„Náš národ je ešte len v čítaní,Bc. Petr Mikulecký
Pána PaedDr. Milana Sajenka osobne poznám už dlhší čas. Je to nielen človek, ktorý počas svojho aktívneho života pedagóga a neskôr riaditeľa Základnej školy Pavla Emanuela Dobšinského v Slavošovciach vychoval celé generácie detí, ale ktorého meno sa spája aj so založením a budovaním pozoruhodného múzea, situovaného v rodnom dome najvýznamnejšieho slavošovského rodáka a jedného z najväčších Slovákov – spisovateľa, etnografa, pedagóga a kazateľa Pavla Emanuela Dobšinského. Pavel Emanuel Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v rodine evanjelického farára. Do gymnázia chodil v Rožňave a v Miškovci. V rokoch 1840-1848 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 zložil kandidátsku skúšku v Revúcej pri Samuelovi Reussovi, administrátorovi potiskej superintendencie, ktorý si ho v novembri toho istého roka vzal k sebe za kaplána. Dňa 17. júla roku 1852 opustil Dobšinský Revúcu, aby sa stal pomocným redaktorom Slovenských pohľadov v Trnave. V rokoch 1853-1855 bol kaplánom v Brezne, potom v Rožňavskom Bystrom. V rokoch 1858-1861 bol profesorom na banskoštiavnickom evanjelickom lýceu a od roku 1861 pôsobil ako farár v Drienčanoch. (podľa: DUBOVSKÝ, Dušan. Evanjelici v dejinách Revúcej. Mestské kultúrne stredisko v Revúcej : 2004)
Už v svojich prácach, nevedome používal pseudonym Slavoj Drienčanský čím určil nielen miesto svojho rodiska, ale aj posledného skonu. Zomrel v Drienčanoch 22. októbra roku 1885.
Pavla Emanuela Dobšinského dnes poznáme najmä ako Kráľa rozprávok. Inšpiráciou mu bol jeho rodný – rozprávkový kraj. Bol mužom, ktorého dielo bolo prostriedkom reči národu zrozumiteľnej a vlastnej, prenikalo všetky vrstvy a stavy v národe slovenskom. Bol to muž, ktorý nás duchovnými plodmi nášho ľudu sprevádzal od detstva, až do smrti. (podľa: SAJENKO, Milan. Pavel Emanuel Dobšinský – životopis nášho rodáka.).
Na rodnom dome Pavla Emanuela Dobšinského bola osadená pamätná tabuľa odhalená pri 100. výročí jeho narodenia, na veľkolepej národnej slávnosti roku 1928. Záštitu nad pamätnou tabuľou vtedy prevzal vtedajší starosta obce p. Klenovič. 16. marca 1970 bolo v obci slávnostné odhalenie pamätníka Pavla Emanuela Dobšinského a pomenovanie základnej školy menom Pavla E. Dobšinského. Slávnostné odhalenie pamätníka vykonal prof. Ján Čajak ml. spolu s riaditeľom školy Dr. Milanom Sajenkom, ktorý vtedy od zástupcu ministerstva školstva prevzal čestný názov školy. Autorom pamätníka odhaleného pri 142. výročí narodenia bol akademický sochár Dušan Dzurek z Bratislavy.
Slavošovce si v roku 1978 pripomenuli účasťou skoro 2000 občanov aj 150. výročie narodenia rodáka. Na oslavách sa zúčastnilo viacero delegácií (Ministerstvo kultúry SSR, Matice slovenskej). Vtedy bola otvorená výstavka „Čarovný svet rozprávok“ a výstava kníh našej a zahraničnej produkcie prekladov kníh a ilustrácií, ktorú uviedol spisovateľ a riaditeľ vydavateľstva Mladé letá Dr. R. Móric. Druhý deň osláv sa potom konal v Drienčanoch.
V expozícii, ktorá je umiestnená v rodnom dome P. E. Dobšinského, sa k návštevníkom prihovára doba, v ktorej žil a tvoril Dobšinský. Súčasná podoba bola dotvorená v roku 1995. Jedná sa o originálnu expozíciu, ktorá zaujme návštevníkov všetkých generácií – počnúc deťmi v predškolskom veku. Veď Dobšinského rozprávky dodnes zbližujú deti celého sveta, ktoré v nich nachádzajú sily dobra, skromnosť a pracovitosť. No i naďalej do expozície pribúdajú nové a nové predmety – najmä potom materiál regionálneho charakteru. Možno tu nájsť tzv. zberku-mútnicu, ktorá sa používala pri mútení smotany na maslo, ako aj banícke kahance z Ochtinej zo 16. – 17. storočia, či žehličku „biglajz“ na drevené uhlie. Väčšina z týchto predmetov, ktoré svojim nezištným úsilím a obetavosťou pre múzeum zhromaždil a niekedy aj zachránil pred zničením PaedDr. Mgr. Milan Sajenko, má aj nejaký svoj špecifický príbeh, ktorý návštevníkom riaditeľ múzea PaedDr. Mgr. Milan Sajenko vždy rad porozpráva.
Najmenších návštevníkov Dobšinského múzea obvykle najviac zaujme tzv. Trinásta komnata, ktorú práve pre deti vytvoril PaedDr. Mgr. Milan Sajenko. Keď deti otočia kľúčom, ocitajú sa zrazu v naozajstnom rozprávkovom svete, v ktorom ich privítajú postavy z rozprávok.
Dobšinského múzeum som navštívil už mnohokrát. Keď sme sa však s manželkou dozvedeli, že našim priateľom z Rožňavského Bystrého, manželom Karolovi a Agnese Petrenkovcom, prídu na Vianoce vnúčatá z Českej republiky, požiadal som pána PaedDr. Mgr. Milana Sajenka, či by deťom mohol ukázať múzeum – a s ohľadom na ich vek najmä Trinástu komnatu. Ochotne nám vyhovel a láskavo nás všetkých prijal (manželov Petrenkovcov, ich syna Karola a jeho dve deti a mňa s manželkou). Za toto srdečné a milé prijatie by som chcel aj týmto spôsobom pánovi PaedDr. Mgr. Milanovi Sajenkovi vyjadriť vďaku nás všetkých – a uverejniť tento článok ako výraz úcty k vzácnemu človeku, ktorý žije medzi nami.
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.