a spoluorganizátormi vystúpení bystranských folkloristov, privítali členov folklórnej skupiny, ktorá sa zorganizovala práve k tejto udalosti. Myslím, že si dali názov Hvara. Pán Ján Jasenka so svojím kolektívom prišiel do tejto, vtedy ešte baníckej obce, a podnietil najmä starších spoluobčanov s manželkami, aby sa pripravili so svojimi ľudovými piesňami a tancom na jedno vystúpenie do známej Východnej pod Vysokými Tatrami. Začiatok, ako to už v tých časoch na dedinách bývalo, bol najťažší. Rôzne názory na zloženie skupiny, výber pesničiek i iné ťahanice dlho držali organizátorov v napätí, či vôbec Bystrania na výstúpenie pôjdu. Nakoniec sa všetko dohodlo, pribrali aj bystranských hudobníkov z rómskej osady a všetko bolo pripravené. Cestou do Východnej sme sa zastavili ešte v Revúčke, kde sme pribrali skupinu muzikantov ľudovej hudby. A v autobuse bolo odrazu veselo. Vtedy sa Bystrania od nich naučili ľudovú pieseň z Revúčky: "Už šerešne nebudú". Spieva sa dodnes. A prešlo už rovných 50 rokov. Spomínam si ako sa naši folkloristi zoznamovali s veľkým pódiom amfiteátra. Niektorým starším ženám, keď vyšli so svojimi pármi na javisko, odrazu nefungovalo nič. Ani nohy neposlúchali, ani ústa sa neotvárali a z hrdla ani hlások nevyšiel. Predseda musel skočiť vedľa do stánku a priniesť aj pre ženy niečo na ukľudnenie. A verte, že to pomohlo. Skúška dopadla dobre a na druhý deň už všetko išlo hladko. Naša skupina čakala na poradie, aby neskôr zaujala priestor na javisku. Keďže sme chceli udržať kolektív súdržný, prichádzali sme na pódium v dvojstupoch a so spevom. Dnes si už presne nepamätám, ktoré piesne sa spievali, či tance tancovali. Viem, že medzi nimi bola aj jedna pieseň, ktorú vtedy rada spievala na dvore či na priedomí tetka u Kartale Na zadku. Volala sa: "Vandrovali bratkove..." Pekná pieseň, ktorá postupne prešla do rezkého čardáša. Mal som so sebou aj filmovú kameru požičanú zo školy, kde som učil. Film sme dali spracovať do Hradca Králové v Čechách. Aj mi ho vrátili, aj som ho niekoľkokrát v našom kine premietal. Bolo to v tom čase niečo nezvyčajné, veď vidieť na bielom plátne kina tancovať známe "bystränské postavy", to bol veľmi silný zážitok, hoci trval iba niekoľko minút. Mal však veľký úspech a každý kto prišiel v tom čase do kina chcel ho vidieť. Film bol bez zvuku, ale pustili sme k nemu hudobnú platňu, ktorá bola v tom čase v kine. Premietal sa dovtedy, kým mi neoznámil správca kina, že film sa stratil. Pravdepodobne odišiel navinutý na niektorý kotúč, na ktorý sa pretáčali kotúče hraného filmu, alebo žurnálu, ako sme nazývali filmové spravodajstvo púšťané pred hlavným filmom. Mohol sa dostať do susedných kín, alebo skončiť v Košiciach, odkiaľ sa filmy poštou do kín posielali. A odvtedy ho niet. A už hádam ani nebude. Ak sa dostal do rúk, ktoré nevedeli čo s ním, navždy vyletel hore medzi naše bystränské spevácke a tanečné hviezdy sedemdesiatych rokov. A iste ho tam všetci pozerajú. Škoda, že sa stratil. Aj dnes, po toľkých rokoch, by sa na nás pozerali: Peter Dávid, Zuzana Dávidová, Peter Doboš, Žófia Macáková, Ján Dorkin, Zuzana Dorkinová, Gejza Galata, Mária Urbanová, Ladislav Molnár, Zuzana Molnárová, Ondrej Tomko Janko, Zuzana Tomková, Štefan Molnár, Margita Molnárová, Ján Urban, Helena Urbanová, Ján Galata, Zuzana Tomková. Z nich dnes žije už iba Ľudovít Molnár, 88 ročný. Spomínal som, že práve prešlo 50 rokov od zatiaľ jediného, vystúpenia "bystränských" folkloristov v najznámejšej kolíske ľudového spevu na Slovensku – vo Východnej. Odvtedy sa tam z našej obce nik nedostal. A boli by sme všetci veľmi radi, keby sme nasledovníkov folklórnej skupiny z roku 1967 mohli uvidieť aj na tomto významnom folklórnom podujatí.
Ondrej Doboš

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-