni Nosger sa tiež našla ortuť, ale pre ťažbu to nebolo rentabilné.“
Potom sa však pán profesor zatváril dôležito a vyhlásil, že my však máme v Slanských vrchoch to, čo nemajú nikde v Európe. „Je to drahý opál,“ vyhlásil. „Nachádza sa v Dubníckych opálových baniach pri Prešove.“ Zaujímavo nám opísal históriu dobývania opálu, ktorý niektorí odborníci považujú za polodrahokam a iní za drahokam. V podstate je to kremeň s mikrodutinkami vyplnenými gelovitými roztokmi sfarbenými od rôznych minerálov, ktoré spôsobujú opálom zafarbenie celého spektra farieb pri každom ich pootočení. Nájdené opály sa brúsili a výhodne sa predávali po celej Európe, ba vyvážali sa aj do Ameriky. Dubníckym baniam však zazvonil umieráčik. V Austrálii sa objavili ložiska s veľkým výskytom drahého opálu. Austrálsky opál zaplavil celosvetový trh, lebo bol predávaný za oveľa nižšiu cenu. Aby sa obchodníci s opálom zbavili konkurencie dubníckeho opálu, rozšírili fámu, že slovenský opál prináša nešťastie a spôsobuje aj choroby. Tieto báchorky a silná konkurencia austrálského opálu donútili majiteľov Dubníckych opálových baní v roku 1922 ťažbu ukončiť.
Po skončení vyučovacej hodiny ostatní chlapci vybehli cez prestávku na dvor, ale ja si pamätám, že som ostal ako omámený sedieť v lavici. Kládol som si otázku za otázkou. Prečo ja som tie slávne bane nikdy nešiel pozrieť? Veď sme bývali v Tuhrinej, ktorá je vzdialená asi 3 – 4 km po lesnej ceste od Dubníka. Dokonca cez letné prázdniny sme v roku 1949 boli s bratom asi týždeň u Marcákovcov v dubníckej osade. Ujo Marcák bol dobrý priateľ nášho otca, ktorý bol v tom čase notárom v Tuhrinej. Marcák bol horárom aj starostom v osade Dubník, ktorá tiež patrila do notariátu v Tuhrinej. A tak som si hneď dal aj odpoveď. Spolu s bratom bolo vtedy baníctvo pre nás neznámym pojmom. Venovali sme sa štúdiu a každú voľnú chvíľu sme trávili v Letke, pri stavbe modelov lietadiel, alebo na letisku pri bezmotorovom lietaní. Potom sa to zmenilo. Bol som banícky učeň a študoval som na baníckej priemyslovke. Hltal som vedomosti z baníctva, geológie a mineralógie a cítil som, že baňa je pre mňa prioritou. Takmer vo všetkých okolitých baniach som už pracoval ako brigádnik. Z každej bane som si zobral nejakú praktickú skúsenosť.
Bleskovo som si urobil plán. Ako štipendista Mangánových baní Kišovce – Švábovce bol som povinný cez prázdniny odpracovať jednomesačnú brigádu v bani. Zarobím nejaké korunky a pôjdem na Dubník ohliadnuť si staré opálové bane, hútal som. Lákalo ma porovnať staré banské diela a dobývky so súčasným baníctvom. Išiel som za pánom profesorom Dojčákom do zborovne a zdôveril som sa mu so svojím plánom. Pán profesor sa potešil, že mám taký záujem o staré baníctvo, ale potom trochu zvážnel a začal hľadať vo svojej poličke nejakú knihu. Obrátil sa ku mne a s úsmevom držal v ruke brožúrku s popisom o dobývaní a následnom ukončení ťažobných prác v Opálových baniach. Nalistoval zmenšeninu banskej mapy z úvodnej chodby Jozef. V dobývacom poli bola taká spletitosť chodieb v jednotlivých obzoroch, že nebolo možné rozlíšiť, čo ktorému banskému obzoru patrí. Vysvetlil mi, že dobývanie opálov bolo dosť chaotické. V našich baniach sledujeme rudnú žilu a pri ťažbe opálu sa baníci riadili podľa sprievodných hornín, ktoré vytvárali takzvané opálové hniezda. Poradil mi, aby som si na pochôdzku v bani zobral so sebou dostatok bielej kriedy a značil si miesta, odkiaľ som prišiel. Povedal som mu, že ujo Marcák je horár v osade Dubník a dobre pozná baňu, preto on ma tam po bani prevedie. Potom mi tú brožúrku daroval, aby som si niečo o tých baniach prečítal. Za niekoľko dní bol koniec školského roka. Odišiel som na brigádu do Šváboviec, kde som robil pomocníka v rúbaní. Boli tam lepšie pracoviská, lebo ruda v Kišovciach mala mocnosť 60 – 90 centimetrov a na Švábovskej bani 100 – 120 centrimetrov. Niekde aj viac. Odpracoval som celý mesiac júl.
(POKRAČOVANIE)
Píše: Marian Slavkay


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-