Do dediny Rožňavské Bystré odkiaľ pochádzam sa voľakedy boli priženili niekoľkí mládenci z Henckoviec. Naše dediny síce rozdeľovalo pohorie Slovenského rudohoria, ale ako sa hovorí: láska aj hory prenáša, preniesla tak i spomínaných henckovských mládencov. Martin, Jozef i dvaja Ondrejovia si tu založili rodiny a odvtedy sa stali rovnocennými občanmi obce, v ktorej našli svoje osudové lásky. Dvaja z nich s priezviskom Dovec. So synom jedného z nich som bol dobrý kamarát a na niektoré "naše akcie" z mladosti si ešte aj dnes veľmi živo spomínam. Veľa rokov sa však nedožil... Prečo o tom všetkom píšem? rodenej Antalovej. Spomínam to iba okrajovo, keďže sa teraz viac hovorí o Mišovi Dovcovi. Ale v histórii sa o ňom hovorí raz ako Dovec, raz ako Dovčík a raz aj
ako Vdovčík, alebo Vdovec. Ale viac sa o ňom a jeho živote dozvedia tí, ktorí sa rozhodnú pozrieť si lebku zbojníka, ktorý nie ani ako 30 ročný skončil po vynesení rozsudku v Plešivci na Pališovom poli pri svojom rodisku, kde odvisel na výstrahu ostatným podobným zbojníkom nielen na Gemeri. Teraz majú totiž možnosť si od 10. - 12. apríla pozrieť si cenné pozostalosti po našom známom zbojníkovi, ktorý dostal prívlastok "Gemerský Jánošík". Neviem, či Henckovčania boli na svojho rodáka hrdí, ale pravdou je to, že lebku nebojácneho Miška si umiestnili do svojho kaštieľa jeho majitelia Andrášiovci, ktorým patrili okolité lesy a iné majetky nielen na Gemeri. Museli sa ho grófi veľmi báť, keď ho chceli i po smrti držať vo svojom kašteli. Zrejme sa držali hesla: Lepšie zbojníkovu lebku mať, ako živého zbojníka si chovať. Tak sa so svojím klobúkom a budzogáňom dostal Mišo Dovec do kaštieľa natrvalo a dnes je z toho významný múzejný artikel, na ktorého sa môžu prísť pozrieť návštevníci tohto známeho kultúrneho objektu na Gemeri nielen od 10. do 12. apríla, ale vlastne hocikedy. Termín, ktorý určili po tieto dni organizátori však je ako čerešnička na torte, lebo sprievodcovia povedia veľa zaujímavého s čím je meno nášho gemerského Jánošíka spojené.
|
Známa novinárka z východného Slovenska pani Eva Bombová o ňom pred pár rokmi napísala: "Tu sa narodil. A aj zomrel. Lebo Pališovo pole pod Maciblom pri gemerskej obci Henckovce, stalo sa verdiktom štatariálneho súdu pre Gemerskú a Hontiansku župu so sídlom v Plešivci koncom decembra roku 1832 miestom popravy ani nie tridsaťročného Michala Vdovca/Dovčíka. Z tohto tretieho z piatich detí Michala Vdovca a Márie, rodenej Antalovej, ktorého podľa údajov cirkevnej matriky v Nižnej Slanej pokrstili 28. februára 1803, vyrástol jeden z našich najlegendárnejších zbojníkov - gemerský Jánošík. Dovčíka obesili a telo popraveného nechali na šibenici pre výstrahu, až kým neostala iba kostra. Lebo v mrchavých časoch, keď ľudí popri cholere decimovala veľká bieda, mohol jeho lupičský príklad inšpirovať. Dovčíkova lebka vedno s klobúkom a bakuľou je exponátom andrášiovského múzea v Betliari. Jarmočné lúpežeIsté je, že Michal Dovčík lúpil. Chladnokrvne ozbíjal osamelých pocestných i smelých bačov a valachov zo salašníckych kolíb. Trúfol si aj na mestá - Gemer, Spiš i stredné Slovensko často zaznamenali jeho nebezpečný výskyt. Častý bol hlavne v čase jarmokov, keď gemerský zbojník cieľavedome číhal na trhovcov, ale aj na ich klientelu a tovar. Párkrát sa vrchnosti podarilo zlodejského recidivistu v žalároch v Plešivci či Rimavskej Sobote dostať za mreže - jeho úteky však boli časté. Ušiel aj ozbrojencom – raz ho náhodou našli vojaci tvrdo spať na lúke a poľahky kmína zajali a poviazali. Mišo im v smutných rečiach o svojej chorobe a blízkom konci nabásnil tak úspešne, že chlapi ”neboráka nad hrobom” súcitne zbavili pút. Milosrdnej eskorte však, samozrejme, okamžite |
ušiel. Niekde v hlbinách podzemia gemerských hôr je vraj stále ukrytý Mišov preplnený trezor. Kam svoje ulúpené poklady odvláčil naozaj, to dodnes nikto nevie – podľa slovenskej tradície však aj Mišo patril k obdivovaným zbojníkom – hrdinom, ktorí sa o svoju korisť vedeli podeliť v zmysle známeho - bohatým bral a chudobným dal. Žičlivý lotor V pamäti Gemerčanov prebýva totiž množstvo historiek o Dovčíkovi ako žičlivom lotrovi. Prepadol napríklad učiteľa z Jelšavy, ktorý cez hory chodieval do mestečka Štítnik hrať karty. Cieľ už bol na dohľad, keď sa spomedzi stromov vynoril Mišo s bakuľou so svojím slávnym sloganom - Bohu dušu a mne peniaze. Pedagóg, ktorý kontroloval svoje sklony k hazardným hrám tým, že na karban nosieval iba dve zlatky, aby všetko neprehral, však nahlas ľútostivo banoval, že ak mu Mišo všetko vezme, prekonal dlhú cestu nadarmo. Dovčík mu jednu zlatku veľkodušne ponechal. Inokedy však vzal svojej obeti všetko - ako Gemerčanovi, ktorý chcel za krvopotne našetrené peniažky kúpiť na jarmoku hoviadko. Z väčšiny príhod však vyplýva, že pre chudobných mal inak veľké pochopenie a lup od solventnejších im neraz láskavo nadelil. Osobitne rád sponzoroval budúce nevesty. Mnohým dievkam štedro zvýšil biedne financie vena a ony sa mu odmenili i modlitbami, aby takto pomáhal ľuďom čo najdlhšie. A predsa to bola žienka z Kobeliarova, u ktorej ho konečne dolapili. V tejto dedine mal Mišo frajerku Sabínku, podľa iných prameňov Zuzku – mladú vdovu, u ktorej zimoval. Mal tu v komore i dobre zamaskovanú hlbokú jamu, ktorá mu dlho spoľahlivo slúžila za úkryt i zbrojnicu. Až do chvíle, kým ho neodhalila jedna zo zvedavých susied jeho frajerky - zbadala totiž na stole Dovčíkov neuprataný zbojnícky opasok a bežala s novinou ďalej. Chýr o zbojníkovej prítomnosti sa razom dostal ku kobeliarovskému richtárovi, a ten sa mu postaral o cestu za mreže. V Plešivci už zabezpečili, aby procesu neušiel a skončil na šibenici. Ľudia nielen z hladovej doliny Slanej vravia: dnes, keď nebohatým kdekto ukrajuje z krajca, by sme Dovčíkovu donorskú prítomnosť privítali. I s jeho masívnou bakuľou, veď vďačne poradíme, koho vydrúzgať. Vzápätí dodajú - v porovnaní s dnešnými veľkozbojníkmi bol obesený Mišo a jeho “trochárske zlodejiny” iba drobnou lokálnou kriminalitou."
|
Pripravil: Ondrej Doboš
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.