„ale veď si baník a keď ma budeš počúvať, môžeš ísť do bane sám.“ Z kuchyne sa ozval hlas tetky Marcáčky: „Už ši načisto zošaľel? Pošilac mladého chlapca do bani samého, co už tam teľo ľudzi poblúdzilo, co ši jich potom mušel isc hľedac.“ Tetke to hneď vysvetlil. „Co ty temu rozumiš. Toté co pobludzili, ta to buli také šaľeňaci co hľedaľi opály, aľe nikda v bani nebuľi. Un je baník, hutman. Un už vecej rázy bul v bani jak ja.“ Potom sa obrátil ku mne a začal, že som dobre vybavený do bane, lebo mám čižmy, montérky, prilbu a dobrú banícku lampu. Mám isť do Jozefky iba rovno po hlavnej chodbe. Asi po sedemsto metroch prídem k chodbe, ktorá je vyrazená doprava. Po tej chodbe aby som nešiel ďalej ako dvadsať metrov. Tam už začínajú diery po dobývkach v rôznych smeroch a tam by som mohol poblúdiť. Aby som sa vrátil na hlavnú chodbu a vyšiel von. Keď toto dodržím, nemôže sa mi nič stať a pre obhliadku bane mi to musí stačiť. Rozlúčili sa a pohli sa peši do Zamutova. Ešte mi zakričali, že keď sa vrátia, aby ma našli doma. Začal som sa pripravovať na cestu do bane. Tetka sa veľmi bála o mňa a začala ma prehovárať: „Marjanču! Neidz do tej bani sám. Utre pujdze s tebu ujo. Ši ešči mladý chlapec, možeš tam spadnúc do dajakej dzíri a už ztadzi nevindzeš.“ Tetke som vysvetlil, že ja som už pochodil veľa baní na Spiši a už viem, ako sa v bani pohybovať. Videla, že ma neprehovorí, tak ma iba vyzvala, aby som si dával veľký pozor. Potom mi natrela dva krajce chleba s maslom a do pollitrovej fľaše mi dala vody, aby som si to zobral do batoha. Pre uspokojenie mi dala ešte radu, že keby som zablúdil, aby som si našiel bezpečné miesto a tam si sadol a čakal. Keď sa ujo vráti, pôjde ma aj s Jankom hľadať. Poobjímal som tetku a vybral som sa k Jozefke. O chvíľu som si už obzeral portál štôlne, ktorý bol veľmi zanedbaný. Murivo bolo popraskané a skaly z neho vypadali. Nebolo to divné, lebo sa o to nikto nestaral. Bolo sedem rokov po vojne. V republike boli dôležitejšie problémy, ktoré bolo potrebné vyriešiť a Opálové bane na Dubníku ostali úplne opustenou sirotou.
Pred vstupom do štôlne som nadvihol prilbu a pozdravil Zdar Boh! Bol to zvyk, ktorý nás naučili naši banícki inštruktori v baníckom učilišti. Tak som si na to zvykol, že som pozdrav používal pri vstupe do hociktorej bane. Po tomto ceremoniáli som začal s rešpektom, ale bez strachu kráčať po štôlni. Chodba bola užšieho profilu ako štôlne v našich spišských baniach. Po určitom čase som sa obzrel a už som nevidel denné svetlo z ústia. Vybral som kriedu a na boku chodby som vyznačil šípku smerom k východu. Na pravej strane hlavnej chodby som po určitých vzdialenostiach nachádzal vydlabané diery asi vo výške jedného metra od spodku. Nevedel som, že načo mohli tie diery slúžiť. Prvé, čo mi napadlo bolo, že haviari tam ukladali nájdené drahé opály a dozorca ich bral do tašky a vynášal von. Potom som tú myšlienku zavrhol, lebo by to bola hlúposť nosiť z rúbania opály na hlavnú chodbu. Neskôr mi napadlo, že v bani nebol zavedený elektrický prúd a hlavná chodba mala byť osvetlená. Do týchto dier možno určený robotník umiestňoval olejové lampy. Mal ich doplňovať olejom a starať sa, aby boli stále schopné prevádzky. Nebol som si s tým celkom istý, lebo okolie dier nebolo očadené dymom. Nakoniec som došiel k prekopu do pravej strany. Oproti prekopu na ľavú stranu chodby som vyznačil kriedou hrubú šípku obrátenú k východu z bane. Pri ceste späť sa ľahko zorientujem. Pokračoval som ďalej po prekope. Došiel som na miesto, kde sa chodba rozširovala a v pravej strane bola veľká diera. Oproti nej som si tiež na bok chodby vyznačil kriedou šípku. Neodvážil som sa k tej diere priblížiť, lebo som uvažoval, či v tom rozšírení nemôže byť od spodu podrazené nejaké banské dielo a mohol by som sa tam prepadnúť. Pokračoval som opatrne ďalej po chodbe. Po niekoľkých metroch som došiel ku komínu na fáranie personálu. Celý ohúrený som začal zostupovať po točitom kamenom schodisku až na spodný obzor. To bolo umelecké dielo, aké som už v živote v žiadnej bani nevidel. Na spodku schodiska som zastal a posvietil si odspodu na schody. Na každom jednom schode bolo vidieť nespočetné množstvo rýh po želiezku, alebo od kamenárskeho dláta. Po obzorovej chodbe som sa otočil doprava. Natrafil som na zosypanú horninu na chodbe. Posvietil som do priestoru nad chodbou, bolo to staré rúbanie. Vyzeralo ako nepodsadená šikmina. Opatrne som začal stúpať po šikmine hore. Po niekoľkých krokoch som si posvietil do priestoru rúbania a skontroloval strop. Neboli tam žiadne previsy ani pukliny. Poklopal som kladivom strop. Vydávalo to zvuk pevného kameňa. Bol to tvrdý andezit. Posmelený som začal rozbíjať kusy horniny pod nohami v nádeji, že nájdem opál. Postupoval som hore šikminou rozbíjajúc kamene, ale stále som kontroloval strop. Výsledok môjho hľadania opálov bol žalostný. Okrem porezaných prstov na rukách som mal asi štyri malé vzorky andezitu, prerastené polcentimetrovou žilkou mliečne bieleho minerálu. Dúfal som, že je to porcelánový opál.
(POKRAČUJEME)
Píše Ing. Marian Slavkay

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-