Aj také pomenovanie dostal 41. Gemerský folklórny festival Rejdová 2014, ktorý sa konal 22. a 23. augusta v rázovitej hornogemerskej obci. Návštevníci, ale aj samotní účinkujúci mali možnosť vyberať si z bohatej a pestrej ponuky scénických programov a nespočetného množstva zaujímavých sprievodných podujatí. „Počas dvoch festivalových dní k programom folklórnych skupín domácich a hosťujúcich súborov, detských folklórnych súborov, detských i dospelých ľudových hudieb, sólistov spevákov, inštrumentalistov a tanečníkov pribudli školy tanca, prezentácie projektov, tematický program a ďalšie aktivity v Rejdovských dvoroch,“ doplnila Mária Ferenczová z Gemerského osvetového strediska. Ďalej už malá scéna patrila účinkujúcim kolektívom a ako inak - úvod prináležal domácej folklórnej skupine Hôra. „Večerný program na pľacu má svoje čaro a každý rok viac priaznivcov pre svoj komorný ráz a veľmi príjemnú atmosféru,“ uviedla Helena Novotná, riaditeľka Gemerského osvetového strediska. Divákom sa predstavil najmladší folklórny kolektív Genšenky z Honiec, ale nechýbali ani známejšie folklórne skupiny Gočovan z Gočova a Radzim zo susednej Vyšnej Slanej. Festival i divákov pozdravil známy folklorista z Košíc Imrich Oravec, ktorý je veľkým priaznivcom gemerského folklóru.
Ľudová hudba Juraja Pecníka so sólistami priniesli do Rejdovej svoju Vrchársku parádu, program plný čarovných melódií z Podpoľania. Hudobno-tanečný súbor V šírom poli hruška zo srbskej Kovačice uviedol zo svojho repertoáru piesne a tance, ktoré zachovávajú po slovenských predkoch.
„Keď ste v Rejdovej, tak sa naučte aj tancovať po rejdovsky,“ týmito slovami uviedla školu tanca Dana Lacková, moderátorka programov prvého festivalového večera. Ivana Nemčoková s hudobným sprievodom ľudovej hudby Ondreja Hlaváča priúčala motívom rejdovského čardáša malých i väčších z radov divákov i účinkujúcich. Takto naladení sa ďalej zabávali na veselici až do skorého rána. Tí, ktorí majú radšej kľudnejšie prostredie, zašli do dvora u Brehalu na dokumentárne filmy Petra Pobočeka z Revúcej.
Druhý deň festivalu
začal prípravami, domáci dokončovali svoje dvory a účinkujúci si skúšali programy. Ľudové hudby Rosička, Vlachoväne, Lúčka a Ondreja Hlaváča oznamovali prichádzajúcim návštevníkom, že dvory sú už otvorené a môžu nahliadnuť do čias minulých, vyskúšať si tkanie, spracovanie ľanu, alebo zvládnuť niekoľko párov paličiek. Vo dvoroch to už rozvoniavalo a v tom pri ubytovni účinkujúci ochutnávali koláče od svojich kolegov.
Program „Eniki, beniki, kilki bé“ predstavil od najmenších hudobníkov, spevákov a tanečníkov s ich prvotinami, až po tých ktorí majú za sebou už niekoľko úspechov v rôznych súťažiach. Súbory z Rožňavy, Drnavy, Vyšnej Slanej so svojimi sólistami za svoje vystúpenia zožali od divákov množstvo potleskov.
Vyvrcholením dopoludňajšieho programu na malej scéne bolo uvedenie projektu Gemerského osvetového strediska v Rožňave „Gemer tancuje“. Metodický DVD nosič predstavila riaditeľka GOS Helena Novotná. Tri variácie čardáša – slovenský, maďarský a cigánsky – odprezentovali tanečníci z folklórnych súborov Borostyán z Drnavy a Dubina z Rožňavy a do záverečného sa zapojili aj diváci, aby si vyskúšali svoje tanečné schopnosti.
Sprievodné podujatia na pľacu
a vo dvoroch pokračovali. Muži skúšali vystrúhať vlastný šindeľ a ženy zase dokonale uviazať šatku. Hudba hrala takmer na každom rohu, spievalo a tancovalo sa po celom pľacu.
Starosta obce Ján Valentík prijal vedúcich, aby poďakoval za celoročnú prácu kolektívov i prezentáciu
v programoch Gemerského folklórneho festivalu, ktorý je vlastne spoločným dielom a vizitkou pri ďalšom zachovávaní a šírení gemerského folklóru.
Veselý a pestrý krojovaný sprievod
smeroval do amfiteátra, kde program festivalu vyvrcholil.
V úvode sa predstavila ľudová hudba Ondreja Hlaváča a jej hostia, divákom priblížili CD nosič „Tichý vetrík veje po doline veje“, ktorý vydalo Gemerské osvetové stredisko v Rožňave na sklonku minulého roka. Starosta obce Ján Valentík, vedúca odboru kultúry Košického samosprávneho kraja Jana Kovácsová a riaditeľka Gemerského osvetového strediska v Rožňave Helena Novotná pozdravili prítomných účastníkov a popriali úspešné zavŕšenie festivalu.
Zvony už ohlásili tematický program „Piesne vojnou písané“, ktorý pripravil režisér gemerských programov Ján Lipták, pri príležitosti významných výročí v našej histórii, 100 rokov od vypuknutia 1. svetovej vojny a 70 rokov od vyhlásenia SNP. Jeho cieľom bolo pripomenúť ťažké vojnové časy , tak ako sa zachovali vo vojenských piesňach a spomienkach generácie našich starých rodičov. Celkovú atmosféru umocnil výberom piesní a kompozičnou výstavbou. „Žriedla nevysychajú“ bol program nositeľov tradícií v ktorom sa diváci oboznámili so zvykmi v podaní folklórnych skupín Bystränky z Rožňavského Bystrého, Lehoťanka z Čiernej Lehoty, Bučina z Pače a Hrabina z Nižnej Slanej. Program spestrila mladá speváčka Martina Zagibová z Pače. Folklórne súbory Dubina, Haviar z Rožňavy, Borostyán z Drnavy a Stromíš z 
Vlachova v programe „Muzikanti hrajú a nôžky virgajú“ predstavili nové, ale aj choreografie ocenené v rôznych súťažiach. Na záver gemerského programu už tradične riaditeľka GOS Helena Novotná odovzdala tohtoročným jubilantom ďakovné listy za ich prínos v oblasti folklóru. Hudobný darček im odovzdali najmladší, ľudová hudba Lúčka z Rožňavy.
Zahraničný hosť V šírom poli hruška z Kovačice uviedol pestrý blok hudby, spevu a tanca zo slovenských regiónov. Na Kráľovej holi stojí... i ďalšie piesne a tance priniesol na scénu folklórny súbor Šumiačan. Rozkazovačky s ľudovou hudbou Mira Kapca dali trochu divákom vydýchnuť, ale po nich nastúpil folklórny súbor Partizán zo Slovenskej Ľupče s Detvianskou svadbou a záver patril temperamentnému folklórnemu súboru Zemplín.
41. Gemerský folklórny festival
úspešne nastúpil do ďalšieho desaťročia. Kladné ohlasy na programovú skladbu, organizačné zabezpečenie a kvalitu služieb potvrdili organizátorom, že je to správny smer, ktorý je potrebný udržať a naďalej zlepšovať. Celý festival sa podarilo na úrovni zabezpečiť aj vďaka podpore Košického samosprávneho kraja, Ministerstva kultúry SR a ďalších partnerov. Poďakovanie patrí aj celému usporiadateľskému tímu.
Mária Ferencová
Fotografie: Peter Poboček
picasa_albumid=6052359632411717553
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.