Po svojom vzniku sa obuvnícke remeslo stalo popri čižmárstve, krajčírstve, kováčstve, mlynárstve a mäsiarstve jedným zo šiestich najrozšírenejších remesiel na Slovensku. Obuvníci šili najmä koženú mužskú, ženskú a detskú obuv. Mnohí sa ako pomocníci učili u obuvníckych majstrov a kým mohli začať remeslo samostatne vykonávať, museli si najprv u majstrov odpracovať určitú pomocnícku dobu. Keďže v 2. polovici 19. storočia, konkrétne v roku 1872, došlo k zrušeniu cechov, obuvníci, podobne ako príslušníci iných remesiel, sa začali organizovať v spolkoch. Už v roku 1873 vznikol obuvnícky spolok v Rimavskej Sobote a v Revúcej, v roku 1874 v Ratkovej a v roku 1876 v Rožňave, pričom Gemer – Malohont patril k regiónom s najväčším počtom obuvníkov v rámci Slovenska.
Rozvoj obuvníckeho remesla pretrvával do obdobia 1. ČSR, kedy dochádza pod vplyvom vznikajúceho obuvníckeho priemyslu a továrenskej výroby obuvi ku kríze, keďže väčšina obuvníkov bola nútená preorientovať sa na opravu továrensky vyrobenej obuvi, prípadne museli svoje dielne zatvoriť. Mnohí si našli inú zárobkovú činnosť, ako to vidieť na príklade obuvníka Lukáša Šóľu zo Sušian, ktorý sa začal venovať predaju smaltovaného riadu. Tu možno hľadať i začiatok postupného úpadku obuvníckeho remesla, ktoré zaniklo v 50. rokoch 20. storočia.
Po tomto období začali postupne do zbierkových fondov múzea pribúdať i jednotlivé kusy obuvníckeho náradia – šidlá, nože, zrezávače kože, kladivká, hladidlá... Väčšia zbierka sa stala súčasťou etnografického fondu múzea v roku 1995. Získané náradie používal obuvník Desző Bán Bódi (1901 – 1983) z Tomášoviec. Po roku 2000 sa zbierkový fond rozšíril o časť náradia a výrobkov obuvníka Juraja Aláča (nar. 1901) z Bakty, Matúša Šuleka (1894 – 1971) z Kyjatíc a Samuela Králika (1877 – 1963), ktorý mal svoju dielňu na Cukrovarskej ulici v Rimavskej Sobote.
Zaujímavé predmety v mesiaci október si môžete pozrieť v priestoroch múzea od pondelka do piatka v čase od 8.00 do 16.00 hod. Od 1. októbra 2017 je múzeum cez víkendy zatvorené.
Mgr. Ľudmila Pulišová (etnografka GMM)



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a