V Rožňave som si kúpil jednu malú krabicu školskej kriedy a všetko som si nabalil do batoha. Gumené čižmy, montérky, karbidku, geologické kladivo, koženú prilbu a sveter. Takto vybavený som okolo 5-tej cestoval autobusom do Rožňavy. V tom čase vycestovať niekde z Rožňavy bolo umenie. Moja cesta do Prešova trvala celý deň. Z Rožňavy do Turne nad Bodvou autobusom a odtiaľ do Košíc vlakom. Z Košíc do Prešova tiež vlakom. Všade bolo potrebné presadať, niekedy aj s čakaním na prípoj. Do Prešova som dorazil asi okolo 4-tej poobede. Išiel som ku starým rodičom, ktorí bývali na Vajanského 57. Túto časť Prešova volali „Táborisko“, lebo sa tradovalo, že na tom kopci táborilo v roku 1452 vojsko „bratríkov“ vedených Jánom Jiskrom z Brandýsa. Keď som k nim došiel, veľmi sa potešili. Od pohrebu môjho otca v januári 1951 sme sa nevideli. Porozprával som im o mojej plánovanej ceste na Dubník. Stará mama hneď začala lamentovať, aby som do tých baní nešiel, lebo tam veľa ľudí už poblúdilo, že ich museli aj dva dni hľadať. Tvrdila, že to je preto, lebo samotný opál prináša nešťastie a choroby. Odišla do spálne a doniesla v zamatovej krabičke na šperky zlaté naušnice, v ktorých boli osadené krásne drahé opály z Dubníka. Brúsene opály hrali všetkými farbami, podobne ako olejová škvrna na vode. Pochválil som tie naušnice, že sú veľmi pekné. „Vidzíš? A ja jich nenoším. Bo ked mi jich dzedo kúpil na narodzeniny, ta o mešac som čežko ochorela. Ľudze majú pravdu, že opál noši neščesce a choroby.“ To mi iba potvrdilo, že priekupníci s opálmi vedeli rýchlo oklamať ľudí.
Vtedajšia generácia ľudí bola ľahko ovládateľná. Veď takmer všetci verili na peklo, čertov, ježibaby, tiež že existujú aj takí ľudia, ktorí vedia „porobiť“, že krava prestane dávať mlieko, alebo na škriatkov, ktorí niektorým boháčom nosia zlaté dukáty. Potom priekupníci s opálmi mali ľahkú prácu, aby ľudí odradili od kúpy dubníckych opálov. Ja som nikdy takým poverám neveril.
Dostal som výbornú večeru, lebo stará mama bola vychýrená kuchárka. Dobre som sa vyspal a ráno o siedmej hodine som už čakal na autobusovej stanici na spoj do Červenice. Po príchode do Červenice som vystúpil asi o pol deviatej z autobusu a začal som kráčať po ceste k osade Dubník. Bol pekný augustový deň. Osada od obce je vzdialená asi 3-4 km.
Cesta mi rýchlo ubehla a už som stál pred domom Marcákovcov. Keď som vošiel do kuchyne, tetka Marcáková roztiahla ruky a s úsmevom vykríkla: „Aha, Marijan, jaky je uš s tebe parobek“ a už ma objímala. Potom ukázala na stoličku, aby som si sadol. Vypytovala sa odkiaľ som prišiel. V krátkosti som jej rozpovedal, že som bol u starých rodičov a z Červenice som došiel pešo. Opýtal som sa, či môžem u nich ostať 2 alebo 3 dni s tým, že sa chcem ísť pozrieť do Opálových baní. Vykríkla: „Možeš ostac aj caly tyždzeň. Janko (syn) už skončel ľesnícku školu v Baňskej Ščavnici a teraz ma vakacije (prázdniny). Bars (veľmi) še budze cešic, že ma kamaráta.“ Sťažovala sa, že Janko si už veľmi zvykol na mesto, že doma ho nič nebaví, že najlepšie sa cíti s otcom v lese, alebo ide na huby. Ujo odišiel peši do mesta, lebo vybavuje Jankovi miesto praktikanta na niektorom polesí, aby si do vojenčiny niečo zarobil. V októbri má narukovať za vojaka. Potom mi rýchlo odrezala riadny kus chleba, natrela maslom a naliala mi do hrnčeka mlieka. Všetko to voňalo domovom. Pripomínalo mi to čas, keď sme bývali v Tuhrinej a mlieko, maslo aj chlieb sme pravidelne nosili od tetky Minarikovej. Po chvíli sa vrátil Janko s plným košíkom krásnych dubákov. Zvítali sme sa ako starí známi a dobrí kamaráti. Poznali sme sa ešte z čias, keď sme bývali v Tuhrinej a boli sme u nich na hostine (odpust). Tetka odborným okom ohodnotila hríby a vydala nám rozkaz. Tie huby, ktoré sú trochu ohryzené slimákmi, máme porezať na drobné a bude z nich praženica. Tie pekné, nepoškodené, máme narezať na plátky na sušenie, aby boli na „Kračun“ (Vianoce) do kapustnice. Janko zobral košík a dve misky z kuchyne. Vyšli sme na dvor, kde mali prístrešok so stolom a dvoma lavičkami. Tam sme čistili a rezali huby podľa príkazu domáceho „kapitána“. Pri tejto práci sme sa obšírne rozprávali hlavne o štúdiu, o profesoroch, ale aj o dievčatách v našich študijných mestách. Po ukončení práce sme sa vrátili do kuchyne, kde tetka už do veľkého hrnca hádzala z dreveného dienka halušky. V Šariši sa volali „trepanky s tvarohom“. Bryndza sa v osade nepoužívala a tvaroh si vyrábali sami v každej rodine.
Po výbornom obede sme sa s Jankom vybrali na obchôdzku. Poprosil som ho, aby mi poukazoval miesta, kde sa v minulosti vykonávali banské práce. Janko ako rodený lesák k baniam nemal dobrý vzťah. Baníctvo považoval za činnosť, ktorá ničí prírodu, preto iba tak ľahostajne mi ukázal ústie štôlne Jozef a iba rukou naznačil smer, kde sa na Líbanke nachádzajú nejaké bane. Ukázal mi pomník pani Emmy Goldschmiedtovej. K tomu mi vedel povedať, že tento pomník dali postaviť úradníci, brusiči a baníci z vďačnosti za to, že po smrti manžela viedla bane ona. Aj v čase, keď bane pracovali so stratou, im vyplácala všetkým z rezervného fondu minimálné výplaty, aby mohli uživiť svoje rodiny.
Už slnko zapadalo, keď sme prišli domov. Za chvíľu na to sa vrátil ujo Ján Marcák. Keď ma zbadal od prekvapenia vykríkol, že ani by sa mu neprisnilo, že mňa nájde večer doma. Prisadol si k nám k stolu a hneď sa začal vypytovať ako sa nám s bratom vedie. Porozprával som mu, že po Baníckom učilišti chodíme do dvojročnej majstrovskej Baníckej priemyslovky. Takmer každú sobotu chodíme na brigády do baní v Rudňanoch, v Slovinkách aj na Gypsovku v Novoveskej Hute, takže máme za sebou aj dobrú banícku prax. Na budúci rok by sme mali byť vyradení ako banskí technici. To mu však nič nehovorilo, preto sa opýtal: „Ta potom co z tebe budze?“ Vysvetľoval som mu, že budem revírnik v bani. Pozeral nechápavo, tak som povedal, že budem štajger. Zase nič. Náhodou mi napadlo a povedal som, že budem hutman. Vtedy sa mu oči rozšírili a povedal: „Ta to z tebe budze veľký pán. Tu bul jeden pán hutman. Býval v bytovke pre uradníkoch. Staré ľudze spomínali, že ked un išol do bani, ta šicke banici še tresli od strachu. Bo furt našol daco plano zrobené, ta hneď dával veľké štrofy baníkom.“ Potom sa opýtal, či mi tetka naliala štamperlík. Tetka hneď začala frflať, že ešte len prišiel domov a už ho ťahá pálenka. Ujo nedbal na frflanie a vybral z kredenca fľašu a tri štamperlíky. Nalial, štrngli sme si. Takmer mi to vyrazilo dych. Domáca slivovica mala grády.
Tetka nám priniesla večeru. Po večeri ujo povedal Jankovi, že ráno išiel peši do Prešova a chodil po úradoch. Vybavoval rôzne záležitosti a jednal aj na Okresnej správe lesov o možnosti ako Janka u lesov zamestnať. Zajtra mu majú zavolať, ako sa vec vyrieši. Celý deň bol na nohách a je veľmi unavený a dnes sú oni na rade strážiť polia. Povedal Jankovi, aby zobral pušku a spolu so mnou aby sme išli strážiť ovos, aspoň do jednej v noci, lebo sa tam naučili chodiť diviaky a robia veľké škody. Janko trochu začal hundrať, že už aj minule bol on, ale ja som jasal, že zažijem nočnú poľovačku na diviaky. Janko vidiac moje nadšenie sa usmial a už bez frflania začal s prípravou. Z kredenca vybral baterku s dlhou rúčkou, do ktorej vošli až štyri hrubé okrúhle baterky. Keď zasvietil v kuchyni, silný kužeľ svetla bol ako z vojenského hľadacieho reflektoru. Zvesil z vešiaka guľovnicu s optikou a zo šuflíka vybral krabicu s nábojmi. Podal mi baterku so slovami: „Ty budeš svietiť a ja budem strieľať.“
Došli sme k roli, kde bol zasiaty ovos. Už bol zrelý aj na žatvu. Posadili sme sa na medzu. Polia boli do polkruhu s priemerom asi tristo metrov, obkolesené lesom. Janko mi povedal, že budeme počúvať kde je črieda, lebo keď beží po lese, praské raždie. „Keď ja vstanem, tak vstaneš aj ty. Ja namierim pušku a v tom smere aj ty namieriš baterku. Keď ťa drgnem lakťom, tak zasvietiš. To všetko budeme robiť bez slova. Nesmieš ani šepkať.“ Bola dosť tmavá noc, iba sem-tam sa mesiac predral cez mraky. Nebol som si istý, či to zvládnem urobiť podľa Jankových pokynov. Bol som trochu vzrušený. Sedeli sme ticho a načúvali. Odrazu na náprotivnej strane polí bolo počuť vzdialené praskanie raždia. Ako sa črieda diviakov približovala k ovsu, zvuk lámaného raždia silnel. Pri roli s ovsom črieda zastala a bolo ticho. Diviaky stáli, vetrili nozdrami a vyčkávali. Ja som nevedel čo sa deje, preto som sústredene sledoval Janka. Po chvíli pomaly vstával. Postavil som sa k nemu a podľa jeho pušky som namieril baterku. Jemne lakťom do mňa ťukol a ja som zasvietil. Zočil som asi päť párov zelených svetielok. Bol to odraz svetla z diviačích očí, ktoré v priebehu dvoch sekúnd zmizli. Janko šťavnato zahrešil a pušku si dal remeňom na rameno. Po lese divoko utekala črieda diviakov a po chvíľi dupod ich nôh a lámanie raždia zaniklo. Janko mi vysvetlil, že diviaky nás pravdepodobne zavetrili, a preto dlho váhali vojsť do ovsa. On predpokladal, že už budú hlboko v poli, lebo keď sa kŕmia, stratia ostražitosť. Boli však iba dva metre od okraja lesa, preto sa rýchlo zvrtli a v okamihu už trielili po lese. Nestačil si ich ani obzrieť, nie že vystreliť. Z vrecka vytiahol otcove hodinky. Blížilo sa k druhej hodine. Poľovnícke nadšenie z nás vyprchalo a dostavila sa ospalosť. Janko mi podal pušku, aby som namieril zvislo do oblohy a vystrelil. Takto sa hlas lepšie rozšíri do okolia. To diviačiu čriedu odplaší a do ovsa sa už nevráti. Celý šťastný som podľa jeho pokynov vystrelil. Treskol výstrel. Následne sme počuli niekoľkonásobnú ozvenu, ktorú nám vracali okolité hory. Pobrali sme sa domov a v pripravených posteliach sme rýchlo zaspali.
(POKRAČOVANIE)
Píše Ing. Marian Slavkay


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-