V Rožňave som si kúpil jednu malú krabicu školskej kriedy a všetko som si nabalil do batoha. Gumené čižmy, montérky, karbidku, geologické kladivo, koženú prilbu a sveter. Takto vybavený som okolo 5-tej cestoval autobusom do Rožňavy. V tom čase vycestovať niekde z Rožňavy bolo umenie. Moja cesta do Prešova trvala celý deň. Z Rožňavy do Turne nad Bodvou autobusom a odtiaľ do Košíc vlakom. Z Košíc do Prešova tiež vlakom. Všade bolo potrebné presadať, niekedy aj s čakaním na prípoj. Do Prešova som dorazil asi okolo 4-tej poobede. Išiel som ku starým rodičom, ktorí bývali na Vajanského 57. Túto časť Prešova volali „Táborisko“, lebo sa tradovalo, že na tom kopci táborilo v roku 1452 vojsko „bratríkov“ vedených Jánom Jiskrom z Brandýsa. Keď som k nim došiel, veľmi sa potešili. Od pohrebu môjho otca v januári 1951 sme sa nevideli. Porozprával som im o mojej plánovanej ceste na Dubník. Stará mama hneď začala lamentovať, aby som do tých baní nešiel, lebo tam veľa ľudí už poblúdilo, že ich museli aj dva dni hľadať. Tvrdila, že to je preto, lebo samotný opál prináša nešťastie a choroby. Odišla do spálne a doniesla v zamatovej krabičke na šperky zlaté naušnice, v ktorých boli osadené krásne drahé opály z Dubníka. Brúsene opály hrali všetkými farbami, podobne ako olejová škvrna na vode. Pochválil som tie naušnice, že sú veľmi pekné. „Vidzíš? A ja jich nenoším. Bo ked mi jich dzedo kúpil na narodzeniny, ta o mešac som čežko ochorela. Ľudze majú pravdu, že opál noši neščesce a choroby.“ To mi iba potvrdilo, že priekupníci s opálmi vedeli rýchlo oklamať ľudí.
Vtedajšia generácia ľudí bola ľahko ovládateľná. Veď takmer všetci verili na peklo, čertov, ježibaby, tiež že existujú aj takí ľudia, ktorí vedia „porobiť“, že krava prestane dávať mlieko, alebo na škriatkov, ktorí niektorým boháčom nosia zlaté dukáty. Potom priekupníci s opálmi mali ľahkú prácu, aby ľudí odradili od kúpy dubníckych opálov. Ja som nikdy takým poverám neveril.
Dostal som výbornú večeru, lebo stará mama bola vychýrená kuchárka. Dobre som sa vyspal a ráno o siedmej hodine som už čakal na autobusovej stanici na spoj do Červenice. Po príchode do Červenice som vystúpil asi o pol deviatej z autobusu a začal som kráčať po ceste k osade Dubník. Bol pekný augustový deň. Osada od obce je vzdialená asi 3-4 km.
Cesta mi rýchlo ubehla a už som stál pred domom Marcákovcov. Keď som vošiel do kuchyne, tetka Marcáková roztiahla ruky a s úsmevom vykríkla: „Aha, Marijan, jaky je uš s tebe parobek“ a už ma objímala. Potom ukázala na stoličku, aby som si sadol. Vypytovala sa odkiaľ som prišiel. V krátkosti som jej rozpovedal, že som bol u starých rodičov a z Červenice som došiel pešo. Opýtal som sa, či môžem u nich ostať 2 alebo 3 dni s tým, že sa chcem ísť pozrieť do Opálových baní. Vykríkla: „Možeš ostac aj caly tyždzeň. Janko (syn) už skončel ľesnícku školu v Baňskej Ščavnici a teraz ma vakacije (prázdniny). Bars (veľmi) še budze cešic, že ma kamaráta.“ Sťažovala sa, že Janko si už veľmi zvykol na mesto, že doma ho nič nebaví, že najlepšie sa cíti s otcom v lese, alebo ide na huby. Ujo odišiel peši do mesta, lebo vybavuje Jankovi miesto praktikanta na niektorom polesí, aby si do vojenčiny niečo zarobil. V októbri má narukovať za vojaka. Potom mi rýchlo odrezala riadny kus chleba, natrela maslom a naliala mi do hrnčeka mlieka. Všetko to voňalo domovom. Pripomínalo mi to čas, keď sme bývali v Tuhrinej a mlieko, maslo aj chlieb sme pravidelne nosili od tetky Minarikovej. Po chvíli sa vrátil Janko s plným košíkom krásnych dubákov. Zvítali sme sa ako starí známi a dobrí kamaráti. Poznali sme sa ešte z čias, keď sme bývali v Tuhrinej a boli sme u nich na hostine (odpust). Tetka odborným okom ohodnotila hríby a vydala nám rozkaz. Tie huby, ktoré sú trochu ohryzené slimákmi, máme porezať na drobné a bude z nich praženica. Tie pekné, nepoškodené, máme narezať na plátky na sušenie, aby boli na „Kračun“ (Vianoce) do kapustnice. Janko zobral košík a dve misky z kuchyne. Vyšli sme na dvor, kde mali prístrešok so stolom a dvoma lavičkami. Tam sme čistili a rezali huby podľa príkazu domáceho „kapitána“. Pri tejto práci sme sa obšírne rozprávali hlavne o štúdiu, o profesoroch, ale aj o dievčatách v našich študijných mestách. Po ukončení práce sme sa vrátili do kuchyne, kde tetka už do veľkého hrnca hádzala z dreveného dienka halušky. V Šariši sa volali „trepanky s tvarohom“. Bryndza sa v osade nepoužívala a tvaroh si vyrábali sami v každej rodine.
Po výbornom obede sme sa s Jankom vybrali na obchôdzku. Poprosil som ho, aby mi poukazoval miesta, kde sa v minulosti vykonávali banské práce. Janko ako rodený lesák k baniam nemal dobrý vzťah. Baníctvo považoval za činnosť, ktorá ničí prírodu, preto iba tak ľahostajne mi ukázal ústie štôlne Jozef a iba rukou naznačil smer, kde sa na Líbanke nachádzajú nejaké bane. Ukázal mi pomník pani Emmy Goldschmiedtovej. K tomu mi vedel povedať, že tento pomník dali postaviť úradníci, brusiči a baníci z vďačnosti za to, že po smrti manžela viedla bane ona. Aj v čase, keď bane pracovali so stratou, im vyplácala všetkým z rezervného fondu minimálné výplaty, aby mohli uživiť svoje rodiny.
Už slnko zapadalo, keď sme prišli domov. Za chvíľu na to sa vrátil ujo Ján Marcák. Keď ma zbadal od prekvapenia vykríkol, že ani by sa mu neprisnilo, že mňa nájde večer doma. Prisadol si k nám k stolu a hneď sa začal vypytovať ako sa nám s bratom vedie. Porozprával som mu, že po Baníckom učilišti chodíme do dvojročnej majstrovskej Baníckej priemyslovky. Takmer každú sobotu chodíme na brigády do baní v Rudňanoch, v Slovinkách aj na Gypsovku v Novoveskej Hute, takže máme za sebou aj dobrú banícku prax. Na budúci rok by sme mali byť vyradení ako banskí technici. To mu však nič nehovorilo, preto sa opýtal: „Ta potom co z tebe budze?“ Vysvetľoval som mu, že budem revírnik v bani. Pozeral nechápavo, tak som povedal, že budem štajger. Zase nič. Náhodou mi napadlo a povedal som, že budem hutman. Vtedy sa mu oči rozšírili a povedal: „Ta to z tebe budze veľký pán. Tu bul jeden pán hutman. Býval v bytovke pre uradníkoch. Staré ľudze spomínali, že ked un išol do bani, ta šicke banici še tresli od strachu. Bo furt našol daco plano zrobené, ta hneď dával veľké štrofy baníkom.“ Potom sa opýtal, či mi tetka naliala štamperlík. Tetka hneď začala frflať, že ešte len prišiel domov a už ho ťahá pálenka. Ujo nedbal na frflanie a vybral z kredenca fľašu a tri štamperlíky. Nalial, štrngli sme si. Takmer mi to vyrazilo dych. Domáca slivovica mala grády.
Tetka nám priniesla večeru. Po večeri ujo povedal Jankovi, že ráno išiel peši do Prešova a chodil po úradoch. Vybavoval rôzne záležitosti a jednal aj na Okresnej správe lesov o možnosti ako Janka u lesov zamestnať. Zajtra mu majú zavolať, ako sa vec vyrieši. Celý deň bol na nohách a je veľmi unavený a dnes sú oni na rade strážiť polia. Povedal Jankovi, aby zobral pušku a spolu so mnou aby sme išli strážiť ovos, aspoň do jednej v noci, lebo sa tam naučili chodiť diviaky a robia veľké škody. Janko trochu začal hundrať, že už aj minule bol on, ale ja som jasal, že zažijem nočnú poľovačku na diviaky. Janko vidiac moje nadšenie sa usmial a už bez frflania začal s prípravou. Z kredenca vybral baterku s dlhou rúčkou, do ktorej vošli až štyri hrubé okrúhle baterky. Keď zasvietil v kuchyni, silný kužeľ svetla bol ako z vojenského hľadacieho reflektoru. Zvesil z vešiaka guľovnicu s optikou a zo šuflíka vybral krabicu s nábojmi. Podal mi baterku so slovami: „Ty budeš svietiť a ja budem strieľať.“
Došli sme k roli, kde bol zasiaty ovos. Už bol zrelý aj na žatvu. Posadili sme sa na medzu. Polia boli do polkruhu s priemerom asi tristo metrov, obkolesené lesom. Janko mi povedal, že budeme počúvať kde je črieda, lebo keď beží po lese, praské raždie. „Keď ja vstanem, tak vstaneš aj ty. Ja namierim pušku a v tom smere aj ty namieriš baterku. Keď ťa drgnem lakťom, tak zasvietiš. To všetko budeme robiť bez slova. Nesmieš ani šepkať.“ Bola dosť tmavá noc, iba sem-tam sa mesiac predral cez mraky. Nebol som si istý, či to zvládnem urobiť podľa Jankových pokynov. Bol som trochu vzrušený. Sedeli sme ticho a načúvali. Odrazu na náprotivnej strane polí bolo počuť vzdialené praskanie raždia. Ako sa črieda diviakov približovala k ovsu, zvuk lámaného raždia silnel. Pri roli s ovsom črieda zastala a bolo ticho. Diviaky stáli, vetrili nozdrami a vyčkávali. Ja som nevedel čo sa deje, preto som sústredene sledoval Janka. Po chvíli pomaly vstával. Postavil som sa k nemu a podľa jeho pušky som namieril baterku. Jemne lakťom do mňa ťukol a ja som zasvietil. Zočil som asi päť párov zelených svetielok. Bol to odraz svetla z diviačích očí, ktoré v priebehu dvoch sekúnd zmizli. Janko šťavnato zahrešil a pušku si dal remeňom na rameno. Po lese divoko utekala črieda diviakov a po chvíľi dupod ich nôh a lámanie raždia zaniklo. Janko mi vysvetlil, že diviaky nás pravdepodobne zavetrili, a preto dlho váhali vojsť do ovsa. On predpokladal, že už budú hlboko v poli, lebo keď sa kŕmia, stratia ostražitosť. Boli však iba dva metre od okraja lesa, preto sa rýchlo zvrtli a v okamihu už trielili po lese. Nestačil si ich ani obzrieť, nie že vystreliť. Z vrecka vytiahol otcove hodinky. Blížilo sa k druhej hodine. Poľovnícke nadšenie z nás vyprchalo a dostavila sa ospalosť. Janko mi podal pušku, aby som namieril zvislo do oblohy a vystrelil. Takto sa hlas lepšie rozšíri do okolia. To diviačiu čriedu odplaší a do ovsa sa už nevráti. Celý šťastný som podľa jeho pokynov vystrelil. Treskol výstrel. Následne sme počuli niekoľkonásobnú ozvenu, ktorú nám vracali okolité hory. Pobrali sme sa domov a v pripravených posteliach sme rýchlo zaspali.
(POKRAČOVANIE)
Píše Ing. Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-