Pripravované podujatie pozostáva z dvoch častí. Na úvod sa návštevníkom formou projekcie krátkeho filmu s odborným výkladom priblíži belujská hrnčiarska dielňa z historického, estetického a technologického hľadiska. Súčasťou projekcie je ukážka tradičného výrobného postupu tvarovania nádoby na hrnčiarskom kruhu. Po prezentácii nasleduje praktická časť, v ktorej si účastníci môžu vyrobiť ukážkové predmety z hrnčiarskej hliny, ktoré si následne vyzdobia tradičnou technikou rytia a maľovania, ktorá sa používala v Beluji. Účastníkmi vytvorené diela sa stanú vlastníctvom ich autorov. Vstupné na podujatie je dobrovoľné.
Beluj je hontianska obec, ležiaca na okraji okresu Banská Štiavnica, tiahnuca sa popri belujskom potoku v plytkej doline južne od bájneho vrchu Sitno. Obyvatelia Beluje sa v minulosti živili hrnčiarstvom, okrem iného. Najstarší písomný záznam o hrnčiaroch v Beluji je z roku 1635. Názov obce Beluj odvodzoval Andrej Kmeť od slovanského výrazu pre označenie “biela” a to zrejme podľa výskytu bielej hliny v chotári Beluja. Výrobky tunajších hrnčiarov sa vyznačovali kvalitným, neraz veľmi tenkým črepom a boli v širokom okolí veľmi žiadané. Povozníci ich rozvážali do širokého okolia a predávali na jarmokoch. Okrem hlineného riadu na bežné kuchynské účely varenia, pečenia či uskladňovania potravín, tunajší hrnčiari vyrábali veľmi svojrázne dekoratívne krčahy, fľaše, či taniere, ktorých výzdoba nemá v slovenskej hrnčiarskej produkcii obdobu. Posledný hrnčiarsky kruh sa na Beluji dotočil v roku 1893, kedy zomrel posledný aktívny hrnčiar.
Mgr. Tatiana Drímaj Recká, M.A.



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a