Bc. Petr Mikulecký
Pána PaedDr. Milana Sajenka osobne poznám už dlhší čas. Je to nielen človek, ktorý počas svojho aktívneho života pedagóga a neskôr riaditeľa Základnej školy Pavla Emanuela Dobšinského v Slavošovciach vychoval celé generácie detí, ale ktorého meno sa spája aj so založením a budovaním pozoruhodného múzea, situovaného v rodnom dome najvýznamnejšieho slavošovského rodáka a jedného z najväčších Slovákov – spisovateľa, etnografa, pedagóga a kazateľa Pavla Emanuela Dobšinského. Pavel Emanuel Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v rodine evanjelického farára. Do gymnázia chodil v Rožňave a v Miškovci. V rokoch 1840-1848 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 zložil kandidátsku skúšku v Revúcej pri Samuelovi Reussovi, administrátorovi potiskej superintendencie, ktorý si ho v novembri toho istého roka vzal k sebe za kaplána. Dňa 17. júla roku 1852 opustil Dobšinský Revúcu, aby sa stal pomocným redaktorom Slovenských pohľadov v Trnave. V rokoch 1853-1855 bol kaplánom v Brezne, potom v Rožňavskom Bystrom. V rokoch 1858-1861 bol profesorom na banskoštiavnickom evanjelickom lýceu a od roku 1861 pôsobil ako farár v Drienčanoch. (podľa: DUBOVSKÝ, Dušan. Evanjelici v dejinách Revúcej. Mestské kultúrne stredisko v Revúcej : 2004)
Už v svojich prácach, nevedome používal pseudonym Slavoj Drienčanský čím určil nielen miesto svojho rodiska, ale aj posledného skonu. Zomrel v Drienčanoch 22. októbra roku 1885.
Pavla Emanuela Dobšinského dnes poznáme najmä ako Kráľa rozprávok. Inšpiráciou mu bol jeho rodný – rozprávkový kraj. Bol mužom, ktorého dielo bolo prostriedkom reči národu zrozumiteľnej a vlastnej, prenikalo všetky vrstvy a stavy v národe slovenskom. Bol to muž, ktorý nás duchovnými plodmi nášho ľudu sprevádzal od detstva, až do smrti. (podľa: SAJENKO, Milan. Pavel Emanuel Dobšinský – životopis nášho rodáka.).
Na rodnom dome Pavla Emanuela Dobšinského bola osadená pamätná tabuľa odhalená pri 100. výročí jeho narodenia, na veľkolepej národnej slávnosti roku 1928. Záštitu nad pamätnou tabuľou vtedy prevzal vtedajší starosta obce p. Klenovič. 16. marca 1970 bolo v obci slávnostné odhalenie pamätníka Pavla Emanuela Dobšinského a pomenovanie základnej školy menom Pavla E. Dobšinského. Slávnostné odhalenie pamätníka vykonal prof. Ján Čajak ml. spolu s riaditeľom školy Dr. Milanom Sajenkom, ktorý vtedy od zástupcu ministerstva školstva prevzal čestný názov školy. Autorom pamätníka odhaleného pri 142. výročí narodenia bol akademický sochár Dušan Dzurek z Bratislavy.
Slavošovce si v roku 1978 pripomenuli účasťou skoro 2000 občanov aj 150. výročie narodenia rodáka. Na oslavách sa zúčastnilo viacero delegácií (Ministerstvo kultúry SSR, Matice slovenskej). Vtedy bola otvorená výstavka „Čarovný svet rozprávok“ a výstava kníh našej a zahraničnej produkcie prekladov kníh a ilustrácií, ktorú uviedol spisovateľ a riaditeľ vydavateľstva Mladé letá Dr. R. Móric. Druhý deň osláv sa potom konal v Drienčanoch.
V expozícii, ktorá je umiestnená v rodnom dome P. E. Dobšinského, sa k návštevníkom prihovára doba, v ktorej žil a tvoril Dobšinský. Súčasná podoba bola dotvorená v roku 1995. Jedná sa o originálnu expozíciu, ktorá zaujme návštevníkov všetkých generácií – počnúc deťmi v predškolskom veku. Veď Dobšinského rozprávky dodnes zbližujú deti celého sveta, ktoré v nich nachádzajú sily dobra, skromnosť a pracovitosť. No i naďalej do expozície pribúdajú nové a nové predmety – najmä potom materiál regionálneho charakteru. Možno tu nájsť tzv. zberku-mútnicu, ktorá sa používala pri mútení smotany na maslo, ako aj banícke kahance z Ochtinej zo 16. – 17. storočia, či žehličku „biglajz“ na drevené uhlie. Väčšina z týchto predmetov, ktoré svojim nezištným úsilím a obetavosťou pre múzeum zhromaždil a niekedy aj zachránil pred zničením PaedDr. Mgr. Milan Sajenko, má aj nejaký svoj špecifický príbeh, ktorý návštevníkom riaditeľ múzea PaedDr. Mgr. Milan Sajenko vždy rad porozpráva.
Najmenších návštevníkov Dobšinského múzea obvykle najviac zaujme tzv. Trinásta komnata, ktorú práve pre deti vytvoril PaedDr. Mgr. Milan Sajenko. Keď deti otočia kľúčom, ocitajú sa zrazu v naozajstnom rozprávkovom svete, v ktorom ich privítajú postavy z rozprávok.
Dobšinského múzeum som navštívil už mnohokrát. Keď sme sa však s manželkou dozvedeli, že našim priateľom z Rožňavského Bystrého, manželom Karolovi a Agnese Petrenkovcom, prídu na Vianoce vnúčatá z Českej republiky, požiadal som pána PaedDr. Mgr. Milana Sajenka, či by deťom mohol ukázať múzeum – a s ohľadom na ich vek najmä Trinástu komnatu. Ochotne nám vyhovel a láskavo nás všetkých prijal (manželov Petrenkovcov, ich syna Karola a jeho dve deti a mňa s manželkou). Za toto srdečné a milé prijatie by som chcel aj týmto spôsobom pánovi PaedDr. Mgr. Milanovi Sajenkovi vyjadriť vďaku nás všetkých – a uverejniť tento článok ako výraz úcty k vzácnemu človeku, ktorý žije medzi nami.
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}

































„Náš národ je ešte len v čítaní,
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-