Počas archeologického výskumu boli odkryté dve zahĺbené chaty a hrnčiarska vertikálna pec s nálezmi keramiky. Pozornosť si zasluhuje objekt č. 5/1982 interpretovaný ako zahĺbená chata, vo výplni ktorej bol získaný bohatý archeologický materiál, ako napr. nálezy keramiky, fragment skleneného náramku, fragment bronzového náramku, bronzová spona, ako aj nálezy sapropelitových náramkov. V chate bolo odkrytých niekoľko fragmentov náramkov s priemerom cca 6,5 - 7 cm, ktoré sú na priereze v tvare písmena D. Fragmenty náramkov sú nezdobené, sú však leštené. Sapropelitové náramky zo Včeliniec môžeme chronologicky zaradiť približne do 2. storočia pred Kristom.
Sapropelitové náramky sú zhotovené zo suroviny sapropelit zvanej aj „švartna“. Názov sapropelit je odvodený od gréckeho slova sapros - zhnitý. Sapropelit je surovina organického pôvodu s obsahom 50–80 % ústrojnej hmoty a nerastných látok čiernej farby, tvoriaci sa za úplného nedostatku kyslíka v stojatých vodách bažín a jazier. Geneticky patrí sapropelit k uhliu. Sapropelit má dobrú výhrevnosť, dobré liečivé vlastnosti, je vhodný pri výrobe textílii a má zlú tepelnú vodivosť. Sapropelit je čiernej farby, vyrábali sa z neho predovšetkým kruhové náramky, ktoré pripomínali čierne vyleštené ebenové drevo. Takýto druh šperku s obľubou nosili Kelti, rozšírený bol vo veľkej časti Európy.
Zdroje sapropelitu sa nachádzajú hlavne na území západnej Európy. Na základe prírodovedných analýz bolo preukázané, že sapropelitové náramky objavené na území Slovenska pochádzajú hlavne z oblasti Kounova (kounovická švartna). Ojedinele sapropelit pochádza aj z oblasti šalgótariánskej uhoľnej panvy. Z dôvodu absencie analýz nevieme povedať odkiaľ pochádzal sapropelit, z ktorého boli zhotovené náramky objavené vo Včelinciach.
Zo sapropelitu okrem náramkov boli vyrábané aj náramenice, prstene a krúžkové koráliky. Sapropelitový šperk bol v obľube predovšetkým vo výzdobe kroja ženskej populácie Keltov.
Realizované s finančnou podporou BBSK
PhDr. Alexander Botoš



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a