moja mama, najmladšia z troch detí (Jarko, Vierka a Katka). Pôvodne sa na tejto (akoby sa dnes povedalo) akcii zúčastňovali len rodinní príslušníci, ale ako sa deti osamostatňovali a zakladali si vlastné rodiny a priberali zvyky partnerov, bolo akosi treba rozšíriť rady pracovitých rúk. Gágoríky sme poňali ako čisto ženskú záležitosť, mužské osadenstvo nie je úplne nechcené, ale môže sa zúčastňovať iba ako nalievači :-) To znamená, že sa majú starať o to, aby pracujúce dámy mali vždy plný pohár :-)
Pôvodné osadenstvo teda bolo: stará mama Faklová (rodená Kaciánová), jej dve dcéry Vierka (vydatá Pavlincová) a Katka (vydatá Dekánková), Vierkina dcéra Ľubica (vydatá Kosková), zrejme aj manželka syna Ruženka Faklová, ale to si ja už nepamätám, nakoľko medzi staršími deťmi Vierkou, Jarkom a najmladšou Katkou bol 20 a 19-ročný vekový rozdiel, Ruženku som už zažila osamostatnenú s jej rodinou a Vierka bohužiaľ zomrela rok po mojom narodením, takže túto fázu som osobne nezažila.
Keď sa mama vydala, pridala sa aj manželka brata jej manžela Eva Dekánková. Mama na túto, dá sa kľudne povedať že udalosť, pozvala aj tri svoje kamarátky: Katku Košťálovú, najlepšiu kamarátku ešte z gymnázia a dve maminy detí, ktoré sa stretávali v hudobnej škole, keď čakali na svoje deti a veľmi sa spriatelili: Milka Podhradská a Olinka Máleková, ktorej dcéra je doteraz mojou najlepšou kamarátkou. Stará mama Faklová a ani jej obe dcéry tu už nie sú, takže dnes tradíciu udržujeme my, dve vnučky Terézie Faklovej: Ľubica Kosková a moja maličkosť, Jana Fančovič Dekánková. A som VEĽMI rada, že pozvanie aj napriek tomu, že maminka už nie je medzi nami, stále prijímajú všetky tri jej kamarátky a naši rodinní príslušníci. Každý rok sa pridá aj niekto nový, či už moje kamarátky, priateľka môjho brata, alebo si hociktorá dáma zo stáleho osadenstva donesie svoju kamarátku, ktorej o tejto veselej udalosti určite hodiny rozpráva. Jedna z dám raz vtipne zhodnotila túto našu tradíciu, že je to "najdrahšia cestovina v strednej Európe" :-).
Zvyk je natoľko milý, že každý kto raz prišiel, vždy sa vrátil. Akoby to všetkých nejakým skrytým spôsobom ťahalo k starým slovenským ľudovým tradíciám, ale už ich nikto nerobí, tak sa veľmi nie je kam pridať. Pre nás je to výborná príležitosť ako sa stretnúť vo veľkej rodinnej a priateľskej zostave pred Vianocami, porozprávať sa čo je nové. V takejto zostave sa vídavame len raz za rok, preto je vždy o čom rozprávať, rekapitulovať, čo má kto za ten rok nové.
Zároveň sa to však stalo aj akousi gastronomickou udalosťou. Každý kto príde, prinesie nejakú špecialitku, uvarenú či napečenú a potom to na stole vyzerá ako lukulské hody. Skoro nie je kam položiť brdá :-)
Á propos, brdá! Dodnes robíme gágoríky na pôvodných brdách z Gemera, ale postupne sa trošku rozpadávajú, tak nová manželka otca Ejka Dekánková, ktorá sa taktiež k tejto tradícii rada pridala, zadovážila niekde z nejakej dediny na východe nové zo starých krosien. Aj "paličky", ktorými gágoríky točíme su originálne asi 100 rokov staré vretená z kolovrátkov.
Môžem poskytnúť aj recept na cesto od starej mamy, tak ako ho každý rok robíme:
Na 1 vajce potrebujeme 10 dkg polohrubej múky, soľ.
Najlepšie je zamiesiť cesto z troch vajec. Po dôkladnom vymiesení urobíme 3 bochníčky, ktoré odložíme zakryté na chlad odpočinúť minimálne 15 minút, najlepšie 30. Potom cesto na tenučko rozvaľkáme a randlíkom pokrájame na kosoštvorce, alebo skôr kosodĺžniky. A šuľkáme ho na brde, tak ako je to na fotke :-)
Janka Fančovič Dekánková
{gallery}folklor/gega{/gallery}
{jcomments on}
Gemerské gágoríky majú svoju predvianočnú tradíciu vďaka rodine Faklovej, Pavlincovej a Dekánkovej aj v Bratislave Doporučený
Napísal(a) Janka Fančovič Dekánková
Moja stará mama z maminej strany pochádzala z Ratkovského Bystrého, narodila sa tam v roku 1911. Za slobodna sa volala Terézia Kaciánová. Mám ešte doma v kuchyni na stene maľovaný tanier, kde je po maďarsky napísané Kaczijan Terezia. Vydala sa za učiteľa Karola Faklu, ktorý pochádzal a pôsobil v Ratkovej. Po svadbe sa starí rodičia presťahovali na Brádne, kde Karol Fakla tiež učiteľsky pôsobil. Od roku 1935 žili (až na vojnové obdobie, kedy sa opäť vrátili na Gemer) v Bratislave. Najskôr na Povrazníckej ulici, neskôr v Unitasoch na Šancovej ulici, kde s bratom bývame dodnes. Stará mama tradíciu robenia gágorikov uchovávala až do svojej smrti a po nej ju prevzala
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-