rodenej Antalovej. Spomínam to iba okrajovo, keďže sa teraz viac hovorí o Mišovi Dovcovi. Ale v histórii sa o ňom hovorí raz ako Dovec, raz ako Dovčík a raz aj
ako Vdovčík, alebo Vdovec. Ale viac sa o ňom a jeho živote dozvedia tí, ktorí sa rozhodnú pozrieť si lebku zbojníka, ktorý nie ani ako 30 ročný skončil po vynesení rozsudku v Plešivci na Pališovom poli pri svojom rodisku, kde odvisel na výstrahu ostatným podobným zbojníkom nielen na Gemeri. Teraz majú totiž možnosť si od 10. - 12. apríla pozrieť si cenné pozostalosti po našom známom zbojníkovi, ktorý dostal prívlastok "Gemerský Jánošík". Neviem, či Henckovčania boli na svojho rodáka hrdí, ale pravdou je to, že lebku nebojácneho Miška si umiestnili do svojho kaštieľa jeho majitelia Andrášiovci, ktorým patrili okolité lesy a iné majetky nielen na Gemeri. Museli sa ho grófi veľmi báť, keď ho chceli i po smrti držať vo svojom kašteli. Zrejme sa držali hesla: Lepšie zbojníkovu lebku mať, ako živého zbojníka si chovať. Tak sa so svojím klobúkom a budzogáňom dostal Mišo Dovec do kaštieľa natrvalo a dnes je z toho významný múzejný artikel, na ktorého sa môžu prísť pozrieť návštevníci tohto známeho kultúrneho objektu na Gemeri nielen od 10. do 12. apríla, ale vlastne hocikedy. Termín, ktorý určili po tieto dni organizátori však je ako čerešnička na torte, lebo sprievodcovia povedia veľa zaujímavého s čím je meno nášho gemerského Jánošíka spojené.
|
Známa novinárka z východného Slovenska pani Eva Bombová o ňom pred pár rokmi napísala: "Tu sa narodil. A aj zomrel. Lebo Pališovo pole pod Maciblom pri gemerskej obci Henckovce, stalo sa verdiktom štatariálneho súdu pre Gemerskú a Hontiansku župu so sídlom v Plešivci koncom decembra roku 1832 miestom popravy ani nie tridsaťročného Michala Vdovca/Dovčíka. Z tohto tretieho z piatich detí Michala Vdovca a Márie, rodenej Antalovej, ktorého podľa údajov cirkevnej matriky v Nižnej Slanej pokrstili 28. februára 1803, vyrástol jeden z našich najlegendárnejších zbojníkov - gemerský Jánošík. Dovčíka obesili a telo popraveného nechali na šibenici pre výstrahu, až kým neostala iba kostra. Lebo v mrchavých časoch, keď ľudí popri cholere decimovala veľká bieda, mohol jeho lupičský príklad inšpirovať. Dovčíkova lebka vedno s klobúkom a bakuľou je exponátom andrášiovského múzea v Betliari. Jarmočné lúpežeIsté je, že Michal Dovčík lúpil. Chladnokrvne ozbíjal osamelých pocestných i smelých bačov a valachov zo salašníckych kolíb. Trúfol si aj na mestá - Gemer, Spiš i stredné Slovensko často zaznamenali jeho nebezpečný výskyt. Častý bol hlavne v čase jarmokov, keď gemerský zbojník cieľavedome číhal na trhovcov, ale aj na ich klientelu a tovar. Párkrát sa vrchnosti podarilo zlodejského recidivistu v žalároch v Plešivci či Rimavskej Sobote dostať za mreže - jeho úteky však boli časté. Ušiel aj ozbrojencom – raz ho náhodou našli vojaci tvrdo spať na lúke a poľahky kmína zajali a poviazali. Mišo im v smutných rečiach o svojej chorobe a blízkom konci nabásnil tak úspešne, že chlapi ”neboráka nad hrobom” súcitne zbavili pút. Milosrdnej eskorte však, samozrejme, okamžite |
ušiel. Niekde v hlbinách podzemia gemerských hôr je vraj stále ukrytý Mišov preplnený trezor. Kam svoje ulúpené poklady odvláčil naozaj, to dodnes nikto nevie – podľa slovenskej tradície však aj Mišo patril k obdivovaným zbojníkom – hrdinom, ktorí sa o svoju korisť vedeli podeliť v zmysle známeho - bohatým bral a chudobným dal. Žičlivý lotor V pamäti Gemerčanov prebýva totiž množstvo historiek o Dovčíkovi ako žičlivom lotrovi. Prepadol napríklad učiteľa z Jelšavy, ktorý cez hory chodieval do mestečka Štítnik hrať karty. Cieľ už bol na dohľad, keď sa spomedzi stromov vynoril Mišo s bakuľou so svojím slávnym sloganom - Bohu dušu a mne peniaze. Pedagóg, ktorý kontroloval svoje sklony k hazardným hrám tým, že na karban nosieval iba dve zlatky, aby všetko neprehral, však nahlas ľútostivo banoval, že ak mu Mišo všetko vezme, prekonal dlhú cestu nadarmo. Dovčík mu jednu zlatku veľkodušne ponechal. Inokedy však vzal svojej obeti všetko - ako Gemerčanovi, ktorý chcel za krvopotne našetrené peniažky kúpiť na jarmoku hoviadko. Z väčšiny príhod však vyplýva, že pre chudobných mal inak veľké pochopenie a lup od solventnejších im neraz láskavo nadelil. Osobitne rád sponzoroval budúce nevesty. Mnohým dievkam štedro zvýšil biedne financie vena a ony sa mu odmenili i modlitbami, aby takto pomáhal ľuďom čo najdlhšie. A predsa to bola žienka z Kobeliarova, u ktorej ho konečne dolapili. V tejto dedine mal Mišo frajerku Sabínku, podľa iných prameňov Zuzku – mladú vdovu, u ktorej zimoval. Mal tu v komore i dobre zamaskovanú hlbokú jamu, ktorá mu dlho spoľahlivo slúžila za úkryt i zbrojnicu. Až do chvíle, kým ho neodhalila jedna zo zvedavých susied jeho frajerky - zbadala totiž na stole Dovčíkov neuprataný zbojnícky opasok a bežala s novinou ďalej. Chýr o zbojníkovej prítomnosti sa razom dostal ku kobeliarovskému richtárovi, a ten sa mu postaral o cestu za mreže. V Plešivci už zabezpečili, aby procesu neušiel a skončil na šibenici. Ľudia nielen z hladovej doliny Slanej vravia: dnes, keď nebohatým kdekto ukrajuje z krajca, by sme Dovčíkovu donorskú prítomnosť privítali. I s jeho masívnou bakuľou, veď vďačne poradíme, koho vydrúzgať. Vzápätí dodajú - v porovnaní s dnešnými veľkozbojníkmi bol obesený Mišo a jeho “trochárske zlodejiny” iba drobnou lokálnou kriminalitou."
|
Pripravil: Ondrej Doboš
































Do dediny Rožňavské Bystré odkiaľ pochádzam sa voľakedy boli priženili niekoľkí mládenci z Henckoviec. Naše dediny síce rozdeľovalo pohorie Slovenského rudohoria, ale ako sa hovorí: láska aj hory prenáša, preniesla tak i spomínaných henckovských mládencov. Martin, Jozef i dvaja Ondrejovia si tu založili rodiny a odvtedy sa stali rovnocennými občanmi obce, v ktorej našli svoje osudové lásky. Dvaja z nich s priezviskom Dovec. So synom jedného z nich som bol dobrý kamarát a na niektoré "naše akcie" z mladosti si ešte aj dnes veľmi živo spomínam. Veľa rokov sa však nedožil... Prečo o tom všetkom píšem?
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-