Barokové komodové hodiny z roku 1800, s evidenčným číslom H 16 861. Hodiny do múzea darovala Emília Káposztásová-Tóthová v roku 1903, matka významného rimavskosobotského architekta Bélu Tótha.
Nástenné rámové hodiny z rokov 1830 - 1850, z obdobia biedermeieru, s evidenčným číslom 16 862, ktorého výrobcom bol Johan Hauptman z Budapešti.
Jozefínske komodové hodiny z rokov 1770 - 1800, s evidenčným číslom H 16 879, so štylizovanou rezbou.
Z umelecko-historického hľadiska sú najvzácnejšie jozefínske komodové hodiny od hodinárskeho majstra Wunibalda. Podobné hodiny nájdeme na hrade v Egri. Jedná sa o jednu z najväčších hodinových schránok z tohto obdobia.
Po rezbárskej stránke ide o ojedinelý zbierkový predmet dokumentujúci vývoj hodinárstva, zachovaný v našich múzeách. Ide o dokonalý rezbársky prejav, ktorý je skĺbený s kvalitným hodinárskym strojom, doplnený o zaujímavú raritu. Raritou v tomto prípade je malé otočné pódium, ktoré je sprevodované s mechanizmom hodinového stroja. Na pódiu sa nachádzajú tri trnože, kde v minulosti boli osadené tri figurálne motívy.
V roku 1914 Kornél Divald píše, že sa jednalo o postavy vojakov – granátnikov (symbol striedania stráží). Tieto figurálne postavy sa objavili po odbití každej celej hodiny v otvárajúcich sa okienkach. V spodnej časti dreveného skeletu sa nachádza miesto, kde bol v minulosti umiestnený hrací mechanizmus. Kombináciou všetkých týchto technických prvkov muselo ísť o unikát. Hodinový mechanizmus odbil počet hodín, spustil sa hrací stroj a v okienku sa objavili postavičky – podobne ako pri Orloji.
Rozmery, kde bol uložený hrací stroj, naznačujú, že sa mohlo jednať o kombinovaný hrací stroj – vyladené zvonce sú radené za sebou a ihličkový viac melódiovy hrací valec s hrebeňom fungovali súčasne. Mechanizmus hodinového stroja podľa doložených signatúr bol opravovaný v roku 1923 a v roku 1929 hodinárskym majstrom Štefanom Remenyikom z Rimavskej Soboty.
S reštaurovaním súboru historických hodín pochádzajúcich z konca 18. a prvej polovice 19. storočia, sa predĺžila ich životnosť a obnovila sa ich autentická podoba. Sú dokladom našej histórie, technickej vyspelosti hodinárskych majstrov, dokumentujú kultúru bývania našich predkov a sú dokladom pre nové generácie. Všetky hodiny sú výsledkom práce hodinárskych majstrov, produktom dobovej technológie a dobových techník.
Múzeum má vo svojom historickom a etnografickom zbierkovom fonde bohatú zbierku historických hodín z rôznych historických období z mestského i ľudového prostredia, ktoré doposiaľ neboli reštaurované, a na ktorých takisto značná časť výzdoby chýba, a
lebo boli časom poškodené.
V dlhšom časovom horizonte múzeum plánuje ich komplexné reštaurovanie prostredníctvom projektov, vo viacerých etapách a následne ich vystavenie v stálej expozícii múzea.
Reštaurovanie historických hodín bolo realizované s finančnou podporou Fondu na podporu umenia, ktorý je aj hlavným partnerom projektu.
PhDr. Éva Kerényi, PhD.



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a