V novembri 2019 uplynie 30 rokov od pohnutých udalostí, ktoré verejnosť pozná ako „nežnú“ revolúciu, ktorá v roku 1989 nenásilne zmenila politický režim v bývalom Československu. Nemenej známe je aj označenie ako „revolučná jeseň 1989“. Za všetkým sa však jednoznačne ukrývali snahy pohnúť zaostalou kostrou socializmu a dosiahnuť zmenu, ktorá by priniesla také spoločenské hodnoty, ktoré počas 40-tich rokov charakter vtedajšieho režimu nepripúšťal, a to slobodu a demokraciu.
Demonštrácie, ktoré zahájili študenti v Prahe 16. novembra 1989 a následne 17. novembra v Bratislave, priniesli očakávaný výsledok, a to pád komunistického režimu. Napriek tomu, že voči študentom zasahovali bezpečnostné jednotky, revolúcia dostala pomenovanie ako „nežná“ či „zamatová“, pretože zmeny, ktoré priniesla, obsahovali prvky dohody a reformy. Od roku 2001 je na Slovensku 17. november štátnym sviatkom – Dňom boja za slobodu a demokraciu.
Uvedené novembrové udalosti zákonite ovplyvnili dianie aj v ďalších mestách vtedajšej republiky, Rimavskú Sobotu nevynímajúc.
Atmosféru novembrových i decembrových dní v našom meste určite priblížia vybrané fotografie, ktoré návštevníka vrátia do tejto doby. Najidentickejšou udalosťou bol generálny štrajk, ktorý sa uskutočnil 27. novembra (desať dní po vypuknutí demonštrácií v hlavných mestách republiky). Do štrajku sa zapojilo okrem iných organizácií aj Gemerské múzeum. Hlavná tribúna, z ktorej zazneli revolučné príhovory, bola umiestnená v priestore dnešného parkoviska pred Billou, každý ale vtedy vedel, že je to „pri tabakovej továrni“. Z tejto tribúny sa prítomným prihovoril Marian Lacko a prečítal demokratické požiadavky Občianskeho fóra, ktoré vzniklo 19. novembra. Išlo hlavne o zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti, čo de facto znamenalo pád komunistického režimu.
Vystavené fotografie zachytávajú uvedené momenty, ľudí, transparenty a vyhlásenia, a tým približujú reakciu nášho mesta na celoplošné politické dianie v Československu na jeseň 1989. Autorkou vystavených fotografií je fotografka múzea Júlia Ferleťáková.
PhDr. Elena Lindisová
Realizované s finančnou podporou BBSK



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a