Bc. Petr Mikulecký
Pána PaedDr. Milana Sajenka osobne poznám už dlhší čas. Je to nielen človek, ktorý počas svojho aktívneho života pedagóga a neskôr riaditeľa Základnej školy Pavla Emanuela Dobšinského v Slavošovciach vychoval celé generácie detí, ale ktorého meno sa spája aj so založením a budovaním pozoruhodného múzea, situovaného v rodnom dome najvýznamnejšieho slavošovského rodáka a jedného z najväčších Slovákov – spisovateľa, etnografa, pedagóga a kazateľa Pavla Emanuela Dobšinského. Pavel Emanuel Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v rodine evanjelického farára. Do gymnázia chodil v Rožňave a v Miškovci. V rokoch 1840-1848 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 zložil kandidátsku skúšku v Revúcej pri Samuelovi Reussovi, administrátorovi potiskej superintendencie, ktorý si ho v novembri toho istého roka vzal k sebe za kaplána. Dňa 17. júla roku 1852 opustil Dobšinský Revúcu, aby sa stal pomocným redaktorom Slovenských pohľadov v Trnave. V rokoch 1853-1855 bol kaplánom v Brezne, potom v Rožňavskom Bystrom. V rokoch 1858-1861 bol profesorom na banskoštiavnickom evanjelickom lýceu a od roku 1861 pôsobil ako farár v Drienčanoch. (podľa: DUBOVSKÝ, Dušan. Evanjelici v dejinách Revúcej. Mestské kultúrne stredisko v Revúcej : 2004)
Už v svojich prácach, nevedome používal pseudonym Slavoj Drienčanský čím určil nielen miesto svojho rodiska, ale aj posledného skonu. Zomrel v Drienčanoch 22. októbra roku 1885.
Pavla Emanuela Dobšinského dnes poznáme najmä ako Kráľa rozprávok. Inšpiráciou mu bol jeho rodný – rozprávkový kraj. Bol mužom, ktorého dielo bolo prostriedkom reči národu zrozumiteľnej a vlastnej, prenikalo všetky vrstvy a stavy v národe slovenskom. Bol to muž, ktorý nás duchovnými plodmi nášho ľudu sprevádzal od detstva, až do smrti. (podľa: SAJENKO, Milan. Pavel Emanuel Dobšinský – životopis nášho rodáka.).
Na rodnom dome Pavla Emanuela Dobšinského bola osadená pamätná tabuľa odhalená pri 100. výročí jeho narodenia, na veľkolepej národnej slávnosti roku 1928. Záštitu nad pamätnou tabuľou vtedy prevzal vtedajší starosta obce p. Klenovič. 16. marca 1970 bolo v obci slávnostné odhalenie pamätníka Pavla Emanuela Dobšinského a pomenovanie základnej školy menom Pavla E. Dobšinského. Slávnostné odhalenie pamätníka vykonal prof. Ján Čajak ml. spolu s riaditeľom školy Dr. Milanom Sajenkom, ktorý vtedy od zástupcu ministerstva školstva prevzal čestný názov školy. Autorom pamätníka odhaleného pri 142. výročí narodenia bol akademický sochár Dušan Dzurek z Bratislavy.
Slavošovce si v roku 1978 pripomenuli účasťou skoro 2000 občanov aj 150. výročie narodenia rodáka. Na oslavách sa zúčastnilo viacero delegácií (Ministerstvo kultúry SSR, Matice slovenskej). Vtedy bola otvorená výstavka „Čarovný svet rozprávok“ a výstava kníh našej a zahraničnej produkcie prekladov kníh a ilustrácií, ktorú uviedol spisovateľ a riaditeľ vydavateľstva Mladé letá Dr. R. Móric. Druhý deň osláv sa potom konal v Drienčanoch.
V expozícii, ktorá je umiestnená v rodnom dome P. E. Dobšinského, sa k návštevníkom prihovára doba, v ktorej žil a tvoril Dobšinský. Súčasná podoba bola dotvorená v roku 1995. Jedná sa o originálnu expozíciu, ktorá zaujme návštevníkov všetkých generácií – počnúc deťmi v predškolskom veku. Veď Dobšinského rozprávky dodnes zbližujú deti celého sveta, ktoré v nich nachádzajú sily dobra, skromnosť a pracovitosť. No i naďalej do expozície pribúdajú nové a nové predmety – najmä potom materiál regionálneho charakteru. Možno tu nájsť tzv. zberku-mútnicu, ktorá sa používala pri mútení smotany na maslo, ako aj banícke kahance z Ochtinej zo 16. – 17. storočia, či žehličku „biglajz“ na drevené uhlie. Väčšina z týchto predmetov, ktoré svojim nezištným úsilím a obetavosťou pre múzeum zhromaždil a niekedy aj zachránil pred zničením PaedDr. Mgr. Milan Sajenko, má aj nejaký svoj špecifický príbeh, ktorý návštevníkom riaditeľ múzea PaedDr. Mgr. Milan Sajenko vždy rad porozpráva.
Najmenších návštevníkov Dobšinského múzea obvykle najviac zaujme tzv. Trinásta komnata, ktorú práve pre deti vytvoril PaedDr. Mgr. Milan Sajenko. Keď deti otočia kľúčom, ocitajú sa zrazu v naozajstnom rozprávkovom svete, v ktorom ich privítajú postavy z rozprávok.
Dobšinského múzeum som navštívil už mnohokrát. Keď sme sa však s manželkou dozvedeli, že našim priateľom z Rožňavského Bystrého, manželom Karolovi a Agnese Petrenkovcom, prídu na Vianoce vnúčatá z Českej republiky, požiadal som pána PaedDr. Mgr. Milana Sajenka, či by deťom mohol ukázať múzeum – a s ohľadom na ich vek najmä Trinástu komnatu. Ochotne nám vyhovel a láskavo nás všetkých prijal (manželov Petrenkovcov, ich syna Karola a jeho dve deti a mňa s manželkou). Za toto srdečné a milé prijatie by som chcel aj týmto spôsobom pánovi PaedDr. Mgr. Milanovi Sajenkovi vyjadriť vďaku nás všetkých – a uverejniť tento článok ako výraz úcty k vzácnemu človeku, ktorý žije medzi nami.
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}
































„Náš národ je ešte len v čítaní,
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-