„ale veď si baník a keď ma budeš počúvať, môžeš ísť do bane sám.“ Z kuchyne sa ozval hlas tetky Marcáčky: „Už ši načisto zošaľel? Pošilac mladého chlapca do bani samého, co už tam teľo ľudzi poblúdzilo, co ši jich potom mušel isc hľedac.“ Tetke to hneď vysvetlil. „Co ty temu rozumiš. Toté co pobludzili, ta to buli také šaľeňaci co hľedaľi opály, aľe nikda v bani nebuľi. Un je baník, hutman. Un už vecej rázy bul v bani jak ja.“ Potom sa obrátil ku mne a začal, že som dobre vybavený do bane, lebo mám čižmy, montérky, prilbu a dobrú banícku lampu. Mám isť do Jozefky iba rovno po hlavnej chodbe. Asi po sedemsto metroch prídem k chodbe, ktorá je vyrazená doprava. Po tej chodbe aby som nešiel ďalej ako dvadsať metrov. Tam už začínajú diery po dobývkach v rôznych smeroch a tam by som mohol poblúdiť. Aby som sa vrátil na hlavnú chodbu a vyšiel von. Keď toto dodržím, nemôže sa mi nič stať a pre obhliadku bane mi to musí stačiť. Rozlúčili sa a pohli sa peši do Zamutova. Ešte mi zakričali, že keď sa vrátia, aby ma našli doma. Začal som sa pripravovať na cestu do bane. Tetka sa veľmi bála o mňa a začala ma prehovárať: „Marjanču! Neidz do tej bani sám. Utre pujdze s tebu ujo. Ši ešči mladý chlapec, možeš tam spadnúc do dajakej dzíri a už ztadzi nevindzeš.“ Tetke som vysvetlil, že ja som už pochodil veľa baní na Spiši a už viem, ako sa v bani pohybovať. Videla, že ma neprehovorí, tak ma iba vyzvala, aby som si dával veľký pozor. Potom mi natrela dva krajce chleba s maslom a do pollitrovej fľaše mi dala vody, aby som si to zobral do batoha. Pre uspokojenie mi dala ešte radu, že keby som zablúdil, aby som si našiel bezpečné miesto a tam si sadol a čakal. Keď sa ujo vráti, pôjde ma aj s Jankom hľadať. Poobjímal som tetku a vybral som sa k Jozefke. O chvíľu som si už obzeral portál štôlne, ktorý bol veľmi zanedbaný. Murivo bolo popraskané a skaly z neho vypadali. Nebolo to divné, lebo sa o to nikto nestaral. Bolo sedem rokov po vojne. V republike boli dôležitejšie problémy, ktoré bolo potrebné vyriešiť a Opálové bane na Dubníku ostali úplne opustenou sirotou.

Pred vstupom do štôlne som nadvihol prilbu a pozdravil Zdar Boh! Bol to zvyk, ktorý nás naučili naši banícki inštruktori v baníckom učilišti. Tak som si na to zvykol, že som pozdrav používal pri vstupe do hociktorej bane. Po tomto ceremoniáli som začal s rešpektom, ale bez strachu kráčať po štôlni. Chodba bola užšieho profilu ako štôlne v našich spišských baniach. Po určitom čase som sa obzrel a už som nevidel denné svetlo z ústia. Vybral som kriedu a na boku chodby som vyznačil šípku smerom k východu. Na pravej strane hlavnej chodby som po určitých vzdialenostiach nachádzal vydlabané diery asi vo výške jedného metra od spodku. Nevedel som, že načo mohli tie diery slúžiť. Prvé, čo mi napadlo bolo, že haviari tam ukladali nájdené drahé opály a dozorca ich bral do tašky a vynášal von. Potom som tú myšlienku zavrhol, lebo by to bola hlúposť nosiť z rúbania opály na hlavnú chodbu. Neskôr mi napadlo, že v bani nebol zavedený elektrický prúd a hlavná chodba mala byť osvetlená. Do týchto dier možno určený robotník umiestňoval olejové lampy. Mal ich doplňovať olejom a starať sa, aby boli stále schopné prevádzky. Nebol som si s tým celkom istý, lebo okolie dier nebolo očadené dymom. Nakoniec som došiel k prekopu do pravej strany. Oproti prekopu na ľavú stranu chodby som vyznačil kriedou hrubú šípku obrátenú k východu z bane. Pri ceste späť sa ľahko zorientujem. Pokračoval som ďalej po prekope. Došiel som na miesto, kde sa chodba rozširovala a v pravej strane bola veľká diera. Oproti nej som si tiež na bok chodby vyznačil kriedou šípku. Neodvážil som sa k tej diere priblížiť, lebo som uvažoval, či v tom rozšírení nemôže byť od spodu podrazené nejaké banské dielo a mohol by som sa tam prepadnúť. Pokračoval som opatrne ďalej po chodbe. Po niekoľkých metroch som došiel ku komínu na fáranie personálu. Celý ohúrený som začal zostupovať po točitom kamenom schodisku až na spodný obzor. To bolo umelecké dielo, aké som už v živote v žiadnej bani nevidel. Na spodku schodiska som zastal a posvietil si odspodu na schody. Na každom jednom schode bolo vidieť nespočetné množstvo rýh po želiezku, alebo od kamenárskeho dláta. Po obzorovej chodbe som sa otočil doprava. Natrafil som na zosypanú horninu na chodbe. Posvietil som do priestoru nad chodbou, bolo to staré rúbanie. Vyzeralo ako nepodsadená šikmina. Opatrne som začal stúpať po šikmine hore. Po niekoľkých krokoch som si posvietil do priestoru rúbania a skontroloval strop. Neboli tam žiadne previsy ani pukliny. Poklopal som kladivom strop. Vydávalo to zvuk pevného kameňa. Bol to tvrdý andezit. Posmelený som začal rozbíjať kusy horniny pod nohami v nádeji, že nájdem opál. Postupoval som hore šikminou rozbíjajúc kamene, ale stále som kontroloval strop. Výsledok môjho hľadania opálov bol žalostný. Okrem porezaných prstov na rukách som mal asi štyri malé vzorky andezitu, prerastené polcentimetrovou žilkou mliečne bieleho minerálu. Dúfal som, že je to porcelánový opál.

(POKRAČUJEME)

Píše Ing. Marian Slavkay