Druhý augustový týždeň s folklórom od Vlachova, Gemerskej Polomy až po Brdárku Doporučený
Napísal(a) Mgr. Marta Mikitová
Tri susedné hornogemerské obce, vzdialené od seba len čo by kameňom dohodil, sa dohodli (či nedohodli?), že usporiadajú v jeden deň, 14. augusta 2010, tri podobné podujatia. Vo Vlachove sa konal 6. Vlachovský remeselnícky jarmok a 18. Festival ľudového spevu a tanca, v Gemerskej Polome X. Dni Gemerskej Polomy a v Brdárke 15. Folklórny večer.
Ako to vymyslieť? Kam ísť? Nakoniec sme sa rozhodli, že si náš čas „roztrojíme“ a stihneme z každého rožka troška. (Ešte nás lákal aj 18. ročník Ródea Muráň, lenže to by sme sa museli naozaj už rozštvrtiť! Takže ródeo až niekedy nabudúce.)
čo počúvať, čím sa zabaviť. Vyparádená dedina, vyzdobené domy tradičnými textilnými výrobkami, výšivkami, tkanými kobercami, pôvodnými úžitkovými predmetmi a remeselníckymi potrebami i keramikou v oknách, nás o desiatej privítala rezkými melódiami dychovej hudby z Dobšinej, ktorú na pred pár rokmi vybudovanom pódiu uprostred obce na kamennom útese Skavka vystriedali folklórne súbory a spevácke skupiny z Gočova, Nižnej Slanej, Rožňavského Bystrého a samozrejme z domáceho Vlachova. Potom sme si tak trochu zopakovali techniku stavania májov, i keď tentoraz nie toho ozajstného veľkého májového, určeného dievčatám, ale len symbolického jarmočného „májika“, zato i so sprievodným programom a piesňami.
Po skončení programu sme sa poprechádzali po jarmoku, poobdivovali výrobky šikovných rúk a zručných remeselníkov z obce i z blízkeho okolia (varešky, misky, vahančeky, hrable, kefy, šperky, obrázky rôznych techník, výrobky umeleckých kováčov, výšivky, čipky, kraslice a všeličo iné), poobzerali si Nižnoslanský dvor s výstavou výtvarníka M. Laciaka, Gočovský dvor, Folklórny dvor FS Stromíš, kde nám všade vyhrávala ľudová hudba a mali sme možnosť obdivovať krásne gemerské kroje.
Potom sme zacítili neodolateľné vône ovčích mliečnych výrobkov z PD Vlachovo a musíme povedať, že taký výborný ovčí syr, lahodne vŕzgajúci po zubami, sme už veru dávno nejedli, podobne výborná kyslá hrudkovitá žinčica nás dostatočne osviežila počas tohto pekného a horúceho dňa. Ale tých vôní bolo omnoho viac – vôňa čerstvo múteného masla s jeho ochutnávkou i ochutnávkou cmaru, jelenieho guláša z Poľovníckeho dvora, grúľovníkov a pagáčikov, a to už nehovorím o bryndových haluškách, pirohoch, gemerských guľkách z Kuchyne starých materí... Kto by odolal? My veru nie! Len keby sme mali aspoň po dva žalúdky! Ale poradili sme si, niektorými z týchto dobrôt sme sa zásobili na „horšie časy“.
Ešte sme sa okolo Hasičského dvora s ukážkou starej i novej hasičskej techniky vrátili ku Vlachovskej šmitni – kováčskej vyhni, novopostavenej práve k tejto príležitosti (ako kópia už starej, neslúžiacej). Dodali sme trochu vzduchu z obrovského mechu do rozpáleného ohniska s murovaným komínom, popozerali povešané kováčske náradie, pracovný stôl so zverákom a nákovou, ale samotného podkúvania koní sme sa už nezúčastnili. Ešte sme sa napili vody z prameňa pitnej vody, umiestneného v zakrytom drevenom altánku i s lavičkami na oddych, tiež postaveného nedávno priamo pod Skavkou. Vlachovčania si svojho starostu chválili a konštatovali, že aj toto všetko je jeho zásluhou a že sa o obec dobre stará.
Potom sme sa už ponáhľali do Gemerskej Polomy,
kde sme z pochopiteľných dôvodov nestihli návštevu ev. a. v. kostola, ani turnaj v minifutbale a ďalšie športové súťaže, ale po skončení slávnostného zasadnutia OZ nás čakal krojovaný sprievod obcou za účasti nielen domácej folklórnej skupiny, ale aj folkloristov z ďalších dvoch obcí, ktoré majú podobný názov ako hosťovská obec – horehronská Polomka a Poloma, nachádzajúca sa neďaleko Svidníka. Sprievod sa uberal hore obcou, kde sa na improvizovanom pódiu na futbalovom ihrisku konal kultúrny program folklórnych súborov zo všetkých troch Polôm. Vystúpeniu súborov predchádzala súťaž o najoriginálnejší ľudový kroj. Kroje ženské, mužské, detské. Vyšívané, čipkované, lemované, s ornamentami, farebné, naškrobené... Bolo vidieť, že pánom sa páčili nielen kroje, ale aj „figuríny“, teda krásne dievčatá, ktoré boli do nich oblečené... No tak, páni, pŕŕ! Budú sa hodnotiť kroje! Nám ostal čas iba pokochať sa na ich kráse a vypočuť si ukážky, z ktorých sme videli, že aj keď názvy obcí majú spoločný základ, folklór sa predsa len v každej z nich vyvíjal svojsky a originálne.
Náš „roztrojený čas“ nám už zavelil - smer Brdárka.
Malá obec, ktorá má len okolo 60 obyvateľov je výnimočná svojou zachovalou ľudovou architektúrou, pozoruhodným Evanjelickým a. v. renesančno-barokovým kostolom z roku 1696, ale i činnosťou OZ Alter nativa, ktoré vyvíja značné úsilie o znovuoživenie už takmer vymierajúcej obce. Jednou z jej aktivít je opakovaná akcia „Leto v Brdárke“, zameraná na skrášľovanie obce. Vyvrcholením každého ročníka tejto akcie je "Folklórny večer" s prezentáciou folklórnych súborov tunajšieho regiónu, ktorý sa koná v miestnom amfiteátri. Tohtoročný, už 15. ročník privítal folklórne súbory a skupiny, ale aj sólistov spevákov a hudobníkov z horného Gemera. V úvode nám Štefan Lipták, ktorý aj moderoval celé vystúpenie, trúbením na pastiersky roh zvestoval, že už odbila hodina začiatku Folklórneho večera a potom spolu s Jankou Švarcovou spevom i hrou na drumbľu tento začiatok aj potvrdili. Potom sa už spustila pestrá zmes vystúpení - Hôra z Rejdovej v dramaticko-speváckom pásme predstavila svadobné zvyky, Evka Dovcová z Rožňavského Bystrého zaspievala za akordeónového doprovodu Igora Adlera, na heligónke zahrala najmladšia heligonkárka Martinka Zagibová z Pače, ktorá aj zaspievala za doprovodu Rudolfa Hanuštiaka, potom nasledovala svojím vznikom najmladšia FSk Hrabina z Nižnej Slanej, Gočovan z Gočova podal ukážky zvykov z krstín a priviedol aj svojich hostí – mladého harmonikára a speváka a speváčku, ktorí veselými rusínskymi piesňami obveseli divákov, Ivan Nemčok na akordéone doprevádzal Zdenku Terrajovú z rejdovskej Horičky, spevom sa predstavil aj Stano Ďurský z Rožňavského Bystrého, v tanci si zacifrovali Štefan Lipták s Jankou Švarcovou - a program za veľkého potlesku pokračoval... Keď sme uvideli v stánku už na prvý pohľad neobyčajný chlieb a keď sme sa navyše dozvedeli, že ho piekli priamo v pekárskej peci v Brdárke podľa domáceho receptu, tak sme neodolali a len na takom prázdnom sme si na odchode naozaj pochutnali – taký chlebík sme nikdy predtým nejedli.
A opäť Vlachovo.
Veľký a pekný amfiteáter na kúpalisku. Nemohli sme si nechať ujsť spevácko-tanečné vystúpenie domáceho FS Stromíš, ale hlavne nás veľmi lákal spevák Ján Ambróz s vynikajúcou ľudovou hudbou Borievka z Banskej Bystrice. Neopakovateľné zafarbenie hlasu Jána Ambróza, jeho sila a originalita, osobité podanie horehronských ľudových piesní doslova nadchlo všetkých prítomných na takmer do posledného miesta zaplnenom amfiteátri. Svoj spev dopĺňal spomienkami na gemerských folkloristov, pridával rôzne vtipné zážitky a nemenej vtipne kontaktoval aj obecenstvo, ktoré aj vyzýval k spoločnému spevu. Pieseň Na Kráľovej holi v podaní tohto speváka je nezabudnuteľným zážitkom, je určite jednou z najpôsobivejších interpretácií tejto už takmer hymnickej piesne. Keď ju na záver zaspieval a k jeho spevu sa pripojili v obecenstve roztrúsení speváci z FS Stromíš a tu rekreujúceho sa FS Zobor z Nitry, amfiteátrom sa niesol viachlasý prekrásny spev, ktorý doslova chytil za srdce všetkých prítomných.
Vo všetkých troch obciach program končil večernou zábavou
pri tanečnej hudbe. Do tanca i na počúvanie hrali gemerské hudobné skupiny a horný Gemer sa dlho do noci veselil.
(Náš program skončil v našej prechodnej „domovskej“ obci Dedinky, kde nám dlho do noci duneli zvuky punk rockovej hudby, kde sa stretlo niekoľko takýchto kapiel a sústredilo sa veľa priaznivcov (s takým i onakým výzorom, správaním sa i slovníkom) tejto tvrdej, dunivej a nemelodickej hudby s dôrazom na bicie nástroje. Ale to len tak na okraj, na doplnenie, koľko rôznych akcií sa tento víkend konalo na hornom Gemeri.)
V nedeľu sme už za ďalšieho pekného dňa vychutnávali krásy prírody, pokojné čerenie vody v priehrade a spomínali na krásny včerajší deň.
Mgr. Marta Mikitová
Foto: Stanislav Kejík
{gallery}kultura/brdarka/10{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-