Podujatie na Slovensku už tradične organizuje Zväz múzeí na Slovensku v spolupráci so Slovenským národným múzeom, ktoré je zároveň hlavným koordinátorom Noci múzeí a galérií v Bratislave. Za najväčších „lídrov“ hlavného mesta: Múzeum mesta Bratislavy v jeho 10 múzeách navštívilo 8 474 ľudí, v Múzeu Dopravy si najmä jazdu na plošine parného rušňa Albatros a zbierku kuriozít užívalo 3 241 návštevníkov a v Slovenskej národnej galérii najviac záujemcov prilákalo čítanie z knihy návštev s Robom Rothom (účasť dokopy 2 200 osôb).
DU Kunsthalle k výstave Strach z neznámeho ponúkol tzv. Restaurant Day – ochutnávku cudzokrajných jedál. Program pritiahol 2 081 návštevníkov. Z menších a menej známych inštitúcií zaujal Pechotný zrub B S 6 Vrba ako súčasť petržalského opevnenia z I. republiky, kde v dobových kostýmoch sprevádzali ešte aj po polnoci, či Múzeum školstva a pedagogiky s ukážkou historických foriem písania.
PHOTOPORT – Centrum vizuálneho umenia zorganizoval projekciu v záhradnom kine, Slovenské centrum dizajnu workshopy pre deti aj širokú verejnosť. Zaujímavosťou z Ústredia ľudovej umeleckej výroby bolo sprístupnenie priestorov studne. Svojich návštevníkov mali aj renomované galérie: Galéria Umelka (484) a Galéria Nedbalka (1135). Do NMaG 2016 sa zapojilo aj Múzeum Divadelného ústavu výstavami v budovách SND. Fotografické knihy si počas ich veľkého výpredaja mohli kúpiť záujemcovia v Stredoeurópskom dome fotografie, a Vodárenské múzeum BVS prezentovalo vodný zdroj ostrova Sihoť.
Spomedzi 18-tich múzeí Slovenského národného múzea najvyšší záujem už tradične zaznamenalo Prírodovedné múzeum v Bratislave. Hitom sa stala výstava Fascinujúci svet pavúkov a škorpiónov. Rovnako lákali aj astronomické, zoologické či botanické témy, napríklad tá o čiarovom kóde života. Múzeum svojou návštevou potešilo 6 202 ľudí.
Komentované prehliadky výstav na Bratislavskom hrade – v Historickom múzeu, napríklad o Ľudovítovi Štúrovi, prilákali 2 345 ľudí. Židovská kultúra, zvyky, sviatky cez tvorivé dielne, prednášky či dokumentárne filmy obohatili tých, ktorí zavítali počas NMaG do Múzea židovskej kultúry (726). V kúriách v Podhradí, ktoré sú sídlom 4-och múzeí SNM, znela hudba – jazz aj gajdošská muzika. A otvorené bolo aj u archeológov – deťom sa páčili stredoveké tvorivé dielne, dospelým zas súboje slovanských bojovníkov. Tí, ktorí prišli do SNM-Múzea kultúry Chorvátov sa na jednej z prednášok presvedčili o tom, že Chorvátsko, to nie sú len pláže. Program o fortifikačnej a skladovej funkcii Hradu Červený Kameň navštívilo 1 137 návštevníkov. Výstavu Krásna nevesta v Múzeách v Martine úspešne rozšírila prehliadka svadobných šiat od 60.-tych rokov 20. storočia až po súčasnosť. Kaštieľ Betliar ožil starými legendami, ktoré upútali pozornosť 1 033 ľudí. Záujemcovia sa dostali aj do jeho bežne neprístupnej historickej knižnice. Noc plnú legiend a čarovnej atmosféry zažili tiež návštevníci Spišského hradu. Živo bolo vo všetkých múzeách.
Podľa predbežných informácií Zväzu múzeí na Slovensku si podujatie stále udržiava svoju popularitu. Konkrétne čísla návštevnosti za celé Slovensko budú známe v priebehu týždňa, ale už teraz je zrejmé, že Noc múzeí a galérií 2016 splnila svoj cieľ – prezentovať kultúru lákavým spôsobom a zároveň aj prácu tých, ktorí sa jej venujú.
Dagmar Brisudová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.