moja mama, najmladšia z troch detí (Jarko, Vierka a Katka). Pôvodne sa na tejto (akoby sa dnes povedalo) akcii zúčastňovali len rodinní príslušníci, ale ako sa deti osamostatňovali a zakladali si vlastné rodiny a priberali zvyky partnerov, bolo akosi treba rozšíriť rady pracovitých rúk. Gágoríky sme poňali ako čisto ženskú záležitosť, mužské osadenstvo nie je úplne nechcené, ale môže sa zúčastňovať iba ako nalievači :-) To znamená, že sa majú starať o to, aby pracujúce dámy mali vždy plný pohár :-)
Pôvodné osadenstvo teda bolo: stará mama Faklová (rodená Kaciánová), jej dve dcéry Vierka (vydatá Pavlincová) a Katka (vydatá Dekánková), Vierkina dcéra Ľubica (vydatá Kosková), zrejme aj manželka syna Ruženka Faklová, ale to si ja už nepamätám, nakoľko medzi staršími deťmi Vierkou, Jarkom a najmladšou Katkou bol 20 a 19-ročný vekový rozdiel, Ruženku som už zažila osamostatnenú s jej rodinou a Vierka bohužiaľ zomrela rok po mojom narodením, takže túto fázu som osobne nezažila.
Keď sa mama vydala, pridala sa aj manželka brata jej manžela Eva Dekánková. Mama na túto, dá sa kľudne povedať že udalosť, pozvala aj tri svoje kamarátky: Katku Košťálovú, najlepšiu kamarátku ešte z gymnázia a dve maminy detí, ktoré sa stretávali v hudobnej škole, keď čakali na svoje deti a veľmi sa spriatelili: Milka Podhradská a Olinka Máleková, ktorej dcéra je doteraz mojou najlepšou kamarátkou. Stará mama Faklová a ani jej obe dcéry tu už nie sú, takže dnes tradíciu udržujeme my, dve vnučky Terézie Faklovej: Ľubica Kosková a moja maličkosť, Jana Fančovič Dekánková. A som VEĽMI rada, že pozvanie aj napriek tomu, že maminka už nie je medzi nami, stále prijímajú všetky tri jej kamarátky a naši rodinní príslušníci. Každý rok sa pridá aj niekto nový, či už moje kamarátky, priateľka môjho brata, alebo si hociktorá dáma zo stáleho osadenstva donesie svoju kamarátku, ktorej o tejto veselej udalosti určite hodiny rozpráva. Jedna z dám raz vtipne zhodnotila túto našu tradíciu, že je to "najdrahšia cestovina v strednej Európe" :-).
Zvyk je natoľko milý, že každý kto raz prišiel, vždy sa vrátil. Akoby to všetkých nejakým skrytým spôsobom ťahalo k starým slovenským ľudovým tradíciám, ale už ich nikto nerobí, tak sa veľmi nie je kam pridať. Pre nás je to výborná príležitosť ako sa stretnúť vo veľkej rodinnej a priateľskej zostave pred Vianocami, porozprávať sa čo je nové. V takejto zostave sa vídavame len raz za rok, preto je vždy o čom rozprávať, rekapitulovať, čo má kto za ten rok nové.
Zároveň sa to však stalo aj akousi gastronomickou udalosťou. Každý kto príde, prinesie nejakú špecialitku, uvarenú či napečenú a potom to na stole vyzerá ako lukulské hody. Skoro nie je kam položiť brdá :-)
Á propos, brdá! Dodnes robíme gágoríky na pôvodných brdách z Gemera, ale postupne sa trošku rozpadávajú, tak nová manželka otca Ejka Dekánková, ktorá sa taktiež k tejto tradícii rada pridala, zadovážila niekde z nejakej dediny na východe nové zo starých krosien. Aj "paličky", ktorými gágoríky točíme su originálne asi 100 rokov staré vretená z kolovrátkov.
Môžem poskytnúť aj recept na cesto od starej mamy, tak ako ho každý rok robíme:
Na 1 vajce potrebujeme 10 dkg polohrubej múky, soľ.
Najlepšie je zamiesiť cesto z troch vajec. Po dôkladnom vymiesení urobíme 3 bochníčky, ktoré odložíme zakryté na chlad odpočinúť minimálne 15 minút, najlepšie 30. Potom cesto na tenučko rozvaľkáme a randlíkom pokrájame na kosoštvorce, alebo skôr kosodĺžniky. A šuľkáme ho na brde, tak ako je to na fotke :-)
Janka Fančovič Dekánková
{gallery}folklor/gega{/gallery}
{jcomments on}
Gemerské gágoríky majú svoju predvianočnú tradíciu vďaka rodine Faklovej, Pavlincovej a Dekánkovej aj v Bratislave Doporučený
Napísal(a) Janka Fančovič Dekánková
Moja stará mama z maminej strany pochádzala z Ratkovského Bystrého, narodila sa tam v roku 1911. Za slobodna sa volala Terézia Kaciánová. Mám ešte doma v kuchyni na stene maľovaný tanier, kde je po maďarsky napísané Kaczijan Terezia. Vydala sa za učiteľa Karola Faklu, ktorý pochádzal a pôsobil v Ratkovej. Po svadbe sa starí rodičia presťahovali na Brádne, kde Karol Fakla tiež učiteľsky pôsobil. Od roku 1935 žili (až na vojnové obdobie, kedy sa opäť vrátili na Gemer) v Bratislave. Najskôr na Povrazníckej ulici, neskôr v Unitasoch na Šancovej ulici, kde s bratom bývame dodnes. Stará mama tradíciu robenia gágorikov uchovávala až do svojej smrti a po nej ju prevzala
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-