štvrtok, 16 júl 2026 15:49
Najstaršie knižné pamiatky v knižnici Gemersko-malohontského múzea zreštaurovali Doporučený
Napísal(a) I. Krnáčová
Gemersko-malohontské múzeum má zreštaurované 4 staré tlače, ktoré sú viazané v ručne popísaných pergamenových väzbách z 15. storočia. Reštaurovanie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. Gemersko-malohontské múzeum aktuálne zabezpečilo zreštaurovanie 4 vzácnych knižničných dokumentov z knižnice múzea, v ktorých sa reálne spája stredovek s novovekom. Jedná sa o knihy zo 16. a 17. storočia, vytlačené na ručnom papieri, na ktorých väzbu boli však druhotne použité fragmenty zo stredovekých kódexov pochádzajúcich z 15. storočia. Tieto zachované časti zo stredovekých rukopisných kníh, napísaných na pergamene, sú najstaršími knižnými pamiatkami v knižnici múzea.
Boli sme zvedaví na obsah a datovanie rukopisných textov a nôt na zachovaných pergamenových fragmentoch, použitých na väzby predmetných starých tlačí.
Skúmali ich v roku 2025 Mgr. Rastislav Luz, PhD., zo Slovenského národného archívu v Bratislave a PhDr. Eva Veselovská, PhD. z Ústavu hudobnej vedy SAV. Z ich zistení vyplýva, že fragmenty pochádzajú z 15. storočia a sú popísané gotickým knižným písmom i notovými záznamami. Ich autori sú neznámi.
Zo zreštaurovaných kníh je pozoruhodné protestantské kresťanské teologické dielo zo 16. storočia s názvom v preklade do slovenčiny: Včelí úľ svätej rímskej cirkvi... Bienenkorb Dess heil. Röm. Imenschwarms... Durch Jesuwald Pickhart. Gedruckt in Christlingen bey Vrsino Gottgwinn [1581]. Kniha v nemeckom jazyku je malého formátu s rozmermi 17,5x11 cm a obsahuje viac než 300 strán. V diele sú uvedené nepravdivé (krycie) údaje o jeho pôvode, pravdepodobne z bezpečnostných dôvodov v čase náboženských konfliktov a rok vydania je len ručne dopísaný na titulný list. Z databáz Nemeckej národnej knižnice /Deutsche Nationalbibliothek sa dozvedáme, že autorom knihy je MARNIX, Philips van (1538-1598) holandský štátnik /politik, učenec, stúpenec kresťanského učenia Jána Kalvína, historik, spisovateľ, básnik. PICKHART, Jesuwald je jeho pseudonym. Knihu vytlačil v roku 1581 BERNHARD, Jobin (1545-1593), nemecký kníhtlačiar a vydavateľ pôsobiaci Strassburgu. Meno GOTTGWINN, Vrsino /Ursinus uvedené v knihe je jeho pseudonym. Miestom tlače bol pravdepodobne Strassburg. Christlingen je krycie miesto tlače, ktoré bolo z tohto dôvodu často využívané v nemeckých polemikách 2. polovice 16. storočia.
Podľa Rastislava Luza a Evy Veselovskej tvorí knižnú väzbu diela fragment zo stredovekého kódexu napísaného na pergamene železodubienkovým a červeným atramentom. Je to zlomok antifonára (striedavé spevy kňaza a zboru) liturgického (bohoslužobného) kódexu s notáciou. Pochádza z 2. polovica 15. storočia a je napísaný stredovekým písmom: gotickou knižnou minuskulou.
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
View the embedded image gallery online at:
https://www.majgemer.sk/gemer/kultura/220/muzea/13319/najstarsie-knizne-pamiatky-v-kniznici-gemersko-malohontskeho-muzea-zrestaurovali#sigProGalleriaede5d71f1c
https://www.majgemer.sk/gemer/kultura/220/muzea/13319/najstarsie-knizne-pamiatky-v-kniznici-gemersko-malohontskeho-muzea-zrestaurovali#sigProGalleriaede5d71f1c
Na titulnom liste knihy sa nachádza rukopisný vlastnícky záznam, ktorý spája ďaleké Nemecko s Gemerom: „ Stephani Hoszszú Comp. Ratisbonae (?) 1782 die 16 Oct.“ V preklade: „Získal Štefan Hoszszú v Regensburgu (?) [Nemecko] dňa 16. októbra 1782“.
Štefan Hoszszú bol kňazom evanjelickej cirkvi a.v. v Padarovciach v rokoch 1792-1805. Zaslúžil sa o výstavbu nového, murovaného kostola v obci, ktorý stojí do súčasnosti. Kostol v Padarovciach slávnostne vysvätil 19. mája 1803 za účasti ďalších kňazov z blízkeho okolia.
Z ďalšieho rukopisného vlastníckeho záznamu, nachádzajúceho sa na prednej predsádke knihy, sa dozvedáme, že dielo v roku 1810 získal v licitácii istý Samuel, ktorého úplné meno je, žiaľ, nečitateľné: „A.... 18Xi ... licitationen, Padarini... 29. Maji 1810. Samuel P...tini“ (?) V preklade:“(... licitácia v Padarovciach... 29. mája 1810. Samuel P...tini (?)“
Zreštaurované boli i nasledujúce tri diela, viazané vo fragmentoch zo stredovekých rukopisných kníh: Medicínske dielo z odvetvia farmácie, vydané v nemeckom jazyku v Lipsku v roku 1699: Von Würckungen derer Artzneyen... Neuen Pharmacie... zu verschreiben /Beydes durch Steph. Blankard... Leipzig bey Thomas Fritsch 1699; latinské dielo z rétoriky, vydané v roku 1674, taktiež v Lipsku: Gerardi Joannis Vossi Rhetorices Contractae.... Lipsiae. Impensis Christiani Kirchneri... Anno M DCLXXIV a latinské teologické dielo, pravdepodobne zo 16. storočia: ...Prorok Izaiáš k obyvateľom Haidelbergu...., ktoré však v dôsledku chýbajúceho originálneho titulného listu nevieme presne datovať. Náhradný titulný list je napísaný ručne a obsahuje údaje : Abrahami Sculteti Grunbergensis Silesii Concionum In Iesaiam Prophetam ad populum Haidelbergensem....
Reštaurovanie kníh zrealizoval reštaurátor historickej knižnej väzby Mgr. Art. Štefan Kocka v reštaurátorskom ateliéri v Banskej Bystrici. Zreštaurované knižničné jednotky sú dostupné k prezenčnému štúdiu v knižnici múzea a od roku 2027 budú vystavené v novej stálej expozícii múzea. Historické rukopisy na pergamenových väzbách, a tiež ďalšie rukopisy, ktoré sú súčasťou papierových knižných dosiek, sú fotograficky zdokumentované pre potreby ich neskoršieho podrobného výskumu.
Reštaurovanie podporil z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia.
Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.
Autorka tlačovej správy: Mgr. Iveta Krnáčová, knihovníčka múzea
Zverejnené v
Múzeá
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.