a prostredníctvom programu IÚI – MIRRI Program Slovensko. Vďaka tomu sa zrekonštruuje celé druhé poschodie múzea, vrátane chodieb a sociálnych zariadení.
„Gemer-Malohont patrí medzi najkrajšie regióny nášho kraja a je známy svojím bohatým historickým aj prírodným dedičstvom. Naším cieľom je, aby sa toto múzeum stalo moderným miestom, ktoré dokáže návštevníkom priblížiť jedinečnosť regiónu atraktívnym a zážitkovým spôsobom. Zároveň je tento projekt výborným príkladom toho, ako môže fungovať regionálna aj cezhraničná spolupráca. Vďaka programu Interreg dokážeme spoločne s partnermi z Maďarska rozvíjať kultúrne dedičstvo, ktoré nás spája a ukazovať, že európska spolupráca má veľmi konkrétne výsledky priamo v regiónoch,“ uviedol predseda kraja Ondrej Lunter.
Rekonštrukcia sa týka stálej expozície z roku 1979, ktorá prejde kompletnou modernizáciou. Návštevníci sa v budúcnosti môžu tešiť na nové interaktívne prvky, dotykové obrazovky, videomapping, 4D zážitky či na trojjazyčného sprievodcu v slovenčine, maďarčine a angličtine. Modernizácia sa dotkne aj technického zázemia – obnovia sa chodby, toalety aj vykurovanie na druhom nadzemnom podlaží.
„Naše múzeum má 144-ročnú tradíciu a spravuje mimoriadne cenné a raritné múzejné zbierky, ktoré dokumentujú prírodné a kultúrne dedičstvo a bohatstvo historického regiónu Gemera a Malohontu. Rekonštrukciou stálej expozície by bola zároveň z pohľadu turizmu jedinečným a bezkonkurenčným kultúrnym centrom pohraničnej oblasti Banskobystrického samosprávneho kraja s Maďarskom,“ povedala riaditeľka Gemersko-malohontského múzea Éva Kerényi.
Projekt vznikol ako spoločná iniciatíva štyroch partnerských inštitúcií zo Slovenska a Maďarska, a to Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, Rímskeho hradu v Iži, Miklušovej väznice v Košiciach a kaštieľa Máthé v maďarskom meste Vásárosnamény. Ich cieľom je obnova historických objektov, digitalizácia zbierok a zavádzanie moderných foriem prezentácie kultúrneho dedičstva.
Prípravné práce v Rimavskej Sobote zahŕňali aj architektonicko-historický pamiatkový výskum, ktorý pomohol odkryť jednotlivé stavebné fázy budovy – od jej pôvodnej funkcie kasární až po dnešné múzeum. Výsledky výskumu sú podkladom pre pripravovanú rekonštrukciu.
Počas tlačovej konferencie mali hostia možnosť vidieť aj menej známu, no mimoriadne dôležitú časť práce múzejníkov – odborné balenie a dočasné uskladnenie exponátov, ktoré musia byť pred stavebnými prácami starostlivo chránené.
Realizácia projektu prebieha od januára 2025 a potrvá do júna 2027. Samotné stavebné práce sa začali v marci 2026, pričom nová stála expozícia by mala byť návštevníkom sprístupnená v lete 2027.
Počas rekonštrukcie bude múzeum fungovať v obmedzenom režime. Od 2. marca 2026 do 30. júna 2027 bude Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote čiastočne uzavreté. Obnova sa dotkne vlastivednej expozície, expozície zakladateľa a prvého riaditeľa múzea, Jánosa Fábryho, a expozície venovanej Slovenskému národnému povstaniu. Dočasné výstavy však zostávajú pre verejnosť prístupné. Múzeum zároveň počas rekonštrukcie znižuje vstupné o 50 % ako poďakovanie návštevníkom za ich trpezlivosť počas prebiehajúcich prác.
#gmmuzeum
#bbsk
#InterregHUSK
#4museums
#BuildingPartnership
#EuropeanUnion
#crossbordercooperation
#regionaldevelopment
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://www.majgemer.sk/gemer/kultura/220/muzea/13176/gemersko-malohontske-muzeum-sa-meni-na-moderne-kulturne-centrum#sigProGalleriafad48598b6
Mgr. Vanesa Čierna,
odborná referentka pre komunikáciu/asistentka predsedu BBSK
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.