Prvá zástava z roku 1741 má obdĺžnikový tvar, do špica zastrihnutý. Vyhotovená je zo svetlomodrej jemnej látky. Latinský nápis na averze zástavy je ručne maľovaný zlatými písmenami: „VEXILLUM COMITATUS GÖMÖRIENSIS 1741 (Zástava Gemerskej župy)”, okolo písmen sa nachádza hnedý vavrínový veniec. Na okraji zástavy sa nachádza zlatá ornamentálna výzdoba. Žrď je drevená s medenou násadkou, druhotne vyrobená. Na jednej strane žrde sa nachádza cisárska koruna a iniciály panovníka F. I. (pozn. František I.), na druhej strane je text v maďarskom jazyku: „NEMES GÖMÖR KISHONT VÁRMEGYE” (Vznešená župa Gemera-Malohontu). Na žrdi je nasadený medený ozdobný hrot s datovaním 1809. Samotná zástava má dĺžku 120 cm, šírku 155 cm, žrď meria 325 cm.
V poradí druhá župná zástava je vyhotovená z tenkého hodvábu svetlomodrej farby so zlatým lemovaním. Tvar má takisto obdĺžnikový a do špica zastrihnutý. Na averze zástavy sa nachádza pozlátený text v latinčine: „ANNO DOMINI 1793 (roku Pána).“ V strede je umiestnený ručne maľovaný zelený vavrínový veniec a farebný erb Uhorska. Na reverze môžeme čítať latinský text: „INCLYTI COMITATUS GÖMÖRIENSIS (Slávna Gemerská župa)”, uprostred je zelený vavrínový veniec s farebným erbom Gemerskej župy. Zástava má drevenú žrď so železnou násadkou. Zástava má dĺžku 240 cm, šírku 160 cm, žrď meria 284 cm.

Obe zástavy boli v kritickom stave so značným poškodením celej plochy zástavy. Reštaurátorským prieskumom bolo zistené, že v oboch prípadoch ide o hodvábnu tkaninu, ktorá je citlivá na vplyv okolitých podmienok (teplo, svetlo, vlhkosť) a časom vlákna krehnú, strácajú pružnosť a pevnosť a pri manipulácii sa lámu. Podkladová tkanina bola degradovaná, na veľa miestach poškodená, polámaná, veľa fragmentov bolo oddelených od celku alebo úplne chýbalo. Na ploche sa nachádzali aj sekundárne zásahy, záplaty sekundárnou tkaninou aj šitie sekundárnou hodvábnou niťou. Zástavy boli vyblednuté a znečistené viazaným a neviazaným depozitom. Oddeľovali sa nové fragmenty a materiál sa aj pri menšom pohybe lámal. Dôležité preto bolo spevniť materiál pomocnou tkaniny po celej ploche, aj cez maľbu, pretože materiál pod ňou bol rovnako polámaný.
Základným cieľom reštaurovania bolo stabilizovať textilný materiál a zachovať čo najviac jeho častí. Materiál spevniť tak, aby nedochádzalo k ďalšiemu poškodzovaniu, aby bolo predmet možné vystaviť. Textilná časť zástavy bola najskôr povrchovo očistená od neviazaného depozitu.
Čistenie prebiehalo pomocou muzeálneho vysávača, povrch bol odsávaný cez sieťku, aby sa predišlo poškodeniu materiálu. Po suchom procese čistenia bola textilná časť zástavy očistená lokálne mokrým procesom. Pomocou vatového tampónu namočeného v demineralizovanej vode bol povrch jemne čistený. Poškodené miesta bez úbytkov materiálu, tam kde bolo možné trhliny na seba nadpojiť, boli fixované pomocou polyamidového textilného zváracieho prášku a reštaurátorskej ihly. Úbytky materiálu bolo potrebné doplniť, aby došlo k estetickému sceleniu predmetu zvolením vhodného typu a farby materiálu. Počas reštaurovania sa tiež zistilo, že rok na rubovej strane v poradí druhej zástavy je 1705 (nie 1793), tým datovanie spadá do obdobia panovania Jozefa I. (1705 - 1711). Maľba bola doplnená v takej miere, aby predmet spĺňal estetickú, ale aj informatívnu funkciu, aby bol text a symboly na nej dostatočne čitateľné. Celkovo môžeme konštatovať, že sa podarilo spomaliť proces degradácie a poškodzovania predmetu a zachovať jeho formu čo najlepšie v danom čase.
Múzeum má vo svojom zbierkovom fonde skromnú, ale hodnotnú zbierku historických zástav z rôznych historických období, od 18. až do 20. storočia zo šľachtického a mestského prostredia, ktoré doposiaľ neboli vystavené ani reštaurované. V dlhšom časovom horizonte múzeum plánuje ich komplexné reštaurovanie prostredníctvom projektov, vo viacerých etapách a následne ich vystavenie v rámci tematických výstav alebo ako predmet mesiaca.
Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
PhDr. Éva Kerényi, PhD. (historička GMM)



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a