Ovial ma teplý augustový deň. Pôvodné napätie povolilo a pocítil som uspokojenie.
Exkurzia do bane sa vydarila. Hodinky som nemal, ale som dobre vedel odhadovať čas podľa polohy slnka. Predpokladal som, že je okolo druhej poobede. Ohlásil sa hlad. Sadol som si na blízky peň a s chuťou som zjedol krajce chleba s maslom, čo mi tetka nabalila. Uvažoval som. Načo tak skoro pôjdem k Marcákovcom? Ťahalo ma pozrieť si tie bane na Libanke, ktoré mi Janko včera spomínal. Čo keď tam nájdem opály?
Začal som pomaly stúpať do strmej stráne hory Libanky. Šiel som trochu šikmo viac smerom na Červenicu. Došiel som asi do polovice svahu od päty po vrchol hory. Našiel som tam niekoľko vyrazených chodbičiek menšieho profilu. Dĺžky týchto chodbičiek boli od 8 metrov až do 15 metrov. Zbežne som ich prezrel, nepotreboval som ani zapáliť karbidku. Vážnejšie ma zaujala chodba, ktorej dĺžka mohla byť do 50 metrov. Hornina, v ktorej boli razené chodby, mi pripomínala drobivú bridlicu farby špinavožltej hliny. V žiadnej z týchto chodieb som nijaký iný minerál
neobjavil. Bola to iba nevzhľadná hlušina.
Dosť sklamaný som sa pobral domov k Marcákovcom. Došiel som okolo štvrtej poobede. Pri stole oneskorene obedovali ujo s Jankom. Ujo zdvihol zrak a keď ma zbadal, s lyžicou v ruke namieril na tetku a žartovným hlasom jej oznamoval: „Vidzíš, ty premudretá, Marijan už je tu, a ty ľem božekáš, dobre že ši ho už nepochovala. Nespadnul do nijakej dzíri, co už hodzinu tverdziš a že nezná vyjsc z bani.“ Tetka mu dosť podráždene odpovedala: „Každá žena še boji o dzecko. Keby še mu daco stalo, potom co by ši povedzel jeho mamke?“

Ujo jej obšírne vysvetľoval, že ja som už robil v bani a že som nato aj „školovaný“. Potom aj mne doniesla tanier s jedlom a povedala mi, že už sa veľmi bála, keď som tak dlho neprichádzal. „Teta, ja som už o druhej vyšiel z bane, ale som sa ešte išiel pozrieť na banské práce na Libanke.“ Najedli sme sa do sýtosti. Potom si aj tetka prisadla k nám a musel som im porozprávať o mojej ceste po bani. Keď som v rozprávani došiel na moje vystupovanie hore šikminou a že som vyšiel cez dieru na chodbu, tetka zalamovala ruky, aj vykríkla, že som tam mohol aj zahynúť. V jej predstavách o bani bola „dzíra v bani“ to najväčšie nebezpečie.
Tetka, ako každá domáca žienka, mala veľa roboty okolo statku a hydiny, stále musela variť, prať a upratovať a ujo s Jankom boli stále v lese, tak prevažne bola na všetko sama ako kôl v plote. Teraz sedela v našej spoločnosti a bola veľmi spokojná, lebo Janko dostal miesto praktikanta v Zamutove a ja som „ščastlivo“ vyšiel z bane. Obrátila sa k ujovi a povedala, aby nám niečo nalial, keď všetko tak dobre dopadlo. Ujo veľmi ochotne vybral slivovicu a nalial do štamperlíkov. Tetka si s nami priťukla, ale potom sa už pobrala zase ku svojej robote. Ujo mal dobrú náladu a mal aj dar dobrého rozprávača. Začal nám rozprávať jednu príhodu, čo sa v minulosti udiala v Dubníckej osade.

Ujo Marcák začal. Bolo to asi v v roku 1941 v čase Slovenského štátu. V Osade mal každý hospodár loveckú pušku, brokovnicu. Býval tam aj jeden starý chlap, už sedemdesiatnik, ktorý však na Dubníku bol ľudmi rešpektovaný, lebo keď bol aj starý, bol to stále „ostrý chlap“. Za mlada bol povestný strelec, ktorý dokázal zastreliť jelenicu alebo diviaka v divokom behu. Jedného dňa dedo potreboval ísť do Prešova kúpiť nejaké veci potrebné k hospodárstvu. Dopravný prostriedok na Dubníku boli pre každého jeho vlastné nohy. Dedo pešoval do mesta a cestou domov, ako chlapi mali vo zvyku, odpočinul si v krčme. Zastavil sa v každej dedine, ktorou prechádzal. Stretol sa s priateľmi z mladosti a tak sa navzájom uctili, že došiel domov keď sa už stmievalo a riadne pod parou. Domáci policajt „babka“ sa do neho obula a začala mu vytýkať, že prišiel domov opitý, hoci je na rade strážiť polia pred diviakmi. Vykrikovala, že taký opitý nie je schopný ani dôjsť na pole.
Dedo sa urazil. Nezjedol ani večeru, čo mu babka položila na stôl. Odrezal si slaninu a chlieb, zvesil zo stojana pušku, zobral náboje a ani sa nerozlúčil, buchol dverami a vydal sa na pole. Došiel na zemiačnisko obkolesené lesom. Na medzi bol starý dub. Na konár si zavesil pušku, nanosil z lesa drevo a založil si oheň. Opiekol si slaninu a s chuťou sa najedol. Potom nakládol drevo na oheň, sadol si na medzu, chrbtom sa oprel o dub. Celodenné pešovanie a poldecáky zaúčinkovali. Za malú chvíľu dedo tvrdo zaspal. Medzitým sa v dedovej babke pohlo svedomie a začala sa o neho
báť. Vybrala sa k Marcákovcom. Ujo Marcák sedel so susedom na dvore pod prístreškom a rozprávali sa. Babka prišla k nim s prosbou, aby sa išli na deda pozrieť, či sa mu niečo nestalo, lebo na stráženie poľa išiel opitý. Ujo so susedom dobre poznali „starého“, ktorý nezvykol váhať a keď treba, rýchlo vystrelí. Mali obavy. Babke už išlo do plaču. Nakoniec jej sľúbili, že pôjdu za dedom na pole. Zobrali si silné baterky. Došli k poliam a už z diaľky videli horieť oheň na okraji zemiačniska. Sused svietil pod nohy a ujo Marcák smerom na oheň. Zazreli deda opretého o strom. Začali ho volať po mene, že idú k nemu, aby náhodou neschmatol pušku. Zblízka uvideli, že dedo tvrdo spí a že ho nezobudí ani výstrel z kanóna. Ujo Marcák bol veľký figliar. Potichu zvesil z konára dedovu brokovnicu a so susedom odišli od ohňa do zemiačniska a štvornožky začali vo tme chrochtať a kvíkať ako prasatá. Stále pozorovali deda, že čo bude robiť, keď sa preberie. Dedo však poctivo chrápal a dvojnohých diviakov si ani nevšimol. Nevedeli čo robiť, tak začali vyhrabávať drobné zemiaky a hádzali do deda. Niektorý ho zasiahol. Vyskočil. Vtom oni začali chrochtať ako diviaky. Chmatol rukou po puške, ale tá mu švihla do prázdna. Oni naďalej hlasite švornožky chrochtali.

Dedo bol bezradný. Odrazu kľakol na kolená a štvornožky začal brechať, hau, hau hau a medzitým aj vrčal ako riadny pes. Oni vybuchli v hlasitý smiech. Vstali a išli k nemu. Bol z toho ohúrený, lebo si nevedel rýchlo uvedomiť, čo sa deje. Marcák mu potom zmierlivo podával baterku a povedal: „Dzedu, sce unavený. Babka še o vas bala, ta nas popýtala, žeby sme stražene zebrali za vas a vy
ice domu spac.“ Na ich počudovanie starký zobral batoh a pýtal pušku. Ujo mu povedal, že pušku mu ráno donesie domov, lebo oni z domu pušku nebrali. Nepovedal ani slovo a odišiel svietiac si baterkou pod nohy. Ostali so susedom strážiť až do druhej v noci a potom sa pobrali spať. Ráno okolo ôsmej ujo išiel k dedovi, aby mu odniesol pušku. Starý bol na dvore. Došiel k bránke. Ujovi sa zdalo, že sa usmieva, čo nebolo u neho zvykom, tak sa odvážil zažartovať: „Dobre sce brechali hau, hau, hau, že še dziky (diviaky) neukazali do rána,“ a podal mu cez bránku pušku. Ani si nestihol všimnúť a dedo jednou rukou z pušky vystrelil do oblohy. Pozrel sa mu tvrdo do očí a povedal, že keď ešte raz na neho zabreše, tak ho bude považovať za psa pytliaka. Pes pytliak je škodná a má sa zastreliť, a to stihne aj teba. Má to povedať aj susedovi, že nech neskúsi na neho brechať. Dobre poznali starého, aký je to ostrý chlap, preto o tom, čo sa udialo v noci na zemiačnisku, nikdy nikomu nepovedali. Dobre sme sa na tejto príhode pobavili.

Ja som im oznámil, že ráno sa musím vrátiť domov. Prehovárali ma všetci, aby som ešte niekoľko dní ostal. Janko nastupuje do práce až prvého septembra, tak môžeme spolu chodiť na huby, nasušíme ich a budeme mať na Vianoce. Keby som mal ako mame odkázať, tak by som ostal, ale oni nemali štátnu linku, iba telefón z Lesnej správy. Musím odcestovať, lebo som to mame sľúbil. Nakoniec to ujo ukončil a povedal, že ja viem, čo mám robiť. Autobus z Červenice ide do Prešova o pol siedmej, tak ma zobudí o piatej, aby som sa naraňajkoval a pomaly došiel na čas k autobusu. Keď ma ráno zobudil, cítil som sa dolámaný z fárania do bane a škrabania sa do strmej stráne Libanky. Nemal som iné východisko, iba sa rýchlo umyť v studenej vode a už ma tetka volala do kuchyne na raňajky. Mal som pripravenú praženicu na slanine, tak som to s chuťou zjedol a vypil šálku čaju. Potom mi podala dva balíčky zabalené v mastnom papieri, že mám tam domácu slaninu s chlebom a v pollitrovej fľaši čaj, aby som mal na cestu. Rozlúčil som sa s nimi, tetku som vyobjímal a poďakoval som sa za starostlivosť a príjemný pobyt u nich. Ujo mi na rozlúčku povedal, aby som hocikedy prišiel k nim aj s bratom Mirom, že by ho tiež radi videli. Všetci ma vyprevadili až k bránke. Po niekoľkých metroch som sa otočil a ešte raz im zamával. Ešte stáli pri bránke a mávali mi na rozlúčku. Boli pre mňa ako najbližšia rodina. Vtedy som vôbec netušil, že už sa s nimi nikdy nestretnem. To som sa dozvedel až o desať rokov pozdejšie, čo napíšem v ďalšom príbehu.

Po zrýchlenej chôdzi som došiel na autobusovú zastávku v Červenici. Ešte iba vtedy sa začali schádzať študenti s taškami, ale aj niekoľkí ľudia z dediny. Došiel autobus. Pohodlne som sa posadil a pocítil som úľavu, lebo od rýchlej chôdze som mal stŕpnuté nohy. Nechcem opisovať zložitú cestovateľskú cestu z Dubníka do Rožňavského Bystrého, kde som došiel až o 11-tej hodine večer. Bol to posledný autobus, čo z Rožňavy odvážal robotníkov a baníkov z poobedňajšej smeny do okolitých obcí. Doma ma vítali mamka s tetou Margitou, u ktorej sme bývali. Dlho do noci som im musel vyprávať o mojich zážitkoch z obhliadky opálových baní v Dubníku. Čas do konca prázdnin som strávil v Rožňavskom Bystrom. Našiel som si kamarátov, s ktorými som hrával futbal. Tiež som sa chodil s evanjelickým pánom farárom Michalidesom kúpať do Štítnika na tamojšie kúpalisko. Na tie chvíle strávené na Bystrom mám veľmi pekné spomienky. Po prázdninách sme s bratom Mirom odcestovali do Spišskej Novej Vsi a ubytovali sme sa v starom internáte.

Začal sa nový školský rok 1952/53. Pán profesor Dojčák nám mal prednášať petrografiu. Už som sa nevedel dočkať, kedy budeme mať s ním hodinu. Došiel oblečený vo svojom obľúbenom sivom obleku a v tmavomodrom plášti tak, ako keby len pred chvíľou odišiel z hodiny mineralógie na konci minulého školského roku. Povypytoval sa nás ako sme prežili prázdniny. Potom sa obrátil na mňa s otázkou, či som bol na Dubníku a či mám nejaké opály. Obšírne som mu porozprával o mojej obhliadke štôlne Jozef a o porube, kde som našiel nejaké vzorky, ktoré som mu podal, ale neviem či je to kremeň alebo mliečny opál. Pán profesor vybral z vrecka lupu a prezeral vzorky. Pokročil bližšie k oknu a potom mi povedal, že ma musí sklamať, ale je to iba kremeň. Na vzorke je vidieť vnútornú kryštalizáciu, čo opál na lome nemá. Napriek tomu sa teší, že som získal veľmi cenné informácie o bani na dobývanie drahokamov.

Druhý ročník baníckej priemyslovky-majstrovskej bol pre mňa záverečný. Bol pre nás veľmi náročný, lebo sme mali veľa technických predmetov a vyučovanie sa nám predĺžilo. Po obedňajšej prestávke vyučovanie pokračovalo od druhej hodiny poobede do večera do piatej. O šiestej bola večera a o siedmej sme znovu z internátu utekali do školy na povinné večerné štúdium, ktoré bolo do deviatej. Večerné štúdium bolo stále za dozoru niektorého z profesorov. 
Prišiel koniec júna 1953. Po slávnostnom vyradení sme sa stali kvalifikovaní banskí technici. Každý z nás dostal umiestnenku na nejaký banský závod v republike. S Ondrejom Lukačkom sme nastúpili už 7. júla 1953 za revírnikov v OKD Ostrava na šachtu Petr Bezruč. Neskôr ma osud odvial k Železorudným baniam. Pracoval som na závodoch v Dobšinej, Drnave a na Rožňava bani. Až v roku 1960 som po večernom štúdiu maturoval na Priemyselnej škole baníckej a geologickej v Spišskej Novej Vsi. Po desiatich rokoch som sa na Dubník vrátil, to však opíšem v ďalšom samostatnom príbehu.

(POKRAČUJEME)

Píše Ing. Marian Slavkay